Pápež Ján Pavol II. slúžil v nedeľu 3. októbra 2004 na Námestí sv. Petra pred vatikánskou bazilikou svätú omšu, pri ktorej vyhlásil piatich nových blahoslavených. Vrátane nich Svätý Otec, ktorý o pár dní oslávi 26 rokov pontifikátu, vyhlásil doteraz 1345 nových blahoslavených a 483 nových svätých. Prinášame vám krátke životopisy nových blahoslavených: Rakúsky cisár Karol I. sa narodil 17. augusta 1887 na zámku Persenberg v Dolnom Rakúsku. Jeho rodičia boli arcivojvoda Otto a princezná Mária Jozefína von Sachsen, dcéra posledného saského kráľa. Cisár František Jozef I. bol Karolov prastrýko.
Karol bol od detstva vychovávaný v katolíckom duchu. Známa je skutočnosť, že sa za neho modlila skupina ľudí, lebo istá stigmatizovaná rehoľníčka mu predpovedala veľké utrpenie a útoky na jeho osobu. Z tejto skupiny po Karolovej smrti vznikla Liga modlitieb cisára Karola za mier medzi národmi, ktorá je od roku 1963 uznaná ako cirkevné spoločenstvo. Už od mladosti sa Karolov život vyznačoval veľkou láskou k Najsvätejšej oltárnej Sviatosti a k Božskému Srdcu Ježišovmu. Všetky dôležité rozhodnutie hľadal v modlitbe.
Dňa 21. októbra 1911 sa Karol oženil s princeznou Zitou von Bourbon-Parma. Počas desaťročného šťastného manželstva im Boh požehnal osem detí. Karol svoju manželku veľmi miloval a ešte aj na smrteľnej posteli jej povedal: „Zita, nekonečne ťa milujem!“
Po zavraždení následníka trónu veľkovojvodu Františka Ferdinanda 28. júna 1914 sa Karol I. stal následníkom trónu. V priebehu prvej svetovej vojny po smrti cisára Františka Jozefa, 21. novembra 1916, sa Karol stal rakúskym cisárom. Za uhorského apoštolského kráľa bol korunovaný 30. novembra 1916.
Aj túto svoju úlohu Karol videl ako nasledovanie Krista: V láske k národom, ktoré mu boli zverené, v starostlivosti o ne až po obetu vlastného života. Najsvätejšiu povinnosť kráľa – starať sa, aby vládol mier, si Karol vzal za svoju aj uprostred strašnej vojny. Ako jediný z predstaviteľov štátov podporoval mierové iniciatívy pápeža Benedikta XV.
Pokiaľ išlo o vnútornú politiku, aj napriek veľmi ťažkým podmienkam vedený sociálnou náukou Cirkvi prispel svojím dielom k širokej a príkladnej reforme v sociálnej oblasti. Jeho postoj po skončení vojny umožnil prechod k novému poriadku bez občianskej vojny, no aj napriek tomu bol z vlasti vyhostený. Na želanie pápeža, ktorý sa obával, že v strednej Európe zavládne komunizmus, Karol sa usiloval o obnovenie svojej autority v Maďarsku, no dva pokusy o to stroskotali, lebo za každú cenu sa chcel vyhnúť občianskej vojne.
Svoj život cisár Karol dožil v kruhu svojej rodiny v exile na portugalskom ostrove Madeira ako chudobný človek. Bývali v skromnom, dokonca veľmi vlhkom dome, no úradu sa nevzdal, lebo svoje poslanie chápal ako Božie poverenie. Utrpenie a chorobu v posledných rokoch života obetoval za mier a jednotu svojho ľudu. Všetkým, ktorí mu v živote ublížili, odpustil. Zomrel s pohľadom upretým na Najsvätejšiu oltárnu Sviatosť 1. apríla 1922. Ani na smrteľnej posteli nezabudol na motto svojho života: „Úsilím môjho života bolo vo všetkých veciach čím jasnejšie poznať a čo najdokonalejšie plniť Božiu vôľu.“
Anna Katarína Emmerichová sa narodila 8. septembra 1774 v Coefelde, v nemeckom Vestfálsku, v roľníckej rodine. Mala deväť súrodencov. Už od malička musela pomáhať pri prácach doma i na poli. Do školy chodila veľmi málo, no vynikala v náboženstve. Rodičia i všetci, ktorí ju poznali, si veľmi rýchlo všimli, že k modlitbe a k viere má mimoriadny vzťah. Veľmi rada chodila do kostola v rodnej obci, kde sa často sama modlila krížovú cestu. Prejavovala veľkú túžbu pomáhať iným. Mala hlboký súcit s utrpením iných a bola ochotná i prevziať bolesť iných blížnych na seba. Mala veľkú túžbu stáť sa rehoľníčkou. Klarisky v Münsteri jej však dali podmienku, že musí vedieť hrať na organe. Napokon vstúpila do kláštora Agnetenberg v Dülmene, kde ju prijali augustiniánky roku 1802. O rok neskôr zložila rehoľné sľuby.
V rokoch 1802 až 1811 bola veľmi chorá a veľmi trpela, ale utrpenie v tichosti obetovala za kňazov, za Cirkev a za duše v očistci. Pán Boh ju odmenil mnohými víziami z minulosti, prítomnosti a budúcnosti na prospech svätej Cirkvi a duší v očistci. Kláštor v Agnetenbergu bol pod tlakom hnutia sekularizácie v roku 1811 zrušený. Katarína si našla prácu v domácnosti kňaza Abbé Lamberta, ktorý ušiel z Francúzska. Choroba ju však pripútala na lôžko. Pre jej veľkú lásku k trpiacemu Spasiteľovi bola vyznamenaná znakmi Kristových rán - stigmami. Tým si získala úctu mnohých dobrých duší, ale tým podnietila aj mnohých prenasledovateľov z radov svetských, ale aj cirkevných vrchností, ktorí jej spôsobovali ďalšie veľké útrapy. V tomto stave dokázala vyrozprávať premnohé udalosti zo Starého i Nového zákona. Akoby jej Boh pootvoril dvere do oblasti nadprirodzena a ona sa tam pohybovala ako doma. Dopodrobna a verne vyrozprávala všetky udalosti Ježišovho utrpenia.
Všetky tieto jej videnia zapisoval pri jej lôžku známy spisovateľ Clemens Brentan, ktorý ju prvýkrát navštívil v roku 1818. Spracoval množstvo jej poznámok a vydal ich knižne. Anna Katarína Emmerichová zomrela 9. februára 1824 a pochovaná je v Dülmene.
Peter Vigne (1670 – 1740) sa narodil 20. augusta 1670 vo francúzskom mestečku Privas, ktoré bolo poznačené následkami náboženskej vojny medzi katolíkmi a protestantmi z ešte predchádzajúceho storočia. Keď mal 11 rokov, vybral si ho miestny farár za svedka a dával mu podpisovať zápisnice z krstov, sobášov a pohrebov.
Rodičia zabezpečili Petrovi najlepšie vzdelanie i výchovu. Ako dospievajúci chlapec sa však Peter nečakane zmenil, keď si uvedomil reálnu prítomnosť Ježiša Krista v Eucharistii. Bola to skúsenosť, ktorá definitívne nasmerovala jeho život na Krista, ktorý daroval svoj život z lásky k nám na kríži a ktorý sa prostredníctvom Eucharistie neprestáva aj naďalej darovať všetkým ľuďom. V roku 1690 vstúpil do seminára vo Viviers. Za kňaza bol vysvätený 18. septembra 1694.
Peter sa vždy usiloval pozorne poznávať a rozlišovať Božiu vôľu a v každodenných životných udalostiach cítil povolanie ísť ďalej. Túžba byť misionárom medzi chudobnými ho pohla k rozhodnutiu vstúpiť k lazaristom. Stalo sa tak v Lyone v roku 1700. Tu absolvoval rehoľnú formáciu pre život v chudobe a pre ľudové misie. So spolubratmi putoval po mestách a dedinách a evanjelizoval kresťanský ľud. V roku 1706 zanechal komunitu lazaristov, no stále viac v ňom rástla horlivosť pracovať za spásu duší, predovšetkým medzi chudobným vidieckym obyvateľstvom. Po období hľadania vlastného povolania ho napokon nachádza v jasných kontúrach ako „putujúci misionár“, pracujúci podľa vlastnej pastoračnej metódy, ale vždy sa podriaďujúci autorite predstavených.
Vyše 30 rokov putoval peši alebo na koni a s túžbou ohlasovať Ježiša Krista prekonával námahu ciest a nevľúdnosť počasia. Kázal, navštevoval chorých, katechetizoval deti, vysluhoval sviatosti. Jedného dňa roku 1712 prišiel do Boucieu-le-Roi, kde sa modlil krížovú cestu. Za pomoci veriacich aj z priľahlých farností postavil 39 zastavení v dedine i okolí. Učil tak ľud rozjímať o Ježišovom živote od Poslednej večere po Veľkú noc a zoslanie Ducha Svätého. V Boucieu sa aj usadil. Tu založil aj Kongregáciu sestier Najsvätejšej Sviatosti. Dňa 30. novembra 1715 v miestnom kostole odovzdal prvým sestrám kríž a rehoľné rúcho. Veľkú starostlivosť venoval aj mládeži.
Pre svoj veľmi aktívny život potreboval Peter Vigno aj duchovnú podporu. Vždy keď mal cestu do Lyonu navštívil svojich starých učiteľov zo seminára, svojho spovedníka a duchovného vodcu. Oslovila ho eucharistická spiritualita kňazov Najsvätejšej Sviatosti, ktorú založil Mons. d’Authier de Sisgaud. Dňa 25. januára 1724 bol vo Valence aj Peter prijatý za člena tejto kňazskej spoločnosti. Napísal niekoľko kníh, napr. Pravidlá života, venované spiritualite, a Meditácie o Najkrajšej knihe, ktorou je Ježiš Kristus, ktorý trpí a umiera na kríži.
Statočnosť tohto „Božieho pútnika“, intenzita jeho apoštolskej činnosti, hodiny strávené v adorácii a chudoba svedčia o jeho vrúcnej láske k Ježišovi Kristovi, ktorý miloval svojich až do konca (porov. Jn 13, 1). Keď mal Peter 70 rokov, začali sa prejavovať zdravotné ťažkosti. Počas misií v Rencurel mu počas svätej omše prišlo zle, musel prerušiť kázeň a len s veľkou námahou dokončil slávenie Eucharistie. Vedel, že sa blíži koniec – ešte raz vyjadril svoju lásku k misionárskemu poslaniu a potom sa utiahol do modlitieb. Počas posledných chvíľ života mu boli nablízku kňaz a dve rehoľné sestry. Dňa 8. júla 1740 odišiel k tomu, ktorého tak veľmi miloval, chválil ho a slúžil mu. Jeho telesné ostatky previezli do Boucieu a uložili v miestnom kostole.
Mária Ľudovíta De Angelisová sa narodila 24. októbra 1880 v obci San Giorgio v Taliansku, v malom mestečku neďaleko Aquily, ako prvá z ôsmich detí. Rodičia ju dali pokrstiť ešte v deň jej narodenia. Dali jej meno Antonína. Rástla uprostred prírody a jednoduchého vidieckeho života, a tak nečudo, že bola pracovitá a srdečná. Rokmi sa z nej stala silná mladá žena, citlivá, činorodá a zdržanlivá, ako všetci obyvatelia tohto kraja.
V roku, kedy sa narodila Antonína, zomrela v Savone 7. decembra veľká žena, ktorá naplnila svoj život nasledovaním Krista, ktorý povedal: „Buďte milosrdní...“ a „čokoľvek ste urobili jednému z mojich bratov, mne ste urobili...“. Bola to sestra Mária Rossellová, ktorá v Savone založila Inštitút Našej Pani milosrdenstva - rehoľnú rodinu, ktorá kráčala po cestách sveta a vlastným príkladom ponúkala svoj ideál mnohým dievčatám.
Antonína cítila, že jej sny sa zhodujú s tým, čo ponúkala Matka Rossellová. K Dcéram milosrdenstva vstúpila 14. novembra 1904 a v deň rehoľnej obliečky prijala meno sestra Mária Ľudovíta. O tri roky neskôr odišla do Buenos Aires. Od tohoto okamihu jej život neustále prekvitá tichými pokornými gestami lásky. Sestra Ľudovíta nemala nijaké mimoriadne vzdelanie a aj pre túto skutočnosť ľudia v jej okolí nevychádzali z údivu nad tým, čo dokázala vykonať. Nestanovila si nijaký program ani stratégie, ale darovala sa z celej duše.
Pracovala v detskej nemocnici, kde sa cítila ako vo vlastnej rodine. Tu pracovala najprv ako kuchárka, neskôr sa stala zodpovednou za komunitu sestier, no neustále bola anjelom strážnym všetkých aktivít, ktoré personál, vďaka nej zjednotený ako rodina, vykonával s jediným cieľom: dobro a zdravie detí.
Vyrovnaná, činorodá, horlivá v iniciatívach, silná v skúškach a chorobách, nepredstaviteľná bez ruženca v rukách, pohľad a srdce nasmerované na Boha a neustály úsmev na perách - taká bola sestra Ľudovíta. Vďaka svojej bezhraničnej dobrote sa stala nástrojom milosrdenstva, aby sa ku všetkým dostalo čisté posolstvo Božej lásky.
Jediný jej jasne formulovaný program spočíval vo vete: Robiť dobre všetkým, nezáleží komu. Takto sa sestre Ľudovíte podarilo vybudovať operačné sály a vyšetrovne, nemocnica dostala nové prístroje, dom v Mar del Plata na zotavovanie detí, kostol a dielňu v City Bell. Odkiaľ prichádzali financie na spomenuté diela, vie len samo nebo.
Sestra Ľudovíta bola 54 rokov priateľkou, spoločníčkou a útechou pre mnohých ľudí všetkých sociálnych skupín. Svoje pozemské putovanie zakončila 25. februára 1962. Tí, ktorí ju poznali, najmä lekársky personál, na ňu nezabúdajú, a aj preto detská nemocnica dostala meno Nemocnica matky predstavenej Ľudovíty.
Jozef-Mária Cassant (1878-1903) sa narodil 6. marca 1878 v Casseneuil, v Lot-et-Garonne vo Francúzsku, ako druhorodený syn v rodine lesníka. Štúdia ukončil v kolégiu Bratov sv. Jána Krstiteľa de la Salle. Keďže mal slabšiu pamäť, musel vynaložiť pri učení veľa úsilia.
V rodine aj u bratov dostal dobré kresťanské základy. Postupne v ňom dozrievala hlboká túžba stať sa kňazom. Farár don Filhol požiadal istého kaplána, aby Jozefovi pomohol so štúdiom, avšak nedostatočná pamäť bola prekážkou pre vstup do seminára. Jozef sa v rokoch dospievania uzobral do ticha a modlitby. Don Filhol mu poradil, aby sa orientoval na trapistov.
Po skúšobnom období na fare Jozef 5. decembra 1894 vstúpil do Cisterciánskeho opátstva Panny Márie na púšti v diecéze Touluse. V tom čase bol majstrom novicov kňaz André Malet, ktorý mal schopnosť vytušiť potreby duší a odpovedať na ne veľmi ľudským spôsobom. Od prvého stretnutia preukazoval Jozefovi svoju dobrosrdečnosť: „Dôveruj! Ja ti pomôžem milovať Ježiša Krista.“ Mladý rehoľník často rozjímal nad Ježišovým utrpením a krížom. Cesta Ježišovho Srdca, ktorú vyučoval otec André, je pozvaním neustále žiť prítomný okamih s trpezlivosťou, nádejou a láskou. Brat Jozef si je naplno vedomý svojich nedostatkov a slabostí, ale stále viac sa spolieha na Pána Ježiša, ktorý je jeho silou. Chce sa darovať Kristovi úplne. Večné sľuby zložil 24. mája, na sviatok Nanebovstúpenia Pána.
Potom sa začína jeho príprava na kňazstvo, po ktorom veľmi túžil, lebo ho videl spojené s vysluhovaním Eucharistie, a tá pre neho znamenala všetko. Lekcie z teológie mu dával spolubrat, ktorý nemal pochopenie pre jeho ťažkosti s učením, a preto sa pre mladého citlivého rehoľníka stali veľmi bolestnou životnou skúsenosťou. Silu nachádzal v Kristovi prítomnom v Eucharistii, „jedinom šťastí na zemi“. So svojimi ťažkosťami sa zdôveroval otcovi Andréovi, ktorý ho chápal a utešoval. Napokon však zvládol aj skúšky a 12. októbra 1902 prijal kňazskú vysviacku.
Zakrátko sa u neho prejavili príznaky tuberkulózy a zistilo sa, že choroba je už v pokročilom štádiu. Mladý kňaz sa však so svojimi ťažkosťami priznal, až keď sa nedali skryť: prečo by sme si mali sťažovať, keď rozjímame nad utrpením Spasiteľa na jeho krížovej ceste? Opát kláštora mu nariadil 7-týždňový pobyt v rodine, no i napriek tomu sa jeho stav zhoršoval. Krátko po návrate do kláštora ho preložili do nemocničnej izby: bola to nová príležitosť obetovať za Krista a za Cirkev svoje fyzické utrpenie, ktoré sa stále znásobovalo. Otec André aj teraz stál pri ňom, počúval ho, dodával mu silu. Jozef hovoril: „Keď už nebudem môcť slúžiť svätú omšu, vtedy ma Ježiš môže povolať k sebe“. Zomrel 17. júna 1903.
