V sobotu 28. februára prijal pápež Ján Pavol II. na audiencii nového argentínskeho veľvyslanca pri Svätej stolici Carlosa Luisa Custera, odborára a člena Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj. V príhovore k argentínskej delegácii Svätý Otec zdôraznil: „Zákonodarca, ktorý sa označuje za katolíka, nemôže podporovať zákony, ktoré sú zamerané proti životu alebo manželstvu. Myslím si, že je oportunistické poukazovať na to, že zákonodarca, najmä katolícky zákonodarca, nemôže prispievať k tomu, aby sa formulovali či schvaľovali zákony, ktoré sú namierené proti prvoradým a zásadným normám morálneho života. Tieto princípy sú výrazom najvyšších hodnôt človeka a pochádzajú priamo od Boha, najvyššieho zákonodarcu.“
Pápež Ján Pavol II. ďalej menoval dva predpoklady „spoločnosti, ktorá je vybudovaná na nezvratných hodnotách národného alebo medzinárodného poriadku a dôstojná človeku“:
„Prvým predpokladom je iste hodnota samotného ľudského života, bez ktorej by sa porušovalo nielen toto právo každého človeka, ktoré má od okamihu počatia až po prirodzenú smrť, a ktoré sa nikdy nesmie spochybniť, ale aj celý princíp každej ľudskej existencie. Musíme si položiť otázku, aký má zmysel zlepšovať cesty spoločného života, ak nechránime samotný život.
Druhým pilierom spoločnosti – a teda pokroku – je manželstvo ako spojenie muža a ženy, ktoré je otvorené životu, a ktoré vytvára priestor pre prirodzenú inštitúciu rodiny. Rodina má prednosť nielen pred každým iným väčším poriadkom ľudského spolunažívania, ale ona ho udržiava a je sama zväzkom intímnych vzťahov lásky, vzájomnej podpory a solidarity. Preto má rodina svoje vlastné práva a povinnosti, ktoré vykonáva mocou svojej vlastnej autority. Podľa princípu subsidiarity úlohu zachovávať práva rodiny a podporovať jej povinností má plniť zákonodarca a politické opatrenia väčších spoločností, ak ju sama plniť nemôže.
Toto si musíme uvedomovať práve v čase, keď je mnoho pokusov zredukovať manželstvo na čisto individuálnu zmluvu s inými rysmi ako sú vlastné charakteristiky rodiny a ktoré vedú k jej zosadzovaniu, ako by bola iba druhoradým článkom v rámci spoločnosti.“
Ján Pavol II. varoval tiež francúzsku cirkev, aby sa nedala vytlačiť z verejného života, pretože spoločnosť nedržia pospolu iba hospodárske a politické záujmy, ale aj spoločná viera a spoločná kultúra.
