Pápež Ján Pavol II. prijal 12. januára 2004 na audiencii diplomatický zbor akreditovaný pri Svätej stolici. Vo svojom príhovore okrem iného povedal:„Hovorím to pred fórom diplomatov: Nikdy nerezignujeme natoľko, žeby sme trpeli, aby si násilie urobilo z pokoja rukojemníka! Medzinárodný terorizmus, ktorý rozsieva strach, nenávisť a fanatizmus, degraduje všetky požiadavky, za ktoré bojuje. Každá civilizácia, ktorá si zasluhuje toto meno, musí kategoricky odmietať násilie ako prostriedok riešenia konfliktov. Preto by sa mal vyvinúť účinnejší systém kolektívnej bezpečnosti, v ktorom OSN vezme na seba úlohu, ktorá jej patrí. Musíme sa dobre poučiť z nedávnej i dávnejšej minulosti.
Jedno je v každom prípade isté: vojna nerieši konflikty medzi národmi!“ zvolal Svätý Otec. V súvislosti s konfliktom v Iraku ďalej zdôraznil, že po tom, ako boli Iračania zbavení bremena utláčateľského režimu, je potrebné upevniť suverenitu krajiny a demokratickým spôsobom nájsť politický a ekonomický systém zodpovedajúci úsiliu Iračanov.
Ján Pavol II. sa tiež podrobne zaoberal konfliktom medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi:
„Tento nevyriešený problém destabilizuje celý región a prináša postihnutým ľuďom nevýslovné utrpenie. Voľba ozbrojeného riešenia, ktoré je na jednej strane založené na terorizme a na druhej strane na represáliách, nevedie k ničomu. Iba návrat k rokovaciemu stolu a konkrétne ´zamiešanie sa´ medzinárodného spoločenstva môže priniesť začiatok riešenia. Skutočný a trvalý pokoj nemožno vybudovať iba na rovnováhe síl. Je predovšetkým výsledkom morálneho a právneho konania,“ zdôraznil Ján Pavol II.
Vo svojom príhovore sa ďalej podrobne venoval situácii náboženských spoločenstiev v Európe. S ľútosťou sa vyjadril o tom, že v poslednej dobe možno v niektorých krajinách pozorovať postoj, ktorý by sa mohol stať nebezpečenstvom pre rozsiahle rešpektovanie náboženskej slobody, čo však neplatí pre spoločenský rozmer náboženstiev a povedal:
„Na záväzky štátov, ktoré zakotvila Konferencia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, sa v týchto krajinách zabúda.“
Zrejme s narážkou na Francúzsko a Belgicko Svätý Otec pripomenul, že pri tejto tendencii sa niektoré krajiny často odvolávajú na princíp sekularizmu. „To však je legitímne iba do tej miery, keď sa to chápe ako rozlišovanie medzi štátom a náboženstvom, ale nie, keď to vedie k ignorovaniu náboženstva. Sekularizmus nie je laicizmus!“ zdôraznil Ján Pavol II. „Správne chápaný sekularizmus znamená skôr, že štát rešpektuje náboženské spoločenstvá a zaručuje slobodný výkon bohoslužobných, duchovných, kultúrnych a charitatívnych aktivít veriacich. V pluralistickej spoločnosti je sekularizmus miestom komunikácie medzi rôznymi duchovnými tradíciami a národom. Vzťahy medzi štátom a Cirkvou môžu a musia vytvárať priestor pre s úctou realizovaný dialóg, ktorý sprostredkuje plodné skúsenosti a hodnoty pre budúcnosť štátu. Zdravý dialóg medzi štátom a cirkvami – ktorý sa nekoná náhodne ale organizovane – bude nepochybne na prospech celkového rozvoja človeka a harmónie v spoločnosti.
Problémy akceptovať spoločenský rozmer náboženstva sa výrazne prejavili aj nedávno v diskusii o budúcej ústave EÚ. Mnohí by chceli nanovo čítať históriu očami jednostranných ideológií a pritom zabudnúť na prínos kresťanstva ku kultúre a inštitúciám nášho svetadielu. K tomu patrí ľudská dôstojnosť, sloboda, všeobecné blaho, škola a univerzita, diela solidarity. Bez podceňovania prínosu iných náboženských tradícií zostáva skutočnosťou, že Európa našla seba samu práve v tom okamihu, keď bola evanjelizovaná.“
Na záver Svätý Otec v príhovore apeloval na kresťanov všetkých vyznaní, aby objavovali svoju silu rozsievať pokoj, ktorá spočíva v prekonaní ich vlastného rozdelenia. Povedal:
„Všetci viete, že ekumenizmus je jednou z najväčších starostí môjho pontifikátu. Som presvedčený, že keby kresťania prekonali rozdelenie, bol by svet solidárnejší. Preto som sa vždy zasadzoval za spoločné stretnutia a vyhlásenia a v tom som videl príklad a podnety pre jednotu ľudskej rodiny. My, kresťania, nesieme zodpovednosť hlásať evanjelium pokoja. Spoločne môžeme účinne prispievať k rešpektovaniu života, k zachovaniu dôstojnosti každého človeka a jeho neodňateľných práv, k sociálnej spravodlivosti i k zachovaniu životného prostredia.
Okrem toho nám praktizovanie biblického životného štýlu kresťana umožňuje pomáhať blížnym, aby prekonali inštinkty a cvičili sa v duchu porozumenia a odpustenia a spoločne pomáhali núdznym. Sila pokoja, ktorú by mohli mať zjednotení kresťania v rámci svojho spoločenstva ako aj v občianskej spoločnosti, sa žiaľ príliš podceňuje.“
