Na generálnej audiencii 8. októbra Svätý Otec kládol veriacim na srdce preskúmať si svedomie a poďakovať Bohu predtým, než sa odoberú na lôžko: „Noc je vhodná na to, aby sme si pred Bohom v modlitbe ešte raz nechali prejsť pred očami celý deň. Je to čas, poďakovať Bohu za všetko, čo sme dostali, a čo sa nám podarilo vykonať,“ povedal Ján Pavol II. asi 15 000 zhromaždeným pútnikom a pokračoval:
„Je to okamih, keď môžeme prosiť o odpustenie za naše poklesky a vzývať Božie milosrdenstvo, aby znova zažiaril v našich srdciach Kristus.“
Ján Pavol II. vyzeral po púti do Pompejí už oddýchnutý. Pútnici stále znova prerušovali jeho slová potleskom. Na tejto generálnej audiencii Svätý Otec v rámci svojej katechézy, ktorú robí od marca 2001, začal novú sériu meditácií o večernej modlitbe Cirkvi – o vešperách.
„Východ slnka a jeho západ nie sú anonymnými okamihmi dňa. Majú v sebe nezameniteľnú fyziognómiu: žiarivá nádhera rannej zore a triumfálna žiara západu slnka určujú rytmus vesmíru, s ktorým je človek pevne spojený. Ranná a večerná modlitba sa vždy znova vzťahuje na tajomstvo utrpenia, smrti a vzkriesenia Krista,“ povedal Svätý Otec a citoval sv. Augustína z Hippa a iných cirkevných otcov:
„Popoludní bol Pán pribitý na kríž, v ranných hodinách vstal z hrobu ... Popoludní ohlasujem jeho utrpenie, ktoré prežíval v smrti, ráno hlásam život, do ktorého znovu vstal. Ľuďom antiky príchod večera a východ rannej zore ovplyvňoval život viac ako nám a dával im podnety premýšľať nad veľkými otázkami života.
Moderná doba a pokrok zmenili vzťah medzi ľudským životom a kozmickým časom. Ale ani intenzívny rytmus našej činnosti nedokázal dnešných ľudí úplne oddeliť od rytmu obehu Slnka. Preto sú večer a ráno aj dnes pravými okamihmi pre modlitbu či už v spoločenstve alebo pre osobnú modlitbu. Ranná a večerná modlitba sú veľmi vhodné na orientáciu vo všednom dni, na to, aby sme ho zamerali na Krista – Svetlo sveta.
