Legislatívny, politický a hospodársky proces zjednocovania Európy stále napreduje a po 1. máji 2004 sa pristúpením 10 nových krajín, medzi ktorými bude aj Slovensko, dostane do ďalšej významnej etapy svojho vývoja. Začne „dýchať i druhou stranou svojich pľúc“, ktorú predstavujú východné krajiny. Svätý Otec, ale i mnohí iní významní predstavitelia Cirkvi a kresťanskí politici, neprestávajú zdôrazňovať, že Katolícka cirkev nesmie stáť pri tomto procese bokom, ba naopak, jej členovia by sa mali aktívne podieľať najmä na duchovnej stránke tohto zjednocovania. Ako túto úlohu naplniť, nad tým sa zamýšľali účastníci pastoračného seminára, ktorý sa konal v dňoch 8.- 10. januára v Salzburgu.V úvodných referátoch veľvyslanca Dr. Brixa a Dr. Eckerta, splnomocnenca Rakúskej biskupskej konferencie pre otázky EÚ, sa účastníci dozvedeli, v akej etape svojho vývoja sa Európska únia práve nachádza a ktoré hlavné otázky sa riešia napr. aké sú perspektívy a ciele zjednocovania Európy. Ukazuje sa totiž, že pokiaľ existujú len ekonomické dôvody pre vstup do EÚ, niektoré krajiny nemajú potrebu vstúpiť (napr. Švajčiarsko, Nórsko). Na tom, aby sa nezabudlo na prvotné vznešenejšie ciele jej zakladateľov a prejavila sa aj „duša“ Európy, pracuje v Bruseli Komisia biskupských konferencií Európy (COMECE), aj vďaka ktorej sa v návrhu európskej ústavy spomína prínos náboženstiev, na hodnotách ktorých EÚ vyrástla, a s ktorými chce i naďalej viesť dialóg. Preambula tejto ústavy zasa zakotvuje, že cieľom zjednotenej Európy je blaho všetkých, aj tých najslabších a najbiednejších a ústredné miesto patrí človeku s jeho neodňateľnými a neporušiteľnými právami, v súlade s kresťanským sociálnym učením.
Ďalší prednášatelia pripomínali, že hoci dnes panuje názor, že jednotlivec je zoči-voči politickým štruktúram bezmocný, nie je to tak. Súkromný mikrosvet úzko súvisí aj s makrosvetom a premena jednotlivca, najmä pokiaľ ide o odstránenie predsudkov, nepriateľstva, ale i ľahostajnosti voči tým druhým, je nutným predpokladom dosiahnutia zmeny spoločenského zmýšľania a v konečnom dôsledku i zlepšenia vzťahov medzi národmi, ich vzájomného zmierenia a budovanie skutočnej jednoty. Preto významnou úlohou, pred ktorou stoja ľudia v pastorácii, je pomôcť ľuďom prekonať pocit zbytočnosti, ktorý prežívajú, keď z rôznych dôvodov nedokážu spĺňať kritériá úspešnosti uznávané v dnešnej spoločnosti. To ich vedie k úniku zo života pomocou alkoholu, drog, siekt, kriminality, či dokonca samovraždy. Postupná sekularizácia života paradoxne vedie k zvýšenému záujmu o duchovno a mystiku, ktorý často vedie ľudí do náručia siekt a nových duchovných prúdov (New Age). Práve preto by sa pastorácia v budúcnosti nemala zameriavať len na „obrátených“, ale mala by vychádzať v ústrety aj hľadajúcim. Mala by sa stať viac mystagogickou, s hlavným dôrazom na hlbšie slávenie a prežívanie svätej omše, ako zdôraznil prof. Zulehner z Pastoračného teologického inštitútu vo Viedni. Podľa neho potrebuje Cirkev svätých mužov a ženy, ktorí budú žiť ponorení v Bohu, v Božej škole.
V rámci Európy je veľmi odlišná situácia v oblasti ateizácie krajín – od najviac ateizovaných krajín ako Francúzsko, Veľká Británia až po krajiny s veľkým percentom aktívnych kresťanov ako Poľsko, Slovensko, Chorvátsko, Taliansko – a podobne aj dôvera ľudí v Cirkev ako inštitúciu je oveľa vyššia v krajinách bývalého východného bloku, ako na Západe. Preto aj miestne cirkvi na Západe a na Východe sa majú navzájom dopĺňať a učiť sa tomu, čo im chýba. Na Západe chýba najmä lojalita s Rímom a na Východe zasa umenie byť kresťanom i v podmienkach slobody. Pritom treba mať neustále na mysli, že práve viera v živého Boha je najúčinnejšou silou v boji proti akejkoľvek totalite - nielen politickej, ale aj napr. totalite konzumu, lebo chráni najcennejší Boží dar – slobodu. Cirkev významnou mierou prispela k pádu totalitného komunistického režimu, a preto nesmie ani teraz stáť v spoločenskom dianí bokom, ale všetci jej členovia sa majú usilovať o to, aby Kristovo posolstvo, evanjelium, ktoré je určené každému človeku a nepozná hranice, bolo tým, čo pomôže zjednotiť európske národy. Viacerí účastníci seminára zdôraznili významnú úlohu Stredoeurópskych katolíckych dní v novej európskej pastorácii pre ich cieľ zjednotiť ľudí rozličných národov, ktorých spája presvedčenie, že jedine Kristus je nádejou Európy. Nová pastorácia a evanjelizácia sa má prejaviť i v konkrétnych skutkoch, najmä v oblasti práce s biednymi, chorými a zomierajúcimi, ktoré sú najúčinnejším prostriedkom boja proti šíriacej sa „kultúre smrti“, v podobe eutanázie a schvaľovania umelých potratov.
Cirkev ťažko môže predpisovať verejným inštitúciám ako majú postupovať v zmierovacom a zjednocovacom procese Európy, ale v užšom rámci im môže poskytnúť konkrétny príklad ako prispieť k obnoveniu v minulosti vojnou a inými neprávosťami narušenej dôvery medzi ľuďmi a národmi. Takýmto príkladom je i spolupráca susedných diecéz Rakúska, Slovinska a Talianska, ktoré každoročne v jednej z týchto krajín organizujú spoločnú Púť troch krajín a postupne búrajú bariéry a predsudky z minulosti. Dobrou príležitosťou pre vzájomné zblíženie a zmierenie môže byť i Púť národov, ktorá sa bude konať ako vyvrcholenie Stredoeurópskych katolíckych dní v máji 2004 v Mariazelli.
