V piatok 22. októbra 2004 Konferencia biskupov Slovenska a Evanjelická cirkev a. v. na Slovensku spoločne pripravili Deň duchovnej obnovy. Dôvodom pre usporiadanie podujatia je 5. výročie podpísania Spoločného vyhlásenia k učeniu o ospravedlnení. Pri tejto príležitosti navštívili Slovensko vzácni hostia. Z poverenia predsedu Pápežskej rady pre napomáhanie jednoty kresťanov kardinála Waltera Kaspera, sa na slávnosti zúčastnil generálny sekretár Rady európskych biskupských konferencií (CCEE) Mons. Aldo Giordano. Ďalším významným hosťom bol generálny tajomník Svetového luteránskeho zväzu Rev. Dr. Ishmael Noko. Deň duchovnej obnovy sa začal seminárom na tému Evanjelium oslobodzuje. Podujatie sa uskutočnilo v priestoroch Kongresového centra NR SR v Bratislave. Okrem spomínaných hostí sa na ňom zúčastnili aj apoštolský nuncius v SR Mons. Henryk Józef Nowacki, bratislavsko – trnavský diecézny biskup, arcibiskup Mons. Ján Sokol, predseda Konferencie biskupov Slovenska a spišský diecézny biskup Mons. František Tondra, predseda Rady KBS pre ekumenizmus a spišský pomocný biskup Mons. Andrej Imrich a vojenský ordinár Mons. František Rábek, generálny biskup Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku a predseda Ekumenickej rady cirkví v SR Prof. Július Filo, ako aj ďalší predstavitelia cirkevného, verejného a politického života. Prítomných na úvod privítal a prihovoril sa predseda NR SR Pavol Hrušovský, pod záštitou ktorého sa seminár konal.
Mons. Aldo Giordano na tomto podujatí predniesol príhovor na tému Evanjelium oslobodzuje. Prinášame ho v plnom znení:
V prvom rade chcem vyjadriť svoju radosť, že môžem byť prítomný na tejto slávnosti. Prinášam Vám pozdravy Rady biskupských konferencií Európy a pozdravy kardinála Waltera Kaspera, ktorý, žiaľ, nemohol prísť. Želám si, aby toto stretnutie prispelo k pokoju v našom svete, ktorý je v tejto chvíli taký dramatický.
Začnem niektorými výzvami, ktoré nám kladie sloboda a ktoré my kladieme slobode.
1.Výzvy od slobody
Sloboda sa nám javí ako veľký výdobytok našej doby. Na politickej úrovni máme tu nedávnu skúsenosť krajín strednej a východnej Európy, ktoré sa oslobodili z nadvlády tragického totalitarizmu. Na kultúrnej úrovni môžno povedať, že všetky najhlavnejšie súčasné myšlienkové prúdy objavili slobodu ako centrálny prvok: od Kierkegaarda po Heideggera, od Freuda po Nitzscheho... Aj ústava Európskej únie menuje slobodu ako základnú hodnotu celej stavby. Ale sloboda sa nachádza pred enormnými výzvami.
Zdá sa, že sloboda je narušená už od jej vzniku. Nikto z nás neprišiel na svet tak, že sa slobodne sám pre to rozhodol. Niekto iný rozhodol dať nám život bez toho, aby si pýtal súhlas!
Na politickom poli sa sloboda často dostáva do konfliktu s ďalšou základnou požiadavkou človeka a ňou je sociálnosť, spolužitie, potreba budovať spoločne mesto, polis. Slobody, ktoré objavili balkánske národy, neboli schopné vytvoriť spolužitie, ale vstúpili do konfliktu medzi sebou navzájom až po bratovražednú vojnu.
V oblasti ekonómie sloboda trhu, osobného vlastníctva i podnikania, zdá sa, že sa nevie stretnúť so solidaritou a spravodlivosťou. Zvlášť v krajinách východnej Európy vidíme, že logika liberalizmu vytvára priestor pre víťazov (ktorých je málo), ale zároveň necháva za sebou nespočetné množstvo porazených, slabých.
Čo sa týka súčasnej kultúry, zdá sa, že pretrváva ľahostajnosť v napätí medzi slobodou a pravdou. Potvrdzovanie vôle autodeterminácie – ktorá je dcérou sekulárneho napredovania modernizmu – snažilo sa zbaviť sa každej formy ochrany: “bohovia a oltáre”, tradície a zákony... A na konci tohto procesu bola nastolená aj samotná otázka pravdy a Boha. “Smrť Boha”, ktorá sa ohlasuje v posledných storočiach, znamená aj vyhlásenie zániku pravdy. Ak existuje absolútna a silná pravda, zdá sa, že človek už nie je slobodný a autonómny. Toto je citeľné hlavne v morálnej oblasti. Morálka, ktorá sa opiera o „absolútne“ pravdy, zdá sa byť pre mnohých nepriateľkou slobody, spontánnosti života, túžby a potešenia z vlastnej existencie. No dnes sa stále viac vynára otázka: „slobodní, ale pre čo?“
K tomu by som rád poukázal na niečo, čo sa ukazuje v tejto chvíli ako jeden z najurgentnejších ekumenických uzlov. Po páde komunizmu cirkvi východnej Európy sa nachádzajú novým spôsobom konfrontované s modernou západnou kultúrou a s realitou sekularizácie. Vo všeobecnosti sa tieto cirkvi vyjadrujú kriticky k tejto kultúre a boja sa stretnutia s ňou. Niekedy sa táto kritika týka aj cirkví a cirkevných spoločenstiev na Západe, ktoré sa akoby prispôsobili sekularistickým a relativistickým prúdom. Zdá sa mi, že veľmi dôležitým „ekumenickým“ príspevkom k osvetleniu tejto novej situácie by mohlo byť spoločné hľadanie spôsobu, ako čeliť realite sekularizácie. Mnohému sa môžeme totiž navzájom naučiť. Na Západe máme s tým svoje neúspechy, ale máme aj pozitívne skúsenosti, ako je možné žiť evanjelium v tomto kultúrnom kontexte. Zmysel pre tradíciu, hodnoty a spiritualitu, ktoré sú také typické pre východ, sú, naopak, vzácnym darom pre Západ. Ak cirkvi dokážu spoločne ukázať, ako je evanjelium schopné viesť dialóg s každou kultúrou, aj s tou západnou, a ako má silu „obrátiť“ každú kultúru, vymiznú mnohé strachy.
Spomeniem poslednú radikálnu výzvu, s ktorou je sloboda konfrontovaná: je to smrť. Nemôžeme si vybrať, nezomrieť. Pre mnohých ľudí sú tieto výzvy neprekonateľné a to vysvetľuje, prečo sa dnes rozširuje istý strach zo slobody, ako aj únik z nej. Sloboda, ktorá sa už nestretáva s pravdou, sa skoro objaví bez domu, na pokraji ničoty. Hľadajú sa preto nové istoty a mnohí sú ochotní zveriť svoj život novým pánom či mocnostiam, ktoré môžu doviesť ľudstvo ku katastrofe. Objavil sa terorizmus – jeden z najtragickejších znamení.
Čaká nás veľká úloha znovu dať obsah slovu sloboda. Aká je tá sloboda, ktorá nás tak fascinuje? Existuje taká sloboda, ktorá je schopná nepadnúť do deštruktívnych napätí a neúprosného úpadku?
Biblia nám predstavuje už od začiatku dva návrhy slobody: tú Božiu a tú hadiu: medzi nimi treba si vybrať!
Had chápe slobodu ako autonómiu, samotu a nezávislosť od Boha, ako možnosť sám rozhodnúť, čo je dobré a čo žlé. Návrh, ktorý dáva had, sa rodí z podozrievania Boha. Boh nie je ako Otec, ktorému sa možno zveriť, pretože je pôvodcom môjho dobra, ale je rivalom či hrozbou mojej slobody. Poznáme dôsledky tejto cesty hada: vnímanie nahoty; je zdrojom násilného vzťahu medzi osobami; porušenie ekologickej rovnováhy; vynorenie sa bolesti a perspektíva smrti.
Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení, ktoré bolo podpísané v Augsburgu 31. októbra 1999, nás nasmerováva na inú cestu: tú, ktorú otvoril Syn.
Poznáme povestný Lutherov výrok týkajúci sa ospravedlnenia v Šmalkaldských článkoch (II, 1) z roku 1537: “Od tohto článku sa nemôžeme odkloniť, ani ustúpiť, i keby sa nebesá mali zrútiť i zem a všetko, čo je pominuteľne... Preto musíme si byť v ňom istí a bez pochybností. Lebo ináč by sme všetko stratili a víťazstvo a právo nad nami by dosiahol pápež, diabol a všetci naši protivníci.” (už preverený citát).
Dnes luteráni a katolíci uznávajú, že súhlasia so základnými pravdami, čo sa týka tohto učenia o ospravedlnení:
a)máme spoločný spôsob, akým počúvame Božie Slovo vo Svätom písme, kde Kristus je “naša spravodlivosť”,
b)je našou spoločnou vierou, že ospravedlnenie je dielom trojjediného Boha. Otec poslal svojho Syna na svet, aby spasil hriešnikov,
c)spoločne vyznávame jedine milosťou vo viere v Kristovo spasiteľné dielo, a nie pre naše zásluhy nás Boh prijíma a dostávame Ducha Svätého, ktorý obnovuje naše srdcia, keď nám dáva schopnosť a vyzýva nás konať dobré skutky,
d)ospravedlnenie je nevyhnutným kritériom, ktorého cieľom je neprestajne orientovať celé učenie a prax našich cirkví na Krista.
Súhlasíme teda s faktom, že sa nespasíme sami a nie sme my pôvodcami našej slobody; naša spása a sloboda prichádza z Výšin: sme prijatí Bohom (= opäť spravodliví, ospravedlnení, spasení), v Kristovi, bezpodmienečne, od začiatku a od počiatku sme uvedení do slobody milovať sa navzájom bez podmienok.
2.Evanjelium, ktoré oslobodzuje
Syn, ktorého Boh poslal zdarma na svet, na vrchole časov, otvára pre nás cestu novej slobody. V prvej kapitole Markovho evanjelia sa hovorí o Ježišovom krste, kde je toto svedectvo: „z neba zaznel hlas: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“ (Mk 1, 9-11). Krst je zjavenie Ježišovho povolania: On je milovaný Syn a je povolaný žiť svoju slobodu ako synovstvo.
V tomto bol Ježiš aj pokúšaný. Hneď po tom, ako sa končí zvesť o krste, Marek píše: „A hneď ho Duch hnal na púšť. Na púšti bol štyridsať dní a satan ho pokúšal.“ (Mk 1, 12-13). Had (satan) znovu navrhuje aj Ježišovi cestu autonómie a samoty: realizovať sa sám (byť „bohom“ sám) prostredníctvom moci sveta. Ale Ježiš sa rozhodol – slobodne – žiť ako syn, robiť vôľu Otca: vybrať si uskutočňovanie vôle toho druhého je skutkom slobody. Ale kde je zmysel a tajomstvo tejto paradoxnej cesty slobody?
Ak čítame pokračovanie Markovho evanjelia, vidíme, že sa začína príbeh slobody a oslobodenia: démoni sú vyháňaní, chorí uzdravovaní, hladní nasycovaní, hriešnikom je odpustené, farizejský zákon je prekonaný...
Prichádza hodina kríža. Ježiš zakúša opustenosť od Otca a smrť. Toto sa zdá byť neúspech slobody žitej ako synovstvo, ale v skutočnosti sme na vrchole slobody: Syn slobodne si volí „dať život z lásky“, pretože nie je väčšia láska (alebo väčšia sloboda) od tohto. Sloboda pre Krista súvisí s láskou. Ježiš žije svoju slobodu ako dar bez rezerv. U Jána čítame: „Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život, a zasa si ho vezmem. Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať.“ (Jn 10, 17 – 18). Ježiš žije svoju slobodu ako absolútny dar Otcovi a ľuďom, pretože je Božie bytie a takto žije Boh: Boj je Trojica, vzťah Lásky, kde každá osoba je darom pre druhého bez rezerv. Kristova opustenosť na kríži nám zjavuje, že Boh je sám v sebe darom, láskou. Syn sa slobodne rozhoduje žiť pre Otca, pretože toto je cesta, aby bol sebou samým, aby bol „syn“, aby sa realizoval. Boh nie je samota. Syn sa slobodne rozhoduje počúvať Otca, pretože vzťah s Otcom je jeho „spása“, jeho identita, jeho realita, jeho šťastie. Otec je to „Dobro“ z ktorého On žije. Zmŕtvychvstanie je potvrdenie tejto cesty slobody.
Ak existuje Dobro, ono sa stáva kritériom a prameňom slobody. Nie moja sloboda je prameňom Dobra, ale je to Dobro, ktoré priťahuje slobodu, aby ho hľadala a volila. Slobodný pre čo? Pre Dobro! Nesmieme zabúdať, že v Bohu „Dobro“ súvisí s „Pravdou“ a „Krásou“. Byť slobodný znamená tiež žiť z pravdy a krásy.
Ak by sme boli sami, na konci, boli by sme zúfalí, pretože sloboda chápaná ako autonómia je zničená, popretá, zvlášť smrťou. Sloboda nie je schopná sama seba spasiť. Spása môže prísť iba od Iného. Rozhodnutie zveriť sa Inému, ktorý je schopný realizovať moju ašpiráciu k božskému, večnému, ku kráse, životu, láske, to je veľký, inteligentný skutok slobody. Zveriť sa slobodne a stabilne Tomu, ktorý sa ukázal s tvárou Lásky, Otca, Abba, je jediná rozumná a solídna vec.
Konečne vidíme, že pochádzať zo slobody niekoho Iného a prekročiť smrť vďaka niekomu Inému nie je neúspech slobody. Tiež vidíme, že v evanjeliu nie je protiklad medzi slobodou a pravdou, slobodou a solidaritou či slobodu a sociálnosťou.
3. Jedna cesta bola otvorená.
Toto krátke zamyslenie nám azda môže pochopiť, že s podpisom Spoločného vyhlásenia bola otvorená cesta, po ktorej musíme napredovať.
Na ceste k zmiereniu medzi kresťanmi sa urobil dôležitý a nezvratný krok. Rozdelenie, ktoré sa uskutočnilo pred 500 rokmi, nebolo také hlboké, aby sa dotklo spoločných základných koreňov našej viery. Nebolo také hlboké, aby zamedzilo hľadaniu cesty k jednote.
Podpis vyžaduje pokračovanie spoločnej reflexie nad problémami, ktoré zostávajú otvorené: diferencovaný súhlas, ktorý bol dosiahnutý, nie je ešte jednota.
Prijatie dokumentu zo strany cirkví a ekumenického ľudu je úloha sčasti ešte nesplnená.
Metóda, ktorá bola použitá pri hľadaní zhody, sa musí stať školou pre ekumenický proces: 1. zvolila sa základná a diskutovaná téma kresťanskej pravdy; 2. znova sa nad ňou uvažovalo dlhé roky; 3. orientačný bod bolo Božie Slovo; 4. reflexia viedla k zhode v základných pravdách ohľadne danej témy; 5. postúpilo sa k oficiálnemu podpisu, ktorý robí text spoľahlivým pre všetkých veriacich príslušných cirkví. Tajomstvom bolo vytvorenie priestoru, v ktorom mohlo hovoriť Písmo.
Na záver verím, že historický krok augsburského podpisu bude tiež vzácnym prínosom pre proces zjednocovania Európy, ktorý práve prebieha. Rozprava o spomínaní kresťanských koreňov v preambule európskej ústavy bola obzvlášť živá, zaujímavá, ale aj bolestná, pretože poukázala na základné neporozumenie kresťanstva. Niektorí si mysleli na otázky výsad, iní na nutnosť rozdeliť si s nami tortu; iní zase zmienku o kresťanských koreňoch považovali za krivdu pre iné náboženstvá, zvlášť pre islam, iní to považovali za nebezpečenstvo pre laicitu... Ale toto nie je kresťanstvo! Istotne rozdelenie medzi cirkvami je jedným z najväčších prekážok hlbokého pochopenia kresťanstva.
Spoločné vyhlásenie nás učí, že namiesto hľadania zhody na tom najmenšom spoločnom menovateli je tu čas skúšať ho nájsť na tom najväčšom. Pre kresťanov je maximum Ježiš Kristus, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych.
Jeden rumunský pravoslávny metropolita pri východe z Kostola svätého Tomáša v Štrasburgu 22. apríla 2001 po podpísaní Ekumenickej charty zo strany predsedu CCEE a KEK mi povedal: „Zamračené nebo v týchto dňoch sa otvorilo a ukázalo sa nad nami modré nebo: to je znak, že Boh požehnáva to, čo sme urobili.“ Táto veta ma veľmi potešila. Stále viac si uvedomujem, že ako kresťania sme povolaní prispievať k tomu, aby sa nad Európou znovu otvorilo modré nebo. Som vďačný, že v týchto historických časoch môžem kráčať na tejto ceste spolu s mnohými priateľmi, bratmi a sestrami vo viere.
Rev. Dr. Ishmael Noko vo svojom príhovore na tému Ospravedlnenie búra múry, okrem iného ocenil aktivity cirkví, ktoré prispeli k pádu železnej opony a vysoko vyzdvihol prebiehajúci dialóg na ekumenickej úrovni. V súvislosti s 5. výročím podpísania Spoločného vyhlásenia k učeniu o ospravedlnení zdôraznil, že oslavy tohto zmierenia sa cirkví prebiehajú len na dvoch miestach vo svete, a to práve v Bratislave a v Johannesburgu v Juhoafrickej republike.
Mons. Henryk J. Nowacki okrem iného vo svojom príhovore zdôraznil, „že v tomto ekumenickom dialógu zohráva naozaj jedinečnú úlohu, osobnosť a učenie Jána Pavla II.“. Príhovor apoštolského nuncia prinášame v plnom znení:
Excelencie, otec arcibiskup a otcovia biskupi,
Excelencia, vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky,
Vážení účastníci stretnutia
Úprimne ďakujem za pozvanie na seminár duchovnej obnovy pri príležitosti piateho výročia podpisu Spoločného vyhlásenia k učeniu o ospravedlnení.
Zo srdca pozdravujem všetkých prítomných ctených a vážených hostí. Osobitne srdečne pozdravujem pána Ishmaela Noko, generálneho tajomníka Svetového luteránskeho zväzu a Mons. Alda Giordana, generálneho sekretára Rady biskupských konferencií Európy. Ich prítomnosť zvýrazňuje dôležitosť tohoto dnešného stretnutia.
Dejiny druhej polovice minulého storočia a prvé roky tretieho tisícročia prinášajú ovocie aj v podobe zreteľnejšieho zbližovania katolíkov a evanjelikov. S Božou pomocou sa darilo a darí pomaly trpezlivo odstraňovať deliace rozdiely. Predovšetkým chcem zdôrazniť viditeľné posilnenie jednoty. Nemôžem nepripomenúť, že v tomto ekumenickom dialógu zohráva naozaj jedinečnú úlohu, osobnosť a učenie Jána Pavla II. Ekumenické vzťahy medzi katolíkmi a evanjelikmi sa postupne rozvíjajú a prehlbujú. Vyzdvihnutie spoločných prvkov viery je už dobrým zvykom a konkrétnym príkladom dobrých vzájomných vzťahov. Zároveň sa zdokonaľuje spolupráca v rozličných oblastiach ich pôsobenia. ako napríklad oblasť charitatívnej a sociálnej činnosti, výchova detí a mládeže, starostlivosť o rodinu a o jej kresťanskú formáciu. Táto spolupráca je zreteľné viditeľná aj na Slovensku. Osobitným plodom teologického dialógu bolo podpísanie Spoločného vyhlásenia k učeniu o ospravedlnení.
Táto udalosť je historickým faktom a historickým krokom na neľahkej ceste, ktorá vedie k obnoveniu plnej jednoty medzi kresťanmi, a je dobrým oporným bodom pre ďalšie kroky v oblasti ekumenizmu. Svätý Otec Ján Pavol II. 31. októbra 1999, v čase modlitby Anjel Pána, povedal. „Podpísaný dokument je pevným základom pre ďalšie ekumenické teologické hľadania, umožňuje aj naďalej sa venovať problémom, ktoré v tejto oblasti ešte ostávajú a zväčšuje nádej na ich vyriešenie v budúcnosti. Je tiež vzácnym prínosom v procese očisťovania historickej pamäti a pri vydávaní spoločného svedectva.“
Na začiatku tohoto roka sme aj my na Slovensku prežívali veľmi dôležitú udalosť podpísania a vzájomnej výmeny spoločného prekladu augsburského dokumentu do slovenčiny. Preklad pripravila spoločná komisia Konferencie biskupov Slovenska a Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku. Táto spomínaná udalosť aj tá dnešná sú spoločným svedectvom úsilia o hľadanie toho, čo spája katolíkov a evanjelikov.
Toto dnešné stretnutie nazývame „Deň duchovnej obnovy“.
Celkom iste je dobrou príležitosťou rozšíriť spoločný duchovný priestor, v ktorom má svoje miesto predovšetkým modlitba. Tento priestor je vytvorený aj dnes a bude mať svoju reálnu podobu počas slávnostnej ekumenickej bohoslužby vo Veľkom evanjelickom kostole na Panenskej ulici.
Kde je spoločná modlitba, tam vzrastá aj túžba po vzájomnom zbližovaní kresťanov a prehlbuje sa vedomie všetkého toho, čo ich spája. Z modlitby našich spoločenstiev sa rodí inšpirácia pre nové iniciatívy na ceste k jednote a vzrastá aj sila, ktorá napomáha rozvoj ekumenického dialógu.
Svet od nás očakáva autentické a účinné svedectvo o evanjeliu a o Ježišovi Kristovi.
Európa potrebuje, aby ste vy všetci boli solidárne zhromaždení okolo Kristovho kríža a evanjelia. Osudy evanjelizácie sa spájajú so svedectvom jednoty všetkých kresťanov.
Nech Deň duchovnej obnovy bude takou malou tehličkou pri budovaní domu jednoty, o ktorú tak vrúcne prosil Kristus svojho Otca: „Aby všetci boli jedno, ako ty, Otče vo mne a ja v tebe.“ (Jn 17,21 ).
Ďakujem.
Mons. Henryk Józef Nowacki
S ďalším príhovorom vystúpil Mons. František Tondra:
Ja by som začal svoju prednášku hneď otázkou, čo to vlastne ide, keď hovoríme o ospravodlivení. Je to otázka dogmatická, ale nemá ostať iba na katedre teologickej fakulty. Dotýka sa každého človeka. Každý je totiž povolaný žiť ako Božie dieťa a dosiahnuť večný život.
Pápež Ján Pavol II. v enc. Redemptor hominis (vydanej 4.3.1979) hovorí, že vykúpenie je osobitným Božím úkonom, takým ako úkon stvorenia. „Boh stvorenia sa prejavuje ako Boh vykúpenia“ (RH,9). Tajomstvo vykúpenia znova človeka „vyslovuje“, sťa znova „tvorí“ (RH 10). Efektom stvorenia je homo sapiens, efektom vykúpenia je homo redemptus. Vykúpený človek je novým stvorením. Ide o to, aby tento človek urobil reflexiu nad touto skutočnosťou a prijal ju do svojho života. Prešli veky, kým človek žijúci na zemi si uvedomil realitu svojho pozemského života. Pápež Ján Pavol II. v encyklike RH vraví, že Cirkev prežíva nový advent. Môžeme povedať, že Vianoce prídu, keď si všetci ľudia uvedomia realitu vykúpenia.
Vykúpenie povoláva človeka k novému spôsobu života. Základnou kategóriu v atmosfére vykúpenia je skôr „povolanie“ ako „zákon“. To znamená, že sme povolaní k novému bytiu v Kristovi. Sv. Pavol nepozná jednoducho človeka, ktorý sa má len navonok podriadiť Bohu, poslúchať zákon, (to by ešte nebolo nové stvorenie), ale človeka, ktorý síce bol hriešny, ale teraz je zmierený s Bohom skrze Krista a v Kristovi.“ A Kristus zomrel za všetkých, aby tí, čo žijú, nežili už iba sebe, ale tomu, ktorý za nich zomrel a vstal zmŕtrvych... Kto je teda v Kristovi, je nové stvorenie. Staré sa pominulo a hľa, nastalo nové! Všetko je z Boha, ktorý nás v Kristovi zmieril so sebou...“ (2 Kor 5,15-18).
Preto človek, ktorý sa chce podriadiť Bohu ako svojmu Stvoriteľovi a cieľu, nemôže sa podriadiť inak, iba ak prijme toto ponúkané zmierenie, alebo ospravodlivenie.
Inak povedané, ak prijme vykúpenie, ak sa milosťou stane novým stvorením. Musíme žiť nie jednoducho ako ľudia, ale ako takí, ktorí sú pokrstení v Krista, v jeho smrť a zmŕtvychvstanie, teda ako ľudia krstom odumretí hriechu a vzkriesení v novosti života.
Ešte aj iným spôsobom vidí Apoštol kresťanské povolanie v Kristovi. V liste Kolosanom je Kristus „prvorodený zo všetkého stvorenia“, „skrze neho a pre neho“ je stvorenie a „všetko má v ňom svoje bytie“ (Kol 1,15-17). Ale on je aj „prvorodený medzi tými, čo vstali zmŕtvych a vo všetkom má prvenstvo“ (Kol 1,18).
Krista tu predstavuje ako prototyp, ideál, podľa ktorého sme aj my stvorení aj ako ľudia aj ako Božie deti. Ba v ňom existujeme aj ako spoločenstvo, lebo on je „prvorodený medzi všetkými bratmi“ (Rim 8,29). Z toho nasleduje, že každý osobitne i všetci spolu musíme Krista nasledovať ako vzor. Nenasledujeme ho len ako učiteľa mravnosti, ale, keďže sme účastní na jeho živote, svojim životom ho realizujeme. Kto žije ako kresťan, ten svojou účasťou na Kristovi zvestuje realitu Krista, život Krista. Kresťanstvo „ani nie je tak jeho náukou ako jeho Osobou“. (Móric Zundel).
Z toho potom nasleduje, ako hovorí Koncil: „povinnosť povolaných v Kristovi, aby prinášali ovocie v láske za život sveta“. (Opt.totius,16).
Vo filozofii platí zásada: „Agere sequitur esse“- čiže „Aká prirodzenosť, také je aj konanie.“ „Konať ako kresťan“ vychádza z „byť kresťanom“. Všetky partikulárne veci, jednotlivé príkazy a čnosti majú ozrejmiť to hlavné povolanie v Kristovi.
Koncil aj na inom mieste hovorí o tom: „Všetci spolu a každý podľa svojich možností nech živí svet duchovným ovocím“ (Lum. gent.38).Pritom sa odvoláva na Gal 5,22: „Ovocie Ducha je však láska, radosť, pokoj, trpezlivosť, láskavosť, dobrotivosť, zhovievavosť, miernosť, vernosť, skromnosť, zdržanlivosť, čistota.“
Pojem „prinášať ovocie“ treba brať v zmysle čisto kresťanskom. Nie čo do obsahu, ale čo do motívu. Povolanie nie je len záväznosť, ale je to Duch Kristov, jeho sila a pohyb.
Nakoľko Ducha prijmeme a nakoľko to bude slobodne, natoľko bude v nás prinášať ovocie. To znamená prinášať ovocie v láske. Takémuto pojmu prinášať ovocie sa neprotiví pojem záväznosti, ale pojem donútenia. Naozaj, kto menej slobodne prijal Ducha Kristovho, tým viacej mu pripadá záväznosť pracovať pre život sveta ako príkaz, ako nútená záväznosť. A pokiaľ sme v tele, nie sme celkom plne a definitívne podriadení Duchu, preto záväznosť pracovať pre život sveta vždy prinesie aj nejakú ťažkosť. Teda ak, a nakoľko prijmeme Ducha Kristovho, jeho silou prekonáme ťažkosti, že ich robíme slobodne, tie sú potom skutočne ovocím Ducha Kristovho. Potom kresťan dokáže aj veľké až hrdinské skutky vykonať pre život sveta.
Kresťan, ktorý sa angažuje za život sveta, nasleduje verne Ježiša Krista, lebo „učeník má byť ako učiteľ a sluha ako jeho pán“ (Mt 10,24). A keď učiteľ a pán „neprišiel na to, aby si dal vysluhovať, ale aby sám slúžil iným“ (Mt 20,28),ako môže ináč robiť kresťan, ktorý sa považuje za učeníka Kristovho?
Ovocím rozumieme všetko, čo slúži dobru človeka, jeho pozemskému životu i večnej spáse. Kresťan v mene svojej viery má prinášať ovocie dobrých skutkov aj pre pozemský život človeka. A samozrejme aj pre spásu svoju a svojich bratov a sestier. To je Koncilom spomínaný „život sveta“.
Pápež Ján Pavol II. v RH službu človeku nazýva „kráľovskou službou“ podľa príkladu Krista a náuky Koncilu. „Keď teda niekto podľa tohto Kristovho postoja a zmýšľania vie „kraľovať“ iba tak, že „slúži“, vtedy táto úloha „služby“ vyžaduje takú duchovnú vyspelosť, ktorá znamená, že dotyčný skutočne „kraľuje“. Preto, aby niekto dôstojne a účinne slúžil iným, je potrebné, aby panoval nad sebou a vlastnil tie čnosti, ktoré mu toto sebaovládanie umožňujú. Naša účasť na kráľovskom poslaní Kristovom - na jeho „kráľovskom úrade“ - úzko súvisí s každou oblasťou morálnej náuky, tak kresťanskej ako i ľudskej vôbec“ (RH,21).
Dr. František Tondra
Generálny biskup ECAV a predseda Ekumenikej rady cirkví v SR Prof. Július Filo vo svojom príhovore okrem iného zdôraznil, že následkom podpísania Spoločného vyhlásenia k učeniu o ospravedlnení, bola na Slovensku dohoda o vzájomnom uznávaní krstu a pripomenul aj ďalšie spoločné ekumenické aktivity cirkví na Slovensku.
Druhou časťou programu a zároveň vyvrcholením Dňa duchovnej obnovy, bola ekumenická bohoslužba vo Veľkom evanjelickom kostole v Bratislave. Homílie na nej predniesli Rev. Dr. Ishmael Noko a Mons. Aldo Giordano. Pozvanie na ekumenickú bohoslužbu prijal aj prezident SR Ivan Gašparovič s manželkou a ďalší predstavitelia cirkevného, verejného a politického života.
Ishmael Noko vo svojej homílii vychádzal zo slov evanjelia (Sk 9, 10-18) a viackrát zdôraznil myšlienku, že je to práve Boh, ktorý rúca múry medzi cirkvami.
Homíliu Mons. Alda Giordana prinášame v plnom znení:
Tajomstvo zmierenia: kroky Ukrižovaného
V nedeľu 29. júna 1997 sa vo veľkom parku rakúskeho mesta Graz končilo európske ekumenické stretnutie, ktoré na jeden týždeň spojilo viac ako 10 tisíc účastníkov z približne 20 cirkví, biskupských konferencií a ekumenických inštitúcií. Okolo mňa bola veľká slávnosť, no v srdci ma v tej chvíli ťažil vážny problém, spojený s organizáciou, za ktorú som bol spoluzodpovedný, a nemohol som sa radovať, ba bol som dokonca sklamaný, lebo som pri príprave tohto podujatia vynaložil veľa námahy. Presne si pamätám na okamih, v ktorom som uprel svoj zrak na kríž dominujúci parku, a bol som obdarený pevným presvedčením: bude to práve ukrižovaný Boh – na dreve kríža dohnaný k výkriku: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ – ktorý uskutoční jednotu medzi kresťanmi a iba tí, čo budú mať odvahu nasledovať ho, sa stanú jeho nástrojmi. V tej chvíli som pocítil v srdci hlboký pokoj.
Pred veľkými otázkami, ktoré dnes trápia svet – ako možno vytvoriť pokojné spolužitie medzi rôznymi národmi, kultúrami a náboženstvami; ako odpovedať na otázku o zmysle života, prítomnú v srdciach toľkých osôb; či existuje niečo po smrti – sme vyzvaní ísť hľadať svetlo, prameň, tajomstvo. Ak chceme nájsť toto tajomstvo musíme znovu vychádzať z tej „nečakanej a pohoršujúcej“ katedry (školy), ktorou je pre nás ukrižovaný Boh vo chvíli, keď „od dvanástej hodiny nastala tma po celej zemi...“ a z Ježišových úst zaznel výkrik opustenosti od Boha.
Ak chceme i my byť nositeľmi zmierenia, sme pozvaní znova ísť, krok za krokom, cestou ukrižovaného Boha.
Prvým krokom je mať odvahu nasledovať Ježiša, ktorý vstúpil do sĺz a rán ľudských dejín. Nemôžeme sa pozerať na rany a nezmierené vzťahy len zvonka, ako diváci alebo sudcovia, ale musíme mať silu vstúpiť do stredu týchto rozdelení a nespravodlivostí a prežiť ich až do hĺbky.
Keď vybuchnú konflikty, je normálne, že jeden prenáša konflikt na druhého a zhadzuje naňho zodpovednosť. Kristus na kríži nehľadal vinníka, ale vzal rozdelenie na seba. Konflikt sa preruší len vtedy, keď ho niekto neprenesie na ďalšieho, nehľadá vinníka, ale prijme a pojme ho do seba, žijúc zázrak odpustenia. To je druhý krok.
Rana je nový priestor, ktorý predtým neexistoval. Kríž sa stáva ranou, čiže priestorom na prijatie. Ak sa vytvorí priepasť veľká ako tento chrám, všetci do nej spadneme. Ježiš, keďže je Bohom, stáva sa priepasťou bez hraníc, schopnou pojať všetkých, najmä však tých, ktorí nesú v živote kríž, a tých, čo sa cítia ďaleko od Boha. Každý človek dotknutý bolesťou a ovocím zla už padol do priepasti Ukrižovaného a patrí mu. I my sme pozvaní stať sa takýmto priestorom bezhraničného prijatia. Toto je tretí krok na ceste zmierenia.
Ďalší rozmer zmierenia nachádzame v Ježišovej Veľkej noci. Násilie a nespravodlivosť nakoniec nedokážu ukradnúť Ježišovi život, pretože tento život Ježiš dáva z čistej lásky a nemožno ukradnúť niečo, čo je už raz darované. Kristus nám odhaľuje, že zmysel života je v jeho darovaní. Niet väčšej lásky, ako je láska toho, kto položí svoj život za milovaného. Absolútna novosť spočíva v láske. Práve ju potrebuje svet i ekumenizmus.
A táto láska víťazí i nad smrťou. Ukrižovaný je odvrátenou stranou žiariacej tváre Zmŕtvychvstalého. Ak budeme žiť lásku, ktorú nám Kristus ukázal na kríži v jej vrcholnej podobe, Zmŕtvychvstalý bude v nás a medzi nami až do konca časov. On, žijúc medzi nami, uskutoční zmierenie medzi kresťanmi a urobí z nás tvorcov pokoja. Všetci poznajú slzy a rozdelenie, no veľmi málo ich vie, že ani jedna slza sa nestratí a že každé rozdelenie sa môže stať miestom novej lásky. Svedčiť o tom je úlohou veriacich. Dokážeme ju splniť len vtedy, keď sa vydáme na cestu, aby sme sa aj v dejinách stali jedinou Božou cirkvou.
Mons. Aldo Giordano.
Na záver tejto ekumenickej bohoslužby sa prítomným prihovoril prezident SR Ivan Gašparovič.
