V dňoch 22. až 27. septembra sa v Piešťanoch zišla medzinárodná redakčná skupina pre prípravu materiálov k týždňu modlitieb za jednotu kresťanov na rok 2005. Návrh témy pripravila teologická komisia Ekumenickej rady cirkví na Slovensku. Úlohou medzinárodnej redakčnej skupiny je úprava návrhu tak, aby bol zrozumiteľný v rozličných kultúrnych kontextoch. Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov je spoločnou aktivitou Pápežskej rady pre napomáhanie jednoty kresťanov a Svetovej rady cirkví. Členom medzinárodnej redakčnej skupiny je aj Mons. John Mutiso Mbinda, ktorý v Pápežskej rade pre napomáhanie jednoty kresťanov nesie zodpovednosť za rozvíjanie vzťahov Vatikánu s národnými ekumenickými radami cirkví. Rozhovor o jeho práci pre dnešnú reláciu pripravil Ondrej Prostredník. Rímskokatolícka cirkev sa do ekumenického hnutia zapája v rozličných krajinách sveta rozličným spôsobom. V niektorých národných ekumenických radách je riadnym členom, v niektorých krajinách má len štatút pozorovateľa. Mohli by ste nám povedať v koľkých ekumenických radách je rímskokatolícka cirkev členom a prečo je tu ten rozdiel v úrovni členstva?
Poviem najprv niekoľko čísel. Podľa nášho nedávneho prieskumu na celom svete dnes pracuje 103 národných ekumenických rád alebo podobných združení cirkví. V 62 z nich je rímskokatolícka cirkev členom, buď riadnym členom alebo pozorovateľom. Je to pomerne významný počet. Do úvahy treba pri tom brať fakt, že toto sa odohralo iba za posledných asi 40 rokov v dobe po II. vatikánskom koncile. Prečo došlo k takejto zmene? Preto, lebo II. vatikánsky koncil znamenal okrem iného aj rozhodnutie katolíckej cirkvi zapojiť sa do ekumenického hnutia. V každej krajine, kde existuje ekumenická rada cirkví je to potom otázka rozhodnutia miestnej konferencie biskupov, či a v akej miere sa katolícka cirkev zapojí do ekumenického hnutia na lokálnej úrovni. Táto možnosť rozhodnúť sa je tu hlavne preto, lebo do úvahy treba brať povahu miestnej situácie a úroveň vzťahov medzi jednotlivými cirkvami. Niekde sú vzťahy veľmi dobré a to sa potom odráža aj na forme členstva. Inde je zasa situácia zložitá a nie je jednoduché rozhodnúť sa pre užšiu spoluprácu. Sú miesta, kde rímskokatolícka cirkev patrí medzi zakladajúcich členov ekumenických rád. Dobrým príkladom je regionálna ekumenická rada cirkví na strednom východe, tiež v karibskej a tichomorskej oblasti, kde rímskokatolícka cirkev spoluzakladala tieto ekumenické rady. Zaujímavým príkladom takejto úzkej spolupráce na národnej úrovni je Veľká Británia. Pôvodná ekumenická rada tu zanikla a vznikol nový nástroj spolupráce cirkví, ktorý je omnoho inkluzívnejší a kde aj rímskokatolícka cirkev je zakladajúcim členom. V mnohých krajinách badať tiež nový trend, ktorý vychádza z toho, že ekumenické hnutie tu pôvodne reprezentovali takzvané protestantské zväzy cirkví. No už samotný názov týchto organizácií vylučuje katolícku cirkev z možnej spolupráce. Preto ak si v týchto krajinách protestantské cirkvi prajú, aby rímskokatolícka cirkev bola členom ich spoločenstva, hľadajú cesty, ako najvhodnejším spôsobom zahrnúť aj katolícku cirkev do tohto hnutia.
Vyrástli ste v rímskokatolíckej cirkvi v Keni. Ako by ste charakterizovali vzťahy medzi cirkvami v tejto krajine, najmä vzťahy rímskokatolíckej cirkvi k ostatným cirkvám?
Pozadie, ktoré vo významnej miere vplýva na tieto vzťahy je dedičstvo koloniálneho systému, ktorý sme v tejto krajine mali. Našu krajinu kolonizovali Briti a spolu s nimi prišli aj britskí misionári. Po nich potom prišli misionári z Francúzska. Tieto vzťahy mali svoju vlastnú dynamiku. No a neskôr sa ešte pridali misijné spoločnosti, ktoré mali za úlohu vykonávať evanjelizáciu. Tie sa potom premenili na rôzne ekumenické rady cirkví. V 60-tych rokoch pred získaním nezávislosti bola väčšina týchto ekumenických rád výlučne protestantská. Tak tomu bolo vo väčšine afrických krajín. V Keni je to tak dodnes. Ekumenická rada cirkví v Keni združuje len protestantské cirkvi a katolícka cirkev nie je členom. Veľmi dobrá spolupráca medzi cirkvami však prebieha v rovine sociálnej práce, ale aj vtedy keď ide o rozhodujúce politické otázky. Napríklad katolícka cirkev za posledných 20 rokov úzko spolupracovala a s ekumenickou radou cirkví v Keni v zápase s diktátorským režimom. Spolu pripravovali štúdie o situácii, spolu vydávali stanoviská. Bolo to veľmi dôveryhodné svedectvo, ktoré dnešná spoločnosť potrebuje. Vďaka Bohu, diktátorský režim padol a kresťanskí vodcovia sa spoločne o to tiež pričinili.
Mnoho príkladov spolupráce je v oblasti lekárskej starostlivosti. Všetky cirkvi spolu vytvorili spoločný systém zásobovania liekmi. Nemocnice a lekárne, ktoré sú spravované cirkvami, bez ohľadu na to akého vierovyznania, môžu v tomto systéme nakupovať lieky so zľavou a za výhodných podmienok. To je tiež svedectvo spolupráce, ktoré spoločnosť prijíma veľmi pozitívne. Nemáme oficiálnu štruktúru pre spoluprácu ale je množstvo prípadov, kedy spoločenská situácia jednoducho dovedie cirkvi ku spolupráci.
Chcem ešte dodať, že je mnoho príkladov dobrej spolupráce cirkví. Zároveň však sú vzťahy cirkví poznačené podozrievavosťou, ktorá snáď pramení z tohto, že nie je dostatok príležitostí vzájomne o týchto veciach hovoriť práve v rámci štruktúry ekumenickej rady cirkví.
Ekumenické hnutie je veľmi širokým poľom práce, na ktorej sa podieľa aj Pápežská rada pre napomáhanie jednoty kresťanov. Ktoré aktivity v práci rady v súčasnosti, sú podľa vás najvýznamnejšie?
V posledných troch rokoch Pápežská rada pre napomáhanie jednoty kresťanov iniciovala štúdiu o dohodách, ktoré vyjadrujú vzájomné uznanie krstu medzi jednotlivými cirkvami. Ide nám predovšetkým o to, aby sme zistili ktoré konferencie biskupov v ktorých krajinách uzavreli dohody o vzájomnom uznaní krstu svätého s inými cirkvami. A tam, kde takéto dohody neboli uzavreté skúmame to, prečo k tomu nedošlo. Vrátila sa nám viac než polovica rozoslaných dotazníkov, čo ukazuje, že v tejto otázke je veľký záujem o vzájomné porozumenie. Väčšina dohôd bola uzavretá v rozvinutých krajinách na severnej pologuli. Z krajín tretieho sveta bola odozva dosť slabá. Dohody boli uzatvárané najmä v 60-tych, 70-tych a 80-tych rokoch. Len malý počet je z 90-tych rokov. Aj dohoda zo Slovenska patrí do tohto obdobia a som veľmi rád, že ku nej došlo. Tieto dohody nehovoria len o uznaní krstu ale aj o vzájomnom uznaní kvality cirkvi toho druhého. A to je to, čo pomáha posilniť vzťahy na miestnej úrovni a upevniť jednotu, ktorú už teraz máme v krste. Pri našom výskume sme našli niekoľko otázok, ktoré bývajú základom týchto dohôd o vzájomnom uznaní krstu. Dávnejšie dohody sú založené otázke platnosti krstu. Súviselo to hlavne so situáciami, keď ľudia vstupovali do miešaných manželstiev. Vtedy išlo o to, aby bolo možné spoľahlivo zistiť, či je človek platne pokrstený. Pri dnešných dohodách už táto otázka nestojí v popredí. Dnes ide hlavne o posilnenie vzájomných vzťahov cirkví. Cieľom štúdie je tiež to, aby sme oslovili partnerov jednotlivých dohôd a povzbudili ich k ďalšiemu štúdiu spoločného chápania krstu. Tu ide aj o otázky chápania cirkvi, čo je vlastne cirkev a ako sa človek stáva členom cirkvi. Súvisí to aj so skúmaním dôvodov, prečo človek prijíma krst. Ústrednou otázkou teda je ekleziológia, náuka o cirkvi a tiež otázka príslušnosti k cirkvi. V niektorých častiach ekumenického hnutia je totiž trend, ktorý otázke príslušnosti k určitej konfesii nepripisuje až takú vážnosť a pokiaľ ide o krst, podľa tohto smeru, v podstate nezáleží na tom, či človek patrí k tej alebo onej cirkvi. Otázka teda je to, či sa krstom stávame členom všeobecnej cirkvi. Ďalšia otázka, ktorú chceme v najbližších rokoch s spolupráci s národnými biskupskými konferenciami skúmať je význam krstu v živote človeka. Ak je niekto pokrstený, je to koniec? Vieme totiž, že dnes sa mnohí ľudia veľmi ľahko rozhodujú pre krst. Ale ak potom nič nenasleduje, ak nenasleduje formovanie, ak neprichádza hlbšie poznanie významu krstu, významu svedectva o Kristovi a záväzku voči nemu, tak potom je to málo. Krst je celoživotnou úlohou.
Odznelo v relácii Ekuména vo svete 39-2003 na stanici Rádio Slovensko, 1. októbra 2003 o 19:40
