Vatikán, 8. apríla 2005. Nasleduj ma, hovorí zmŕtvychvstalý Pán Petrovi. Sú to jeho posledné slová tomuto učeníkovi, ktorého si vybral, aby pásol jeho ovce. „Nasleduj ma!“ - toto jednoduché Kristovo slovo môžeme chápať ako kľúč pre pochopenie posolstva, ktoré prichádza od nášho zosnulého a milovaného pápeža Jána Pavla II., ktorého telo dnes vložíme do zeme ako semeno nesmrteľnosti. Naše srdce je plné smútku, no aj radostnej nádeje a hlbokej vďačnosti.
Toto cíti naša duša, bratia a sestry v Kristu, prítomní tu na Námestí svätého Petra, v priľahlých uliciach i na ostatných miestach v Ríme, ktorý je v týchto dňoch preplnený nesmiernym tichým a modliacim sa zástupom. Všetkých srdečne pozdravujem.
V mene kardinálskeho kolégia úctivo pozdravujem hlavy štátov a vlád i delegácie rozličných krajín. Pozdravujem predstaviteľov a zástupcov cirkví a kresťanských spoločenstiev, ako aj iných náboženstiev. Pozdravujem ďalej arcibiskupov, biskupov, kňazov rehoľníkov, rehoľné sestry a veriacich, ktorí prišli zo všetkých kontinentov, najmä mladých, ktorých Ján Pavol II. rád nazýval budúcnosťou a nádejou Cirkvi. Môj pozdrav nech príde aj ku všetkým, čo na celom svete sú spojení s nami cez rozhlas a televíziu, vo veľkolepej účasti na slávnostných obradoch rozlúčky so Svätým Otcom.
„Nasleduj ma.“ Karol Wojtyla ako mladý študent bol nadšený literatúrou, divadlom, poéziou. Keď pracoval v chemickej továrni obliehaný a ohrozovaný nacistickým terorom, počul Pánov hlas: „Nasleduj ma.“ V tejto veľmi zvláštnej situácii začína čítať teologické a filozofické knihy a zakrátko vstúpil do tajného seminára, ktorý zriadil kardinál Sapieha. Po vojne si svoje teologické štúdiá mohol doplniť v Krakove na Jagelonskej univerzite.
Vo svojich listoch kňazom a v autobiografických knihách nám hovoril o svojom kňazstve, ktoré prijal 1. novembra 1946. V týchto textoch vysvetľuje svoje kňazstvo, počnúc slovami Pána. Je to predovšetkým táto veta: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo (Jn 15, 16). Druhá je „Dobrý pastier položí svoj život za ovce“ (Jn 10, 11) a napokon: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske!“ (Jn 15, 9)
V týchto troch vetách vidíme celú dušu nášho Svätého Otca. On skutočne išiel neúnavne kamkoľvek, aby priniesol ovocie, ovocie, ktoré ostáva.
„Vstaňte, poďme!“ Týmito slovami nás prebudil z unavenej viery, prebudil zo spánku svojich učeníkov včerajška i dneška. „Vstaňte, poďme!“, hovorí dnes aj nám.
Svätý Otec bol kňazom úplne do hĺbky duše, lebo za ovce obetoval svoj život Bohu, za ovce celého sveta, v každodennom darovaní sa v službe Cirkvi, najmä vo chvíli ťažkej skúšky posledných mesiacov.
Tak sa stal jedno s Kristom, Dobrým Pastierom, ktorý miluje svoje ovce. A napokon, podľa Ježišových slov „ostaňte v mojej láske“, Ján Pavol II. bol pápež, ktorý hľadal možnosti stretnutia sa so všetkými, ktorý bol schopný odpúšťať a pre všetkých mal otvorené srdce. Keď prebývame v Kristovej láske, učíme sa v jeho škole umeniu pravej lásky.
„Nasleduj ma!“ V júli 1958 začína pre mladého kňaza Karola Wojtylu nová etapa na ceste s Pánom a za Pánom. Karol, ako zvyčajne odišiel so skupinou mladých plaviť sa na kanoe na Mazurské jazerá, aby spoločne prežili prázdniny. Niesol však so sebou list, ktorý ho pozýval, aby prišiel k prímasovi Poľska, kardinálovi Wyszynskému a cieľ tejto návštevy si mohol ľahko domyslieť: svoje menovanie za pomocného biskupa Krakova.
Opustiť vedeckú prácu, opustiť príjemné spoločenstvo mládeže, opustiť veľkú arénu intelektuálneho zápasu, aby poznal a interpretoval tajomstvo stvorenia človeka, a tak dnešnému svetu ukázal kresťanskú interpretáciu nášho bytia – toto všetko sa mu muselo zdať ako strata seba samého, strata práve toho, čo sa stalo ľudskou identitou tohto mladého kňaza.
„Nasleduj ma“ – Karol Wojtyla to prijal, keď v zavolaní Cirkvi počul hlas Krista. Potom si uvedomil, aké toto slovo Pána bolo pravdivé: „Kto sa bude usilovať zachrániť si život, stratí ho, a kto ho stratí, získa ho“ (Lk 17,33).
Náš pápež – vieme to všetci – si nikdy nechcel zachrániť vlastný život, udržať si ho pre seba, ale chcel dať seba samého bez výhrady, až do poslednej chvíle, pre Krista a aj pre nás. Práve týmto spôsobom dosvedčil, že všetko to, čo vložil do rúk Pána, sa mu vrátilo novým spôsobom: láska k slovu, poézii, literatúre bola podstatnou časťou jeho pastoračnej misie a získala novú sviežosť, novú aktuálnosť i novú príťažlivú silu do ohlasovania evanjelia, ktoré je vždy znamením protirečenia.
„Nasleduj ma!“ V októbri 1978 kardinál Wojtyla počul opäť hlas Pána. Obnovuje sa dialóg s Petrom, ktorý prináša evanjelium tejto slávnosti: „Šimon syn Jánov, miluješ ma? Pas moje ovce!“ Na otázku Pána: Karol miluješ ma?, arcibiskup Krakova odpovedal z hĺbky svojho srdca: „Pane, ty vieš všetko: Ty vieš, že ťa milujem“.
Kristova láska bola tou silou, ktorá viedla nášho milovaného Svätého Otca; kto ho videl modliť sa, kto ho videl kázať, ten to nemôže nevedieť. A tak, vďaka hlbokému zakotveniu v Kristovi mohol niesť bremeno, ktoré prekračuje obyčajné ľudské sily: Byť pastierom Kristovho stáda, jeho univerzálnej Cirkvi.
Teraz nieto času, aby sme podrobne hovorili o obsahu tak bohatého pontifikátu. Chcel by som iba prečítať dva krátke úryvky z dnešnej liturgie, v ktorých sú centrálne momenty jeho ohlasovania.
Svätý Peter v prvom čítaní hovorí – a pápež to opakuje aj nám: „Naozaj poznávam, že Boh nenadŕža nikomu, ale v každom národe mu je milý ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivo. Synom Izraela zoslal slovo a zvestoval pokoj skrze Ježiša Krista; on je Pánom všetkých“ (Sk 10, 34-36).
A v druhom čítaní svätý Pavol – a so svätým Pavlom, aj náš zosnulý pápež - nás vyzýva: „Bratia moji milovaní a vytúžení, moja radosť a moja koruna, takto pevne stojte v Pánovi, milovaní!“ (Fil 4,1).
„Nasleduj ma!“ Spolu s poslaním pásť jeho stádo, Kristus Petrovi oznámil aj mučeníctvo. Týmto záverečným a zhrňujúcim slovom dialógu o láske a o poslaní univerzálneho pastiera, Pán upozorňuje i na druhý dialóg, ktorý viedol pri Poslednej večeri.
Tu Ježiš povedal: “Kam ja idem, tam vy prísť nemôžete”. Šimon Peter sa ho opýtal: „Pane, kam ideš?" Ježiš odvetil: „Kam ja idem, tam teraz za mnou ísť nemôžeš, no pôjdeš za mnou neskôr” (Jn 13,33.36). Od Poslednej večere Ježiš ide v ústrety krížu a vzkrieseniu – ponára sa do veľkonočného tajomstva. Peter ho ešte nemôže nasledovať.
Teraz, po zmŕtvychvstaní, nadišla chvíľa, ono „neskôr“. Starajúc sa o Kristovo stádo, aj Peter sa ponára do veľkonočného tajomstva, smeruje ku krížu a vzkrieseniu. Ježiš mu to hovorí slovami: „Veru, veru, hovorím ti: Keď si bol mladší, sám si sa opásal a chodil si, kade si chcel. Ale keď zostarneš, vystrieš ruky, iný ťa opáše a povedie, kam nechceš“ (Jn 21,18).
Svätý Otec v prvom období svojho pontifikátu, ešte mladý a plný sily pod vedením Krista, išiel až na kraj sveta. Neskôr však keď stále viac a viac mal účasť na Kristovom utrpení, stále väčšmi chápal pravdivosť slov: „Iný ťa opáše...“ A práve v tejto jednote s trpiacim Pánom neúnavne a s obnovenou silou hlásal evanjelium, tajomstvo lásky, ktorá miluje až do krajnosti (porov. Jn 13,1).
Ján Pavol II. nám pretlmočil a odovzdal veľkonočné tajomstvo ako tajomstvo Božieho milosrdenstva. Vo svojej poslednej knihe napísal: „Hranicou, ktorá bola určená zlu, je v konečnej platnosti Božie milosrdenstvo“.
Uvažujúc nad atentátom hovorí: „Kristus, ktorý trpel za nás všetkých, dodal utrpeniu nový zmysel, nový rozmer, zaviedol nový poriadok, poriadok lásky... Je to utrpenie, ktoré spaľuje a odstraňuje zlo plameňom lásky a aj z hriechu umožňuje vykvitnúť viacerým podobám dobra“.
Oduševnený touto víziou, Svätý Otec trpel a miloval v jednote s Kristom, a preto posolstvo jeho utrpenia a jeho mlčania bolo také výrečné a plodné.
Božie milosrdenstvo: Svätý Otec objavil najkrajší odblesk Božieho milosrdenstva v Bohorodičke. On, ktorý v útlom veku stratil matku, o to viac miloval Božiu Matku. Slová Ukrižovaného Krista: „Hľa tvoja matka“, považoval za adresované jemu. A urobil, čo vykonal aj milovaný učeník: „A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe – prijal ju za svoju“ – Totus tuus (porov. Jn 19,27). A od Ježišovej matky sa naučil podobať sa Kristovi.
Všetkým nám ostane nezabudnuteľnou spomienkou, ako v poslednú veľkonočnú nedeľu svojho života, Svätý Otec, poznačený utrpením, sa ešte raz ukázal v okne apoštolského paláca, aby poslednýkrát udelil požehnanie Urbi et orbi.
Môžeme si byť istí, že náš milovaný Svätý Otec je dnes v okne domu nebeského Otca, vidí nás a žehná nám. Áno, Svätý Otče, udeľ nám požehnanie. My zverujeme tvoju drahú dušu Božej Matke, Tvojej Matke, ktorá ťa každý deň viedla a teraz ťa vovedie do večnej slávy jej Syna, Ježiša Krista, nášho Pána. Amen“.