„Nasleduj ma, hovorí zmŕtvychvstalý Pán Petrovi. Sú to jeho posledné slová tomuto učeníkovi, ktorého si vybral aby pásol jeho ovce.. „Nasleduj ma!“ toto jednoduché Kristovo slovo môžem chápať ako kľúč pre pochopenie posolstva, ktoré prichádza od nášho zosnulého a milovaného pápeža Jána Pavla II., ktorého telo dnes vložíme do zeme ako semeno nesmrteľnosti. Naše srdce je plné smútku, no aj radostnej nádeje a hlbokej vďačnosti.Toto cíti naša duša, bratia a sestry v Kristu, prítomní tu na Námestí svätého Petra, v priľahlých uliciach i na ostatných miestach v Ríme, ktorý je v týchto dňoch preplnený nesmiernym tichým a modliacim sa zástupom. Všetkých srdečne pozdravujem. V mene kardinálskeho kolégia úctivo pozdravujem hlavy štátov a vlád i delegácie rozličných krajín. Pozdravujem predstaviteľov a zástupcov cirkví a kresťanských spoločenstiev, ako aj iných náboženstiev. Pozdravujem ďalej arcibiskupov, biskupov, kňazov rehoľníkov, rehoľné sestry a veriacich, ktorí prišli zo všetkých kontinentov, najmä mladých, ktorých Ján Pavol II. rád nazýval budúcnosťou a nádejou Cirkvi. Môj pozdrav nech príde aj ku všetkým, čo na celom svete sú spojení s nami cez rozhlas a televíziu v tomto veľkolepej účasti na slávnostných obradoch rozlúčky so Svätým Otcom.
„Nasleduj ma.“ Karol Wojtyla ako mladý študent bol nadšený literatúrou, divadlom, poéziou. Keď pracoval v chemickej továrni obliehaný a ohrozovaný nacistickým terorom, počul Pánov hlas: „Nasleduj ma.“ V tejto veľmi zvláštnej situácii začína čítať teologické a filozofické knihy a zakrátko vstúpil do tajného seminára, ktorý zriadil kardinál Sapieha. Po vojne si svoje teologické štúdiá mohol doplniť v Krakove na Jagelonskej univerzite. Vo svojich listom kňazom a v autobiografických knihách nám hovoril o svojom kňazstve, ktoré prijal 1. novembra 1946. V týchto textoch vysvetľuje svoje kňazstvo počnúc slovami Pána. je to predovšetkým táto veta: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo (Jn 15, 16). Druhá je „Dobrý pastier položí svoj život za ovce.“ (Jn 10, 11) a napokon, „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske!“ (Jn 15, 9). V týchto troch vetách vidíme celú dušu nášho Svätého Otca. On skutočne išiel neúnavne kamkoľvek, aby priniesol ovocie, ovocie, ktoré ostáva. „Vstaňte, poďme!“ Týmito slovami nás prebudil z unavenej viery, prebudil zo spánku svojich učeníkov včerajška i dneška. „Vstaňte, poďme!“, hovorí dnes aj nám. Svätý Otec je bol kňazom úplne do hĺbky duše, lebo za ovce obetoval svoj život Bohu, za ovce celého sveta v každodennom darovaní sa v službe Cirkvi, najmä vo chvíli ťažkej skúšky posledných mesiacov. Tak sa stal jedno s Kristom, Dobrým Pastierom, ktorý miluje svoje ovce. A napokon, podľa Ježišových slov „ostaňte v mojej láske“, Ján Pavol II. bol pápež, ktorý hľadal možnosti stretnutia so všetkými, ktorý bol schopný odpúšťať a pre všetkých mal otvorené srdce. Keď prebývame v Kristovej láske, učíme sa v jeho škole umeniu pravej lásky.
„Nasleduj ma!“ V júli 1958 začína pre mladého kňaza Karola Wojtylu nová etapa na ceste s Pánom a za Pánom. Karol, ako zvyčajne odišiel so skupinou mladých plaviť sa na kanoe na Mazurské jazerá, aby spoločne prežili prázdniny. Niesol však so sebou list, ktorý ho pozýval, aby prišiel k prímasovi Poľska, kardinálovi Wyszynskému a cieľ tejto návštevy si mohol ľahko domyslieť: svoje menovanie za pomocného biskupa Krakova. Opustiť vedeckú prácu, opustiť príjemné spoločenstvo mládeže, opustiť veľkú arénu intelektuálneho zápasu, aby poznal a interpretoval tajomstvo stvorenia človeka a tak dnešnému svetu ukázal kresťanskú interpretáciu nášho bytia – toto všetko sa mu muselo zdať ako strata seba samého, strata práve toho, čo sa stalo ľudskou identitou tohto mladého kňaza.
„Nasleduj ma“ – Karol Wojtyla to prijal, keď v zavolaní Cirkvi počul hlas Krista. Potom si uvedomil, aké toto slovo Pána bolo pravdivé: „Kto sa bude usilovať zachrániť si život, stratí ho, a kto ho stratí, získa ho“ (Lk 17,33). Náš pápež – vieme to všetci – si nikdy nechcel zachrániť vlastný život, udržať si ho pre seba, ale chcel dať seba samého bez výhrady, až do poslednej chvíle, pre Krista a aj pre nás. Práve týmto spôsobom dosvedčil, že všetko to, čo vložil do rúk Pána, sa mu vrátilo novým spôsobom: láska k slovu, poézii, literatúre bola podstatnou časťou jeho pastoračnej misie a získala novú sviežosť, novú aktuálnosť i novú príťažlivú silu do ohlasovania evanjelia, ktoré je vždy znamením protirečenia.
„Nasleduj ma!“ V októbri 1978 kardinál Wojtyla počul opäť hlas Pána. Obnovuje sa dialóg s Petrom, ktorý prináša evanjelium tejto slávnosti: „Šimon syn Jánov, miluješ ma? Pas moje ovce!“ Na otázku Pána: Karol miluješ ma?, arcibiskup Krakova odpovedal z hĺbky svojho srdca: „Pane, ty vieš všetko: Ty vieš, že ťa milujem“. Kristova láska bola tou silou, ktorá viedla nášho milovaného Svätého Otca; kto ho videl modliť sa, kto ho videl kázať, ten to nemôže nevedieť. A tak, vďaka hlbokému zakotveniu v Kristovi mohol niesť bremeno, ktoré prekračuje obyčajné ľudské sily: Byť pastierom Kristovho stáda, jeho univerzálnej Cirkvi. Teraz nieto času, aby sme podrobne hovorili o obsahu tak bohatého pontifikátu. Chcel by som iba prečítať dva krátke úryvky z dnešnej liturgie, v ktorých sú centrálne momenty jeho ohlasovania. Svätý Peter vo svojom prvom liste hovorí – a opakuje to aj pápež nám: „Naozaj poznávam, že Boh nenadŕža nikomu, ale v každom národe mu je milý ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivo. Synom Izraela zoslal slovo a zvestoval pokoj skrze Ježiša Krista; on je Pánom všetkých“ (Sk 10, 34-36). A v druhom čítaní svätý Pavol – a so svätým Pavlom aj náš zosnulý pápež nás vyzýva: „Bratia moji milovaní a vytúžení, moja radosť a moja koruna, takto pevne stojte v Pánovi, milovaní!“ (Fil 4,1).
„Nasleduj ma!“ Spolu s poslaním pásť jeho stádo, Kristus Petrovi oznámil aj mučeníctvo. Týmto záverečným a zhrňujúcim slovom dialógu o láske a o poslaní univerzálneho pastiera, Pán upozorňuje i na druhý dialóg, ktorý viedol pri Poslednej večeri. Tu Ježiš povedal: “Kam ja idem, tam vy prísť nemôžete”. Šimon Peter sa ho opýtal: „Pane, kam ideš?" Ježiš odvetil: „Kam ja idem, tam teraz za mnou ísť nemôžeš, no pôjdeš za mnou neskôr.” (Jn 13,33.36) Od Poslednej večere Ježiš ide v ústrety krížu a vzkrieseniu – ponára sa do veľkonočného tajomstva. Peter ho ešte nemôže nasledovať. Teraz, po zmŕtvychvstaní, nadišla chvíľa, ono „neskôr“. Starajúc sa o Kristovo stádo, aj Peter sa ponára do veľkonočného tajomstva, smeruje ku krížu a vzkrieseniu. Ježiš mu to hovorí slovami: „Veru, veru, hovorím ti: Keď si bol mladší, sám si sa opásal a chodil si, kade si chcel. Ale keď zostarneš, vystrieš ruky, iný ťa opáše a povedie, kam nechceš.“ (Jn 21,18)
Svätý Otec v prvom období svojho pontifikátu, ešte mladý a plný sily, pod vedením Krista, išiel až na kraj sveta. Neskôr však keď stále viac a viac mal účasť na Kristovom utrpení, stále väčšmi chápal pravdivosť slov: „Iný ťa opáše...“ A práve v tejto jednote s trpiacim Pánom neúnavne a s obnovenou silou hlásal evanjelium, tajomstvo lásky, ktorá miluje až do krajnosti. (por. Jn 13,1)
Ján Pavol II. nám pretlmočil a odovzdal veľkonočné tajomstvo ako tajomstvo Božieho milosrdenstva. Vo svojej poslednej knihe napísal: „Hranicou, ktorá bola určená zlu, je v konečnej platnosti Božie milosrdenstvo“. Uvažujúc nad atentátom hovorí: „Kristus, ktorý trpel za nás všetkých, dodal utrpeniu nový zmysel, nový rozmer, zaviedol nový poriadok, poriadok lásky... Je to utrpenie, ktoré spaľuje a odstraňuje zlo plameňom lásky a aj z hriechu umožňuje vykvitnúť viacerým podobám dobra“. Oduševnený touto víziou, Svätý Otec trpel a miloval v jednote s Kristom, a preto posolstvo jeho utrpenia a jeho mlčania bolo také výrečné a plodné.
Božie milosrdenstvo: Svätý Otec objavil najkrajší odblesk Božieho milosrdenstva v Bohorodičke. On, ktorý v útlom veku stratil matku, o to viac miloval Božiu Matku. Slová Ukrižovaného Krista: Hľa tvoja matka, považoval za adresované jemu. A urobil, čo vykonal aj milovaný učeník: „A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe – prijal ju za svoju“ – Totus tuus. (por. Jn 19,27) A od Ježišovej matky sa naučil podobať sa Kristovi.
Všetkým nám ostane nezabudnuteľnou spomienkou, ako v poslednú veľkonočnú nedeľu svojho života, Svätý Otec, poznačený utrpením, sa ešte raz ukázal v okne apoštolského paláca, aby poslednýkrát udelil požehnanie Urbi et orbi. Môžeme si byť istí, že náš milovaný Svätý Otec je dnes v okne domu nebeského Otca, vidí nás a žehná nám. Áno, Svätý Otče, udeľ nám požehnanie. My zverujeme tvoju drahú dušu Božej Matke, Tvojej Matke, ktorá ťa každý deň viedla a teraz ťa vovedie do večnej slávy jej Syna, Ježiša Krista, nášho Pána. Amen“.
