Arcibiskup Angelo Comastri, blízky priateľ Jána Pavla II. dostal v piatok 1. apríla 2005 nečakaný hovor od arcibiskupa Stanislawa Dziwisza, súkromného sekretára Svätého Otca. Arcibiskup Dziwisz pozval talianskeho preláta, aby prišiel do pápežovej izby na posledné požehnanie.„Prirodzene, že som sa ponáhľal do apartmánu Svätého Otca, kde pápež prežíval svoje utrpenie, svoju krížovú cestu, a povedal by som svoj posledný zápas,“ povedal arcibiskup Comastri, ktorý bol iba pred niekoľkými týždňami menovaný za vikára štátu Vatikán. Pred tromi rokmi tiež kázal na duchovných cvičeniach pre Jána Pavla II. A rímsku kúriu.
„Keď som sa našiel pred pápežom, prežíval som neopísateľné pocity a v tej chvíli sa mi pred očami zjavili obrazy, ktoré prenášala televízia na Veľký piatok v noci, keď zamerala kameru na pápežov chrbát s krížom pred ním,“ spomínal arcibiskup pre Rádio Vatikán.
„Keď som ho videl na jeho posteli utrpenia, povedal som mu: „Vy ste pravý Kristov vikár až do konca, v utrpení, ktoré prežívate s povznesením, ktoré dojíma celý svet. Tiež som mu povedal, že všetky spory o pápežovej výkonnosti v posledných mesiacoch ukázali nepochopenie, že treba rozlišovať medzi výkonnosťou a účinnosťou. Existujú výkonní ľudia, ktorí vôbec nie sú účinní a existujú nevýkonní ľudia, ako bol pápež vo svojom utrpení, ktorí sú mimoriadne účinní.
Týmto jeho utrpením napísal pápež najkrajšiu encykliku svojho života, verný Ježišovi až do konca. Kľakol som si a požiadal som o jeho požehnanie a pápež ľahko pohol rukou.
Uvedomil som si, že ma chcel požehnať, ale bol opäť oslabený. Potom som položil hlavu na pápežovu ruku, rozplakal som sa a zotrval som chvíľu v tichosti.“
Arcibiskup potom ešte Comastri ešte dodal: „Potom som odišiel z pápežovej izby a so sebou som si odnášal túto chvíľu, ktorú považujem za jeho osobný testament pre mňa, jeho posledné požehnanie.“
