Pápežská rada pre spoločenské komunikačné prostriedky oslávi tento rok 40. výročie od svojho založenia. Oslavy sa práve konajú vo Vatikáne - od 8. do 12. marca - na výročnom plenárnom zasadnutí rady na tému: Inter Mirifica – o 40 rokov neskôr. Pápež Ján Pavol II. vyzval k tomu, aby sa oblasť masmédií naplnila skutočne humánnym a kresťanským duchom. „Týmto spôsobom môžu masmédiá plodne využiť svoj nesmierny potenciál na napomáhanie ľudských hodnôt a k obnove spoločnosti,“ zdôraznil Svätý Otec v príhovore k účastníkom plenárneho zasadnutia rady. Vyzval ich, aby sa vo svojej práci nechali inšpirovať koncilovým dokumentom Druhého vatikánskeho koncilu spred 40 rokov Inter mirifica.
Kardinál Eugenio Araujo Sales, emertiný arcibiskup Rio de Janeira, zakladajúci člen rady, predsedal svätej omši na otvorenie zasadnutia v kaplnke Teutonického kolégia. Po omši bude nasledoval slávnostný obed.
Predseda rady arcibiskup John P. Foley vo Vatikáne informoval:
„Požiadali sme každého člena a konzultanta našej pápežskej rady, aby predniesol prezentáciu najvýznamnejších udalostí v komunikáciách za posledných 40 rokov a vyjadril svoje ´sny´ a želania pre ďalšie desaťročie v masmédiách. Tieto úvahy sa zrejme neskôr uverejnia a môžu sa použiť ako zdroj k materiálom o 40. výročí dokumentu Inter Mirifica a našej pápežskej rady. Bude sa konať aj diskusia o navrhovanom dokumente na tému Špiritualita a film.
Inter Mirifica, dekrét o médiách spoločenských komunikácií, dokument Druhého vatikánskeho koncilu, promulgoval pápež Pavol VI. dňa 4. decembra 1963. Jeho názov
pochádza z prvých dvoch slov latinského dokumentu a znamená „medzi obdivuhodnými“. V prvom odseku dokumentu sa hovorí:
Medzi obdivuhodnými technickými vynálezmi, ktoré najmä v našej dobe s Božou pomocou vyvinul ľudský dômysel zo stvorených vecí, Cirkev s osobitnou starostlivosťou víta a sleduje tie, ktoré sa predovšetkým týkajú ľudského ducha a otvorili nové cesty k veľmi rýchlemu a jednoduchému šíreniu správ, myšlienok a poznatkov každého druhu. Spomedzi týchto vynálezov vynikajú tie prostriedky, ktoré sú svojou povahou uspôsobené zasiahnuť a ovplyvňovať nielen jednotlivcov, ale aj masy ba celú ľudskú spoločnosť, teda tlač, film, rozhlas, televízia a podobné, a ktoré možno preto právom nazvať spoločenskými oznamovacími prostriedkami.“
Pápežská rada pre spoločenské komunikačné prostriedky mala mnohých predchodcov počas desaťročí. Prvým takýmto úradom vo Vatikáne bola Pápežská komisia pre štúdium cirkevného hodnotenia filmov o náboženských a morálnych otázkach, ktorú založili 30. januára 1948. O niekoľko mesiacov ju premenovali na Pápežskú komisiu pre vzdelávacie a náboženské filmy. Jej úlohou bolo skúmať otázky vzdelávania a pastorácie v oblasti rodiacich sa audiovizuálnych prostriedkov. Túto komisiu nahradila Pápežská komisia pre film a jej štatúty schválil pápež Pius XII. v januári 1952. Mala už viac členov i väčšie priestory. Ďalšia zmena prišla v roku 1954, keď sa stala Pápežskou komisiu pre film, rozhlas a televíziu a začala hrať aktívnejšiu úlohu pri príprave medzinárodných katolíckych kongresov, pri ich realizácii a pri účasti na nich.
22. februára roku 1959 pápež Ján XXIII. svojím motu proprio Boni pastoris začlenil túto komisiu do Štátneho sekretariátu. V júni 1960 vznikol v rámci komisie Prípravný sekretariát pre tlač a svet zábavy, ako jeden z 12 prípravných orgánov Druhého vatikánskeho koncilu. Výsledkom práce a štúdií tohto úradu bol dekrét Inter Mirifica.
Pápež Pavol VI. svojím motu proprio In fructibus multis z 2. apríla 1964 premenoval túto inštitúciu na Pápežskú komisiu pre spoločenské komunikácie a zveril jej zodpovednosť za štúdium problémov filmu, rozhlasu a televízie. Pavol VI. osobne navštívil prvé plenárne zasadnutie novej komisie 28. septembra 1964.
Apoštolskou konštitúciou Pastor Bonus, ktorú promulgoval pápež Ján Pavol II. 28. júna 1988, komisiu opäť premenovali a 1. marca 1989 sa oficiálne stala Pápežskou radou pre spoločenské komunikačné prostriedky. Arcibiskup Foley sa stal jej predsedom 9. apríla 1994.
Pápežská rada vydala za 40 rokov viacero dokumentov:
Cirkev a internet (2002), Etika v internete (2002), Etika v komunikáciách (2000), Etika v reklame (1997), 100 rokov filmu (1995-1996), Aetatis Novae (1992), Kritériá ekumenickej a medzináboženskej spolupráce v komunikačných prostriedkoch (1989), Pornografia a násilie v komunikačných prostriedkoch a pastorácia (1989), Sprievodca výučby budúcich kňazov o nástrojoch spoločenských komunikácií (1986), Výzva všetkým kontemplatívnym rehoľníkom (1973), Communio et Progressio (1971), Úpravy audiovizuálnej prezentácie slávností a miest priamo závislých od Svätej stolice (1965).
