Vatikán 17. novembra (VaticanNews) Existujú cesty, ktoré sa merajú v kilometroch, iné zase v horizontoch. Cestu Leva XIV. do Latinskej Ameriky možno vnímať z mnohých hľadísk: podľa počtu letov, prekonaných vzdialeností, stretnutí, podujatí, slávených svätých omší či obrovských davov. Žiadny z týchto parametrov však sám osebe nedokáže plne vystihnúť zmysel udalosti, ktorú prežili obe strany.
Nástupca svätého Petra, ako hlásali stovky nápisov v Uruguaji, Argentíne a Peru, „sa vrátil domov“. Lev XIV. upevnil vieru, hlásal evanjelium, povzbudzoval kresťanské spoločenstvá a ukazoval cesty nádeje. Viackrát pripomenul ústrednú úlohu rodiny, ochranu života od počatia až po jeho prirodzený koniec a záväzok budovať sociálnu spravodlivosť. Vyzval Cirkev k misii a svedectvu, pozval mladých, aby sa vydali na cestu do sveta v mene Ježiša.
V Chiclayu, kde bol –„otec Robert“, ako tu hovoria – biskupom, sa s mimoriadnou silou prejavilo uznanie duchovného otcovstva, ktoré čas a vzdialenosť nielenže nezničili, ale naopak posilnili. Prijatie, ktoré bolo pápežovi venované, ukázalo, aké hlboké boli väzby vytvorené počas rokov jeho pastoračného pôsobenia. Nebol to len návrat pápeža, ale návrat priateľa v Kristovi, ktorého jeho ľudia naďalej vnímajú ako člena rodiny.
Bolo by však zjednodušujúce vnímať túto cestu iba z perspektívy návratu. Objatie, účasť a nadšenie davov boli zároveň príležitosťou na realistický pohľad na situáciu navštívených národov. V Uruguaji, Argentíne a Peru sa Lev XIV. stretol s rôznorodými spoločnosťami, ktoré však spájajú otázky, ktoré trápia celý kontinent: chudoba, nerovnosti, sekularizácia, polarizácia, osamelosť na perifériách, ťažkosti mladých ľudí. A v hlbšom zmysle aj zmätenosť pohľadu, ktorý sa sústreďuje na bezprostrednú prítomnosť a individuálne záujmy a riskuje, že stratí schopnosť pozdvihnúť sa k druhým a zodpovedne hľadieť na zem, ktorá nám bola zverená.
Pápež priniesol Krista a vyzval k tomu, aby sme ho nasledovali. Urobil tak od výšok Cusca až po amazonskú oblasť Pucallpa. Vyzval k obráteniu, ktoré rozpaľuje lásku k bratom, rodí zodpovednosť a živí odhodlanie budovať spoločné dobro. Žiadal Cirkev, ktorá je schopná stáť po boku ľudí, aby nestratila kontakt s konkrétnym životom, uznala aj svoje vlastné rany a mala odvahu prosiť o odpustenie. Pripomenul, že viera nemôže zostať len vyhlásením zásad, ale musí sa prejaviť v blízkosti, solidarite, spravodlivosti a pozornosti voči tým, ktorým hrozí, že budú zabudnutí. Pápež bol aj pútnikom, ktorý načúval, stretával sa, zdieľal a modlil sa. Kráčal spolu s miestnymi cirkvami v duchu synodality a nechal sa osloviť príbehmi, svedectvami a vierou ľudí, ktorých stretol. Lebo misia, ako pripomenul aj on sám, nikdy nie je jednosmernou cestou.
Lev XIV. sa vracia do Vatikánu so spomienkami na mnohé tváre, mnohé príbehy a mnohé dary uchované v srdci. Nesie so sebou stretnutia, ktoré sa nekončia s koncom cesty, ale budú ho naďalej sprevádzať v jeho službe. A v tomto vzájomnom darovaní sa rozpoznávame hlboký koreň misie Cirkvi: kráčať spoločne, uznávať sa za bratov a zistiť, že evanjelium sa nielen prináša, ale sa prijíma práve prostredníctvom druhých.
Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia