Peru 13. novembra (VaticanNews) Siedmy deň apoštolskej cesty pápeža Leva XIV. do Uruguaja, Argentíny a Peru sa niesol v znamení výziev k jednote, zmiereniu a úcte k ľudskej dôstojnosti. Svätý Otec sa vo štvrtok v Lime stretol s biskupmi, kňazmi, zasvätenými osobami a predstaviteľmi peruánskeho ľudu. Večer sa prihovoril desaťtisícom mladých ľudí. Na Apoštolskej nunciatúre osobne prijal šesť ľudí, ktorí zažili zneužívanie v cirkevnom prostredí. „Cirkev nám nepatrí, patrí Kristovi,“ pripomenul biskupom.

Biskupom: Cirkev patrí Kristovi, nie nám

Dopoludnia sa pápež v kaplnke Arcibiskupského paláca v Lime stretol s peruánskymi biskupmi. Ešte predtým sa zastavil vo svätyni Las Nazarenas a na radnici, kde mu odovzdali kľúče od mesta.

Stretnutie s biskupmi malo osobný a bratský charakter. Lev XIV. s úsmevom odložil formálne oslovenia, poďakoval sa spolubratom za modlitby za svoje uzdravenie a s humorom spomenul tých, ktorí pochybovali, či cestu vôbec zvládne:

„Niektorí z vás vedia, že sa našli takí ‚Tomášovia‘, ktorí hovorili: ‚Nepríde‘, ‚Nezvládne to‘. No Boh je veľký a jeho milosť je väčšia ako my všetci. A naozaj som veľmi rád, že som tu medzi vami.“

Vo svojom príhovore využil obraz Veľkej cesty Inkov, rozsiahlej siete, ktorá kedysi spájala územia, spoločenstvá a kultúry:

„Prostredníctvom tohto obrazu by som vám chcel ponúknuť zamyslenie nad naším biskupským poslaním, pretože aj Cirkev je cestou spoločenstva a nádeje. Je to cesta, ktorá prechádza horami ľahostajnosti, púšťami individualizmu a prekonáva vzdialenosti oddeľujúce ľudí.“

Biskupa prirovnal k inkským poslom chasquis, ktorí prinášali naliehavé správy i životne dôležité zásoby. Aj biskup je podľa neho poslom, ktorý prináša radostnú zvesť evanjelia, stráži poklad Božieho slova a vysluhuje sviatosti. Na motto návštevy „Otvorme srdce“ nadviazal slovami:

„Drahí bratia, pre biskupa otvoriť srdce znamená aj poznávať svoju diecézu: vstupovať do domovov, sprevádzať chorých, stretávať sa s mladými a približovať sa k spoločenstvám, ktoré pre geografickú vzdialenosť alebo sociálnu zraniteľnosť len zriedka dostávajú možnosť ozvať sa či byť vypočuté. Pastier je povolaný vychádzať v ústrety všetkým.“

Za vzor dal svätého Turibia de Mogrovejo, ktorý dbal na to, aby sa evanjelium ohlasovalo aj v jazykoch pôvodných obyvateľov. Ocenil synodálny proces Cirkvi v Peru a vyzval, aby každý žil podľa svojho povolania vo vzájomnej dôvere, „aby sa autorita nevykonávala tyransky a poslušnosť sa nestala iba servilnosťou“.

Neobišiel ani bolestivú skutočnosť zneužívania páchaného členmi kléru alebo v cirkevnom prostredí:

„Musíme naň odpovedať tak, ako by odpovedal Ježiš: pravdou, spravodlivosťou, odpustením, nápravou a čoraz rozhodnejším úsilím o kultúru prevencie a ochrany najslabších pred týmito zločinmi.“

Pápež pripomenul, že na tom istom mieste sedel v roku 2018 medzi peruánskymi biskupmi, keď ich pápež František naliehavo vyzval pracovať pre jednotu. Spoločenstvo medzi biskupmi je podľa neho základom dôveryhodnosti evanjelia:

„Nijaký biskup by sa na svojej ceste nemal cítiť osamotený. Nijaká partikulárna cirkev by nemala prežívať svoje poslanie tak, akoby nemalo nič spoločné s poslaním ostatných cirkví. V spoločenstve a vďaka spoločenstvu bude biskup nástrojom, ktorý zabráni tomu, aby spoločenská či politická polarizácia oslabovala jeho prorocké a evanjelizačné poslanie.“

Ku koncu príhovoru sa vrátil k samotnému zmyslu biskupskej služby:

„Eucharistia je prameňom a vrcholom nášho kresťanského života. Pred svätostánkom znovu získavame správny pohľad na našu službu: Cirkev nám nepatrí, patrí Kristovi. Sme poslami, ktorí jedného dňa zavŕšia svoju cestu. Iba Boh zostáva!“

Na záver biskupom adresoval tri výzvy: neprestávať kráčať so svojím ľudom, kráčať spoločne v biskupskom spoločenstve a otvárať srdce „Bohu, aby obnovoval naše povolanie; bratom, aby sa uzdravovali rozdelenia; a vášmu ľudu, aby vo vás nachádzal ‚otca biskupa‘, ktorý je blízky, odvážny a milosrdný“.

V katedrále: Stavať mosty tam, kde iní budujú múry

Po stretnutí s biskupmi sa Lev XIV. presunul do Katedrálnej baziliky sv. Jána, apoštola a evanjelistu, kde predsedal sláveniu modlitby cez deň za účasti kňazov, rehoľníkov, rehoľníčok, seminaristov a členov pastoračných rád a synodálnych tímov.

V homílii pápež vychádzal z Prvého Jánovho listu a zamýšľal sa nad vierou v Krista, zmierením, pokojom, spoločenstvom a misiou. Ako príklad predstavil svätého Turibia de Mogrovejo, neúnavného apoštola a odvážneho obrancu chudobných, ktorý silu pre svoje poslanie čerpal z dôverného vzťahu s Pánom.

Ako druhú hodnotu Svätý Otec pripomenul zmierenie a s odkazom na Jánovu výzvu, aby sme milovali jeden druhého, povedal:

„Peru to veľmi potrebuje. Potrebuje Cirkev, ktorá rozsieva lásku, ktorá dokáže stavať mosty tam, kde iní budujú múry, ktorá dokáže počúvať, uzdravovať a odpúšťať a zároveň je pripravená uznať vlastné nevernosti a pokorne prosiť o odpustenie, pričom berie na seba zodpovednosť za rany, ktoré spôsobila vo svojom vnútri i vo svojom okolí. Potrebuje Cirkev, ktorá sa pevne drží kríža a vie s láskou a odvahou čeliť aj konfliktom, vo viere, že v Kristovi možno vždy začať odznova a nájsť jednotu.“

Tretím bodom bol pokoj. Pápež znovu pripomenul svoju výzvu podporovať vo svete „odzbrojený a odzbrojujúci pokoj“ a vysvetlil:

„Pokoj sa vždy začína ‚tu a teraz‘ a závisí od toho, ako sa správame, ako sa na seba pozeráme, ako sa navzájom rešpektujeme a počúvame. Ak ho chceme šíriť, musíme ho najprv chrániť a pestovať pred Bohom, v sebe samých a medzi svojimi blízkymi, aby sme ho potom mohli prinášať do spoločenstiev a do rozličných oblastí spoločenského a politického života.“

Osobitne sa venoval aj jednote Cirkvi, ktorú nemožno zamieňať s uniformitou:

„Spoločenstvo nie je úplnou jednoliatosťou ani nevyhnutne okamžitým súhlasom, ale priestorom, v ktorom sa rozličné hlasy s pomocou Ducha a pod vedením pastierov učia splývať bez toho, aby zanikli, a vytvárať súzvuk. Vyžaduje si to schopnosť otvorene počúvať aj to, čo sa nezhoduje s naším vlastným vnímaním, prijímať bolesť druhého bez posudzovania a nechať sa dotknúť jeho príbehom.“

V závere homílie pápež povzbudil všetkých, aby podľa svojho povolania vydávali vierohodné a radostné svedectvo o Božej láske: biskupov k blízkosti ku kňazom, kňazov k láske ku Kristovi a k sprevádzaniu zverených veriacich, zasvätené osoby k obnovovaniu svojho „áno“ a seminaristov k starostlivosti o vnútorný život. Laickým členom pastoračných rád a synodálnych tímov povedal: „Cirkev vás potrebuje, potrebuje váš prínos a vašu vieru.“

Dôstojnosť človeka ako základ spravodlivej spoločnosti

Na námestí pred katedrálou nasledovalo stretnutie venované výzvam a nádejam pre budúcnosť peruánskeho ľudu. Lev XIV. nadviazal na výzvy, ktoré tam zazneli, a rozvinul štyri navzájom prepojené oblasti: rodinu, svet práce, kultúrnu rozmanitosť a postavenie žien.

Východiskom jeho úvah bola sociálna náuka Cirkvi, podľa ktorej musí v centre hospodárskeho, politického a spoločenského života stáť ľudská osoba so svojou nekonečnou dôstojnosťou.

V súvislosti s rodinou pápež pripomenul, že je prvou prirodzenou spoločnosťou a verejné inštitúcie ju majú podporovať, a nie nahrádzať. Poďakoval matkám, tetám a starým matkám, ktoré odovzdávajú vieru budúcim generáciám, a myslel aj na rodiny zranené hospodárskymi ťažkosťami, emigráciou, závislosťami či domácim násilím. Im povedal:

„Nevzdávajte sa pred ťažkosťami! Hľaďte na príklad Svätej rodiny: ani pre ňu nebolo ľahké vytvoriť domov. […] Zároveň nás však učí, že keď je Boh prítomný v našej rodine, môžeme rásť a pokračovať na ceste, čeliť problémom, stáť pri kríži a deliť sa o radosť z viery.“

Svätý Otec tiež upozornil na riziko, že súčasné technológie vytlačia skutočné spolužitie a vystavia členov rodiny rozptýleniu a niekedy aj škodlivému obsahu.

Svet podnikania je podľa pápeža povolaný byť skutočným aktérom pri budovaní spoločného dobra. Podnik je podľa neho „spoločenstvom ľudí, v ktorom kapitál, vedenie a práca majú smerovať k integrálnemu ľudskému rozvoju“. Úlohou legitímnej autority je vytvárať spravodlivý právny rámec a zaručiť rozumnú rovnováhu medzi prácou, odpočinkom a rodinným životom.

Ďalšou dôležitou témou bola kultúrna a jazyková rozmanitosť. Peru je podľa pápeža nádhernou krajinou práve vďaka svojej pestrosti:

„Rozdiely napomáhajú stretnutiu, napomáhajú vzájomnému obohateniu. Práve vďaka tomu, že sme odlišní, vytvárame ‚spoločnú jednotu‘. Spoločenstvo.“

Svätý Otec pripomenul, že historické rany a nedôvera niekedy sťažujú vzájomné porozumenie:

„Nemožno prijať vyjadrenia ani správanie, ktoré ľudí nálepkujú, urážajú alebo posudzujú podľa výzoru, pôvodu či spoločenského postavenia, a to ani pod zámienkou istých ‚žartov‘ alebo ľudového slangu. Okrem ‚odzbrojenia‘ jazyka tým, že sa zriekneme slov, ktoré zraňujú, musíme ‚odzbrojiť‘ aj svoje postoje.“

Lev XIV. sa postavil aj proti násiliu na ženách a ich diskriminácii:

„Je smutné, že pretrváva mačistická mentalita, ktorá sa prejavuje neprítomnosťou otca v rodinnom živote, zneužívaním a násilím páchaným na ženách. Tým sa prehliada novosť kresťanstva, ktoré uznáva a hlása rovnakú dôstojnosť a zodpovednosť mužov a žien.“

Pápež upozornil, že ženy žijúce v chudobe alebo patriace k domorodým či afroamerickým komunitám môžu dokonca čeliť dvojitej marginalizácii, a naliehavo vyzval každého muža a ženu dobrej vôle:

„Vážme si ženy! Chráňme a rešpektujme dievčatá!“

Za vznešený vzor žien označil Petrov nástupca Pannu Máriu, ktorú evanjelium predstavuje ako slobodnú a silnú ženu.

V závere rímsky biskup zhrnul, že rodina, svet podnikania, kultúrna rozmanitosť a úloha ženy smerujú k jednej požiadavke: budovať spoločnosť, v ktorej môže každý človek žiť dôstojne a prispievať k dobru všetkých. Dodal:

„Na to sú spravodlivé štruktúry potrebné, no nestačia. Potrebné sú aj čestné srdcia odhodlané hľadať spoločné dobro, aby sa prekonali korupcia, násilie a individualizmus.“

Osobné stretnutie so šiestimi ľuďmi, ktorí zažili zneužívanie

Krátko po 16.30 sa na Apoštolskej nunciatúre v Lime uskutočnilo aj osobné stretnutie Leva XIV. so šiestimi ľuďmi, ktorí zažili zneužívanie zo strany členov kléru alebo v cirkevných inštitúciách. Medzi prítomnými boli aj niektorí bývalí členovia skupín spojených so Sodalicio de Vida Cristiana.

Po krátkom spoločnom pozdrave v kaplnke nunciatúry sa pápež rozprával s každým osobitne. Vypočul si ich bolestné životné príbehy a spoločne uvažovali o možnostiach, ako meniť postoje v Cirkvi prostredníctvom počúvania tých, ktorí zažili zneužívanie, hľadania pravdy, podpory procesov uzdravovania a vytvárania bezpečného prostredia.

Na záver poďakoval za ich cenné svedectvo a vyjadril blízkosť im i ďalším ľuďom, ktorí zažili zneužívanie a s ktorými sa nemohol osobne stretnúť. Pred rozlúčkou udelil prítomným požehnanie. Stretnutie trvalo celkovo viac ako hodinu.

Mladým v Lime: Kristus je priateľ, ktorý nikdy neopustí

Večer sa Lev XIV. stretol s mladými ľuďmi a vysokoškolákmi na modlitbovej vigílii na Národnom štadióne v Lime. Podľa údajov Tlačového strediska Svätej stolice sa na štadióne zhromaždilo približne 60-tisíc mladých a peruánske úrady odhadovali ďalších 300-tisíc ľudí v jeho okolí.

Pápež ich srdečne pozdravil a hneď na úvod povedal:

„Niekto mi povedal, že Peru potrebuje znamenie nádeje. A tak dnes ste tu na Národnom štadióne znamením nádeje práve vy.“

Vypočul si svedectvá mladých ľudí a jednej rehoľnej sestry, ktoré sa stali východiskom jeho úvahy o ľudskom hľadaní, utrpení, povolaní a priateľstve. Príhovor postavil na evanjeliovej udalosti stretnutia prvých učeníkov s Ježišom, ktorý sa ich spýtal: „Čo hľadáte?“ Pápež si želal, aby každý z mladých počul túto otázku, akoby ju Ježiš dnes kládol práve jemu: „Čo hľadáš? Čo túžiš nájsť? Čo očakávaš od života?“

Prvým kľúčovým slovom bola vášeň. Pápež poukázal na jej dvojitý význam: nadšenie pre to, čo človek miluje, ale aj skúsenosť utrpenia, samoty či neistoty. Pripomenul, že aj Ježiš zakúsil úzkosť a temnotu utrpenia, no ani na kríži neprestal milovať. Mladým povedal:

„Drahí mladí, keď trpíte, obracajte sa na Ježiša. Nebojte sa s ním úprimne hovoriť, aj keď len ťažko nachádzate slová na modlitbu. On pozná naše slzy i otázky, na ktoré ešte nevieme odpovedať. Vyhľadávajte tiež spoločnosť tých, ktorí vás majú radi: sú bolesti, ktoré potrebujú čas a priateľskú ruku. Viera nás na tejto ceste podopiera a pripomína nám, že utrpenie nikdy nemá posledné slovo.“

Svätý Otec ich povzbudil, aby rozvíjali svoje talenty a odvážili sa púšťať do veľkorysých projektov, pretože ich Boh stvoril „schopných vykonať dobro, ktoré nik iný nedokáže uskutočniť presne takým istým spôsobom“.

Druhým slovom bolo povolanie. Na obavu, či riadiť sa Božou vôľou neznamená vzdať sa vlastných snov, pápež odpovedal, že Boh „pozná naše najhlbšie túžby, dokonca lepšie než my sami“. Povolanie sa podľa neho často začína jednoduchým pozvaním priateľa, skúsenosťou služby alebo stretnutím s niekým, koho život nás privádza k otázke, na čom skutočne záleží. Aby mladí rozpoznali Pánov hlas, odporučil im chvíle ticha pred Najsvätejšou sviatosťou. Niektorých Pán povolá ku kňazstvu alebo k zasvätenému životu, iných do manželstva a k založeniu rodiny, no všetci sú povolaní dať svoje schopnosti do služby druhým.

Osobitne povzbudil tých, ktorí pochybujú o sebe:

„Možno si niekto myslí, že urobil priveľa chýb alebo že už je neskoro začať odznova. A ja by som mu chcel povedať: Pozri sa na Ježiša. On pozná tvoj príbeh a naďalej ťa pozýva kráčať s ním. Nemusíš mať vyriešenú celú svoju budúcnosť, aby si mu odpovedal. Urob krok, ktorý dnes dokážeš urobiť.“

Tretím slovom bolo priateľstvo. Pápež vysvetlil, že vzťah s Kristom rastie v modlitbe, v Eucharistii a pri počúvaní jeho slova. Z neho sa rodí aj opravdivejšie priateľstvo s druhými, ktoré úprimne hľadá ich dobro, dokáže odpúšťať a zostáva verné. Osobitne sa obrátil na tých, ktorí v spoločenstvách vedú a sprevádzajú iných:

„Všetci potrebujeme, aby nás niekto vypočul, povzbudil, keď nám dochádzajú sily, alebo jednoducho zostal pri nás. Preto si nemyslite, že sa musíte vždy javiť ako silní, najmä vy, ktorí vediete skupiny alebo sprevádzate iných. Dovoľte druhým, aby sa o vás postarali.“

Podľa vzoru apoštola Ondreja, ktorý priviedol k Ježišovi svojho brata Šimona, povzbudil mladých, aby sa nebáli hovoriť o Ježišovi a mysleli predovšetkým na tých, ktorí prechádzajú ťažkými chvíľami: „Jedno gesto priateľstva môže zmeniť smer života.“

Na záver im zopakoval slová Benedikta XVI., že Pán „nič neberie a všetko dáva“, a vyzval ich:

„Dôverujte Kristovi! Dôverujte mu ako skutočnému priateľovi, ktorý vás pozná, miluje a nikdy neopustí. Táto dôvera bude každým dňom posilňovať vaše priateľstvo.“

Príhovor zakončil jednoduchou modlitbou, ktorú mladí opakovali spolu s ním: „Ježišu, dôverujem ti.“ Súčasťou vigílie bola aj modlitba svetla a záväzok pracovať pre pokoj. Po stretnutí sa Lev XIV. vrátil na Apoštolskú nunciatúru, kde večeral s peruánskymi biskupmi.

Večerný pozdrav pri nunciatúre: Zostaňme zjednotení v Kristovi

Neskôr sa Lev XIV. krátko prihovoril aj veriacim zhromaždeným pri Apoštolskej nunciatúre. V španielčine im poďakoval za ich prítomnosť a nadšenie. Prítomným povedal:

„Dobrý večer. Veľmi vám ďakujem za túto krásnu prítomnosť, za toto nadšenie, pretože všetci sa usilujeme zostať vždy zjednotení v Ježišovi Kristovi. Budeme prosiť o Božie požehnanie pre vás všetkých, aby nám pomáhalo zostať vernými, otvárať svoje srdcia a vedieť počúvať jeho slovo.“

Svätý Otec osobitne povzbudil k bratskej jednote v Kristovi. Prítomným potom udelil požehnanie v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a rozlúčil sa slovami: „Veľmi pekne ďakujem. Dobrú noc.“

Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia