Argentína 11. novembra (VaticanNews) Posledným miestom, kde pápež Lev XIV. slávil svätú omšu v Argentíne, bolo národné pútnické miesto Panny Márie z Lujánu. Vo svojej homílii vychádzal z textov Starého i Nového zákona (Iz 35, 1 – 6.10; Jn 19, 25 – 27), zhodnotil svoju návštevu Argentíny a spomenul aj pápeža Františka, ktorý mal k Lujánu osobný vzťah. Viac ako dvom miliónom pútnikov ponúkol aj životný „itinerár“ štruktúrovaný podľa eucharistickej slávnosti: zmierenie, svetlo Božieho slova, spoločenstvo v Eucharistii a poslanie.

HOMÍLIA SVÄTÉHO OTCA PRI SVÄTEJ OMŠI
Buenos Aires, Bazilika Panny Márie z Lujánu
Streda 11. novembra 2026

Milí bratia a sestry!

Čítanie z proroka Izaiáša, ktoré sme si vypočuli, nás pozýva predstaviť si rozličné podoby krajiny: púšť, step a vrch. Všetky sú povolané rozkvitnúť a jasať od radosti pri pohľade na Božiu slávu. Myslime dnes aj na túto prekrásnu krajinu, na rozmanitú prírodu, ktorou Stvoriteľ vesmíru ozdobil argentínsku zem: rozsiahle trávnaté pláne a dravé rieky, početné kopce a horské pásma, zelené náhorné plošiny a šíre roviny, hlboké moria, majestátne ľadovce i rozľahlé púšte. Celá zem na „konci sveta“ vo svojej nádhere a kráse ospevuje Pánovu slávu.

Izaiáš ďalej hovorí, že tak ako Boh dáva vytrysknúť vode vo vyprahnutej zemi a robí ju úrodnejšou, tak uhasína aj hlboký smäd ľudí a uzdravuje ich z chorôb, keď otvára oči slepým a uši hluchým. Milí bratia a sestry, tieto obrazy nám hovoria o novom čase, o prisľúbení oslobodenia: nebojte sa, Boh je s nami. Radujte sa a buďte silní silou, ktorá prichádza od Pána.

Počas týchto dní som mohol spoznať bohatstvo Argentíny nielen v jej prírode, ale aj v jej ľuďoch: pri každom stretnutí, na námestiach a uliciach, v tvorivosti, spontánnosti a živote, ktorý prekypuje na každom kroku. V Magnifikate, ktorý sme predniesli ako responzóriový žalm, aj Panna Mária prekypuje radosťou v Pánovi a chváli ho za veľké veci, ktoré v nej koná. Ďakujem Bohu za príležitosť stretnúť sa s týmto tak drahým ľudom, ktorý otvára dvere každému a delí sa o svoj chlieb i hudbu, u ktorého sa pri stole vždy nájde miesto pre každého, kto príde, chvíľa na rozhovor len tak, „pri jednom maté za druhým“, a pomocná ruka pre toho, kto ju potrebuje.

Dnes, v dome našej Matky z Lujánu, moje myšlienky osobitne smerujú k nášmu milovanému pápežovi Františkovi, ktorý vždy nosil v srdci „malú snedú patrónku“. Svojím životom nás učil a z miesta, ktoré si vybral za svoj hrob, tak blízko pri Panne Márii, nám naďalej pripomína, aby sme ju vždy milovali a uctievali. Veď jeho slová na rozlúčku neraz zneli: „Nech ťa Ježiš žehná a Svätá Panna ochraňuje.“

So srdcom plným vďačnosti za mnohé dary, ktorými Boh zahrnul túto krajinu, by som vám pri tejto príležitosti chcel navrhnúť cestu, ktorú prežívame aj pri slávení každej Eucharistie. Pozostáva zo štyroch krokov: zmierenia, osvietenia Božím slovom, spoločenstva a vyslania na misiu. Mária pod krížom sa pripája k eucharistickej obete a sprevádza nás na tejto ceste (porov. sv. Ján Pavol II., encyklika Ecclesia de Eucharistia, 56 – 58).

Mnohí naši bratia a sestry, ba aj my sami a naše rodiny, možno práve teraz prežívajú chvíle Kalvárie a trpia pre choroby, chudobu, nedostatok práce, diskrimináciu, rozdelenie rodín či iné ťažkosti. V týchto temných chvíľach rozumieme pocitom Márie pod krížom, ktorej materské srdce rozdierala bolesť. Zároveň však, tak ako Mária v tej strašnej chvíli svojho života prijala od svojho Syna nové poslanie a svojím materským srdcom objala celé ľudstvo, aj my sme povolaní prijať Božiu milosť a vydať sa na cesty odpustenia a zmierenia, ktoré v nás obnovujú pokoj, nádej a lásku. Buďme úprimní, uznajme svoje zlyhania a prosme Pána o odpustenie: „Odpusť mi za toho žobráka, za tú slzu, ktorú som vyvolal; odpusť mi za tie oči, ktoré sa dívali do mojich, no ja som im nechcel opätovať pohľad“ (Zamba del perdón). Potrebujeme sa zmieriť aj so svojimi dejinami a so svojou súčasnosťou, aby sme vytvárali novú budúcnosť, v ktorej bude mať posledné slovo láska.

Pripomeňme si aj skúsenosť emauzských učeníkov: kráčali so smutnou tvárou, skľúčení a zdrvení tvrdou skutočnosťou. Vtedy k nim pristúpil vzkriesený Ježiš a vysvetľoval im Písma. Potom spolu večerali a oni spoznali jeho prítomnosť, ktorá spôsobila, že im horelo srdce (porov. Lk 24, 13 – 35). Milí bratia a sestry, často je to aj naša skúsenosť. Cítime sa unavení, sklamaní, dezorientovaní. Potrebujeme kompas, sprievodcu: máme ho vo Svätom písme! Dajme sa ním osvietiť: Božie slovo je lampou pre naše kroky a svetlom na našej ceste (porov. Ž 119, 105).

Tretím krokom, po zmierení a osvietení Božím slovom, je povolanie k spoločenstvu. Sám Kristus nás pozýva k svojmu stolu a všetci sme pri ňom vítaní (porov. Mt 22, 9 – 10). Je tu miesto pre všetkých, osobitne pre tých najnúdznejších: chudobných a hladných, migrantov, chorých a väzňov, s ktorými sa Pán stotožňuje (porov. Mt 25, 35 – 40). Veď „Eucharistia, sviatosť jednoty, živí našu príslušnosť ku Kristovmu telu a učí nás deliť sa. Rozličné vnímavosti prítomné v Cirkvi a pevné presvedčenia, ktoré každého oživujú, sú bohatstvom, ak zostávajú zakotvené v istote, že jednota je prijatým darom i úlohou, ktorú treba prevziať“ (encyklika Magnifica humanitas, 88). Spoločenstvo s Kristom nás neuzatvára do našich osobných záležitostí, nevedie nás k využívaniu slabostí druhých ani k úniku pred vlastnou zodpovednosťou. Spoločenstvo s Kristom nás podnecuje aktívne sa zapájať do života komunity, nezištne sa deliť o prijaté dary a ponúkať aj to málo, čo máme, pre dobro mnohých.

Sme pozvaní žiť lásku Kristovým spôsobom. Tento spôsob nás pod krížom učí aj Mária, pretože tam, na Kalvárii, ona i jej Syn milovali „do krajnosti“ (porov. Jn 13, 1). Nejde o to, aby sme robili veľké veci, ale aby sme verne zostávali pri Pánovi, ako to robila jeho Matka, či už vo chvíľach kríža, alebo v časoch radosti, slávy a svetla. Ide o to, aby sme sa na život pozerali očami neba a každý svoj deň maľovali farbou nádeje. Ťažkostí je mnoho, to vieme, ale Pán vzbudzuje aj v našom veriacom ľude hrdinské skutky lásky: keď otec každý deň skoro vstáva, aby priniesol domov chlieb; keď matka sprevádza choré dieťa počas dlhých nocí v nemocnici; keď dobrý priateľ venuje svoj čas človeku, ktorý ho potrebuje. 

Milí bratia a sestry, posledným krokom je vyslanie, ktoré prijímame aj na konci svätej omše: vyslanie na misiu. Choďte a ohlasujte! (porov. Mk 16, 15), lebo „nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli“ (Sk 4, 20). Choďte a evanjelizujte, ohlasujte radosť evanjelia slovami a dobrými skutkami. Argentína, vstaň a kráčaj, miluj! Ako nám hovorí sv. Augustín: „Miluj a rob, čo chceš; ak mlčíš, mlč z lásky; ak hovoríš, hovor z lásky; ak napomínaš, napomínaj z lásky; ak odpúšťaš, odpúšťaj z lásky. Nech je v tebe koreň lásky, lebo z tohto koreňa môže vzísť iba dobro“ (sv. Augustín, Homílie na Prvý Jánov list, 7, 8).

Matka z Lujánu, môj pontifikát sa začal 8. mája, v deň tvojho sviatku. Tak ako milióny Argentínčanov, ktorí prichádzajú do tvojho domu prosiť o tvoju materinskú pomoc, aj ja túžim uchýliť sa pod tvoj plášť. Veď ma, Matka, v apoštolskom poslaní, ktoré mi Pán zveril. Veď a sprevádzaj aj argentínsky ľud na jeho ceste. Pomáhaj mu budovať mosty lásky a siete solidarity; vzbudzuj v ňom odhodlanie ďalej kráčať po cestách zmierenia, spoločenstva a misie, osvietený slovom tvojho Syna Ježiša Krista a pevne založený na ňom, na „kameni uholnom“ (Sk 4, 11). Amen.

Zdroje: VaticanNews, slovenská a česká redakcia, redakčne upravené