Argentína 11. novembra (VaticanNews) V argentínskej Córdobe sa pápež Lev v utorok 10. novembra stretol s kňazmi, rehoľníkmi a katechéta tejto vnútrozemnej provincie.
Uprostred veľkého nadšenia a dojímavých svedectiev o živote v povolaní s vážnou chorobou Svätý Otec povzbudzoval zasvätených, aby prinášali Krista za každých okolností a do každého prostredia. Lebo „najhoršou diskrimináciou, ktorou trpia chudobní, je nedostatok duchovnej pozornosti“.
Vychádzal z otázok duchovných cvičení svätého Ignáca z Loyoly. Pozval ich vracať sa k prvotnému povolaniu, úprimne si spytovať svedomie, zostať Pánovi k dispozícii a byť verní aj v skúškach.
PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA
Stretnutie s biskupmi, kňazmi, diakonmi, rehoľníkmi, rehoľníčkami, seminaristami a pastoračnými pracovníkmi
Katedrála Nanebovzatia Panny Márie, Córdoba
Utorok 10. novembra 2026
Drahí bratia a sestry v Kristovi Ježišovi,
na úvod by som sa chcel poďakovať kardinálovi Rossimu za jeho slová, ako aj tým, ktorí sa podelili o svoje svedectvá, a vám všetkým za srdečné prijatie. Je pre mňa veľkou radosťou, že sa dnes môžem stretnúť s vami: so zasvätenými osobami, seminaristami, kňazmi a so všetkými pokrstenými, ktorí svoj život venovali službe Pánovi a jeho ľudu.
Počas poslednej piesne mnohí z vás mali zdvihnuté ruky, možno aby ma pozdravili, možno aby sprevádzali spev. To sú ruky, ktoré Ježiš hľadá: chce vaše ruky, aby mohol pokračovať vo svojom poslaní. Keď som pripravoval tento príhovor, prišli mi na myseľ Duchovné cvičenia, ktoré majú v dejinách tejto krajiny také významné miesto. Bolo milou zhodou okolností počuť sestru Maríu Elisabeth, ako pripomenula jednu z ich kontemplácií. V čase, keď hrozilo, že sa ich praktizovanie vytratí, Mama Antula prekonávala obrovské vzdialenosti, aby zostali prístupné všetkým. O niekoľko desaťročí neskôr z nich svätý farár Brochero urobil ústrednú súčasť svojej služby. Spolu s ľuďmi zo svojho kraja prechádzal cez hory až do tohto mesta, aby všetci mohli zakúsiť osobné stretnutie s Bohom. A nedávno argentínsky jezuita, pápež František, priniesol so sebou bohatstvo ignaciánskej spirituality a podelil sa oň s univerzálnou Cirkvou.
Aj dnes sa kňazi, seminaristi, členovia rehoľných spoločenstiev a laici uťahujú do ticha, aby sa v Božej prítomnosti znova pýtali, čo Boh chce od ich života. Chcel by som preto, aby nás dnes popoludní sprevádzalo niekoľko otázok z Duchovných cvičení. Svätý Ignác začína Princípom a základom (porov. č. 23). Prvá otázka teda znie: Prečo sme tu? Pred každou zodpovednosťou, službou či úlohou bolo povolanie. Jedného dňa Kristus vstúpil do nášho života, povolal nás a my sme pochopili, že sa oplatí nasledovať ho. Všetko, čo prišlo potom, by malo naďalej prameniť z toho prvotného „áno“.
S pribúdajúcimi rokmi môže nastať čosi paradoxné: intenzívne pracujeme pre Boha, ale čoraz menej času venujeme tomu, aby sme boli s ním. Naďalej slúžime, slávime bohoslužby a staráme sa o mnohé potrebné veci, hrozí nám však, že sa budeme viac spoliehať na to, čo robíme, než na toho, pre ktorého to robíme. Princíp a základ nám pomáha vrátiť veci na správne miesto: náš život patrí Bohu a svoj pravý poriadok nachádza iba vtedy, keď je Boh stredobodom všetkého ostatného. Vráťme sa teda s prostotou k Eucharistii, k počúvaniu Božieho slova a k osobnému spoločenstvu s Pánom, ktoré je oporou všetkého ostatného. Chráňme oheň, ktorý kedysi zapálil naše povolanie, a nedovoľme, aby ho napokon uhasili naliehavé záležitosti, únava či rutina.
Počas Duchovných cvičení potom stojíme pred ďalšími otázkami, ktorým sa nemôžeme vyhnúť: Čo v nás stratilo svoj poriadok? V čom sme voči Bohu zlyhali? (porov. č. 32 – 43). Po niekoľkých či mnohých rokoch od chvíle, keď sme Učiteľovi povedali „áno“, si môžeme privyknúť na postoje, ktoré by nás kedysi znepokojili: tvrdosť voči druhým, neochotu nechať sa napomenúť, súperenie, náklonnosti, hriechy či pripútanosti, ktoré nás postupne oberajú o slobodu. A môže sa stať niečo ešte vážnejšie: môžeme sa naučiť všetko ospravedlňovať a nachádzať pre to, o čom vieme, že nie je v poriadku, „pastoračné dôvody“ alebo dôvody komunitné či osobné.
Zlyhávame aj vtedy, keď nekonáme dobro, ktoré sme konať mali: keď prestávame trpezlivo počúvať, keď si volíme pohodlie alebo keď mlčíme zoči-voči niečomu, čomu by sme sa mali postaviť. Neexistuje vek, v ktorom by sme sa mohli považovať za oslobodených od potreby obrátenia. Musíme si spytovať svedomie, pristupovať k sviatosti zmierenia a zachovávať si pokoru potrebnú na to, aby sme sa nechali napomínať. Drahí bratia a sestry, s odvahou si jasne priznajme, v čom sme neboli Bohu verní, a predložme to jeho milosrdenstvu.
Až keď sa pozrieme svojmu hriechu do očí, privádza nás svätý Ignác pred Krista, večného Kráľa (porov. č. 91 – 98), ktorý nás neprestáva povolávať a posielať. Pán vedel, z akej hliny sme utvorení, a napriek tomu chcel s nami počítať (porov. 2 Kor 4, 7). Otázkou teda nie je, nakoľko sme voči nemu zlyhali, ale či sme mu stále k dispozícii. Na začiatku povolania má človek sklon ponúknuť všetko. Potom však plynú roky a prichádzajú osobné preferencie, miesta, kde sa cítime dobre, a istá predstava o tom, ako by mal náš príbeh pokračovať. Môže nás Pán ešte stále poslať tam, kam sme neplánovali ísť? Môže od nás žiadať, aby sme zanechali veci, ktorým sme venovali celé roky, alebo prijali úlohu, ktorú by sme si sami nikdy nevybrali?
Práve táto sloboda sa postupne očisťuje prostredníctvom rozjímaní o Dvoch zástavách, Troch dvojiciach ľudí a Voľbe (porov. č. 136 – 189): učíme sa rozpoznávať, čo nás zväzuje, čo ovplyvňuje naše rozhodnutia a do akej miery sme ochotní dovoliť Bohu, aby konal v našom živote. Sme totiž poslaní k ľudu a musíme sa pýtať, čo sme mu povolaní ponúknuť. Drahí seminaristi, učte sa pozerať na veci Božími očami a nechať sa evanjelizovať jeho ľudom. Aj ten, kto má najmenej, nás môže veľa naučiť, ako to počas svätej omše zistil Julián.
Cirkev putujúca v Argentíne má bohatú a živú citlivosť voči sociálnym potrebám svojich detí. Z nej vzišli mnohé veľkodušné podoby blízkosti k trpiacim. Táto blízkosť nás však musí viesť ešte ďalej, pretože každý človek, ktorému slúžime, je povolaný stretnúť sa s Kristom a nechať sa ním premieňať. Pápež František to vyjadril slovami, ktoré si zaslúžia pripomenutie: „Najhoršia diskriminácia, ktorou chudobní trpia, je nedostatok duchovnej pozornosti“ (apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, č. 200).
Hlad a nespravodlivosti sú naliehavé problémy, ktoré si vyžadujú odpoveď, rovnako ako choroba, osamelosť, nezamestnanosť a nedostatok dôstojného bývania. Kresťanská láska sa tomu všetkému vážne venuje. Nesmieme však zabúdať, že trpiaci potrebujú dostať od nás najväčší dar, ktorý Cirkev má: Ježiša Krista. Môj drahý predchodca to vyjadril mimoriadne jasne: „Cirkev nie je obchod, nie je humanitárna agentúra, Cirkev nie je mimovládna organizácia. Cirkev je poslaná prinášať všetkým Krista a jeho evanjelium […]. Keby sa náhodou niekedy stalo, že Cirkev neprináša Ježiša, bola by to mŕtva Cirkev“ (katechéza, 23. októbra 2013). Aké veľké je teda naše povolanie! Byť nositeľmi Kristovej prítomnosti, umožňovať stretnutie s ním prostredníctvom Božieho slova, sviatostí a blízkosti, ktorá druhým pomáha rozpoznať jeho prítomnosť v ich živote. Ľudia zverení do vašej starostlivosti túžia od vás dostať to, čo pre nich Cirkev už stáročia uchováva.
Po Voľbe vedú Duchovné cvičenia toho, kto si ich koná, k zotrvávaniu s Kristom počas jeho umučenia (porov. č. 190 – 217). Tí, ktorí sa rozhodli nasledovať Pána, sa tak učia zostať s ním aj vtedy, keď toto nasledovanie vedie cez kríž (porov. Lk 9, 23). Aj naše povolanie pozná takéto chvíle: keď nevidíme ovocie, keď služba niečo stojí a keď sa vernosť už nemôže opierať o počiatočné nadšenie. Mnohí z vás dobre poznajú túto náročnú podobu vernosti: modliť sa aj vtedy, keď sa modlitba stáva vyprahnutou, a naďalej slúžiť, keď sa napriek všetkému úsiliu zdá, že sa nič nemení. V kňazskom a zasvätenom živote sú obdobia, keď už samotné „zostať“ predstavuje veľmi konkrétnu podobu darovania sa. Aj uprostred otázok a únavy človek naďalej svojím životom hovorí: „Tu som.“
Svätý Héctor Valdivielso, prvý argentínsky svätec, je vzorom takejto vernosti. Mal iba dvadsaťštyri rokov a len nedávno ukončil každoročné duchovné cvičenia, keď sa to, čo krátko predtým predložil Bohu, muselo stať jeho oporou v skúške. Jeho modlitba sa tak premenila na svedectvo a svedectvo vyvrcholilo preliatím krvi.
Existujú však aj iné spôsoby, ako vydávať svedectvo vytrvalosťou uprostred utrpenia. Laura a otec Martín ma priviedli k zamysleniu nad mojou nedávnou hospitalizáciou a pripomenuli mi aj farára Brochera, ktorý aj ako slepý a chorý na malomocenstvo neprestával slúžiť svojmu ľudu. V našich časoch je úžasná myšlienka využiť technológie na to, aby sme mohli naďalej vydávať svedectvo: buďte tvoriví a nachádzajte nové spôsoby, ako ďalej kázať. Pamätajte, drahí priatelia: evanjelizuje spôsob, akým žijeme svoje povolanie. Ani vek, ani telesné obmedzenia nemôžu uhasiť horlivosť. Naše sily sa môžu vyčerpať, Božia moc však nikdy.
Táto moc sa zjavuje v Pánovom zmŕtvychvstaní. Svätý Ignác privádza toho, kto si koná duchovné cvičenia, k Zmŕtvychvstalému a pozýva ho kontemplovať, ako Kristus vykonáva „úlohu tešiteľa“ (č. 224). Učí nás tak rozlišovať, kde Učiteľ pôsobí, a čerpať od neho silu na návrat k svojmu poslaniu. Aj Cirkev putujúca v Argentíne potrebuje pozrieť sa sama na seba, s vďačnosťou rozpoznať, čo v nej Boh už prebúdza, a pýtať sa, kade chce otvoriť nové cesty. Zmŕtvychvstalý je už tam a predchádza nás (porov. Mt 28, 7).
Na konci Duchovných cvičení nás Kontemplácia na dosiahnutie lásky pozýva zamyslieť sa nad tým, čo všetko sme dostali od Boha (porov. č. 230 – 237). Zoči-voči takým hojným darom nás svätý Ignác povzbudzuje, aby sme odpovedali: „Vezmi, Pane, a prijmi…“ (č. 234). Cesta Duchovných cvičení sa tak končí tam, kde sa všetko začalo: životom, ktorý je znovu daný Bohu k dispozícii, so všetkými svojimi možnosťami i obmedzeniami. Otázka, na ktorú sa dnes azda môžeme pokúsiť odpovedať, teda znie: Môže ma Pán aj naďalej mať k dispozícii? A ak je odpoveď stále „áno“, potom je pred nami ešte veľa. Nestrácajme odvahu! Ježiš naďalej kráča so svojou Cirkvou a robí plodným život tých, ktorí sa zverujú do jeho rúk.
Argentína dobre vie, čo dokáže Boh s človekom, ktorý sa mu dá k dispozícii. Mama Antula prišla do Buenos Aires bosá a v ruke niesla iba krucifix: mala toho veľmi málo, a predsa to bolo všetko, čo potrebovala na začiatok. Brochero neprestával kázať ani vtedy, keď svedkami jeho únavy boli neraz iba Boh a jeho mulica. Blahoslavený Ceferino zomrel skôr, než dovŕšil devätnásť rokov. Nemal čas zostarnúť, ale mal čas na to, aby celkom jasne ukázal, pre koho chce žiť. Boh naďalej rozlieva svoju milosť a chce s vami počítať pri jej šírení od La Quiacy až po Ushuaiu a do všetkých končín zeme (porov. Mk 16, 15).
Majte odvahu pozerať sa na Argentínu Božími očami! Snívajte o mladých ľuďoch, ktorí si kladú otázku, či ich Kristus nepovoláva; o farnostiach, ktoré sú živými spoločenstvami viery; o rehoľných rodinách, ktoré si uchovávajú smelosť svojich zakladateľov; o seminároch a noviciátoch, v ktorých sa formujú svätí… Snívajte o Cirkvi, ktorá bude naďalej „robiť rozruch“, ako vás o to požiadal váš krajan pápež František (porov. stretnutie s argentínskou mládežou, Rio de Janeiro, 25. júla 2013). O „rozruchu“, ktorý ju privedie do každého kúta sveta a všade nechá zaznievať evanjelium Ježiša Krista.
Drahí bratia a sestry, ak nás Duchovné cvičenia niečo učia, tak to, že keď v Božej prítomnosti preskúmame svoj život, máme sa doň vrátiť ako premenení ľudia. Vráťme sa do svojich spoločenstiev s nádejou, slobodou a túžbou naďalej slúžiť. Možno neuvidíme všetko, čo Boh dá vzklíčiť z toho, čo dnes sejeme, podobne ako to nevideli tí, ktorí boli pred nami. Bez ich obetavosti by sme však dnes neboli tu.
Nech Boh v nás nájde mužov a ženy ochotných nasledovať ho a nechať sa formovať jeho láskou: ľudí, ktorí „nepoľavia“, kým nedosiahnu svätosť. Pán vykonal v tejto krajine veľké veci a som presvedčený, že vykoná ešte mnohé ďalšie. Nech nás Panna Mária Lujánska sprevádza na tejto ceste a pomáha nám hovoriť Pánovi svojím životom, že s nami môže aj naďalej počítať. Veľmi pekne ďakujem.
Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia, redakčne upravené
