Vatikán/Assisi 27. októbra (VaticanNews) Pri príležitosti 40. výročia historického Dňa modlitby za mier, ktorý zvolal pápež Wojtyla 27. októbra 1986, dedičstvo „Ducha z Assisi“ pretrváva cez štyri pontifikáty. Od Jána Pavla II., ktorý prehĺbil jeho teologický význam, cez Benedikta XVI., ktorý otvoril dialóg aj pre neveriacich; od Františka, ktorý vyzýval k bratstvu, až po Leva XIV., ktorý pozýva náboženstvá, aby vo svojich koreňoch našli protiliek na nenávisť a násilie.

Nikdy predtým sa nestalo, aby pápež zvolal zástupcov veľkých svetových náboženstiev na deň venovaný mieru. Dňa 27. októbra 1986 si Ján Pavol II. vybral Assisi, mesto svätého Františka, pre bezprecedentnú iniciatívu, ktorá mala zanechať hlbokú stopu v dejinách medzináboženského dialógu. Po štyridsiatich rokoch zostáva toto stretnutie jedným z najvýznamnejších gest jeho pontifikátu a orientačným bodom pre jeho nástupcov.

Mladí Židia, ktorí ponúkajú olivové ratolesti náboženským predstaviteľom, predovšetkým moslimom: gesto, na ktoré si kardinál Roger Etchegaray, ktorému pápež Wojtyła zveril „réžiu“ stretnutia, spomína s tým, že ho to dojalo až k slzám. Výmena mieru medzi predstaviteľmi kresťanských cirkví v Katedrále svätého Rufina, s viditeľným dojatím na tvárach niektorých účastníkov. Vodcovia premrznutí chladom, tesne pri sebe na pódiu pred bazilikou, a dúha, ktorá sa objavila po sivom dopoludní: dva detaily, ktoré zostali vo svedectve kardinála Etchegaraya, ktorý v dúhe videl znamenie bratstva. Toto sú niektoré z obrazov, ktoré zostali z toho historického dňa, ktorý vznikol ako svedectvo spoločného záväzku k mieru, pri rešpektovaní rôznych náboženských presvedčení, pričom každý účastník sa modlil podľa svojej vlastnej tradície.

Stretnutie v Assisi 1986

Avšak okrem spomienok tento deň dal vznik takzvanému „Duchu Assisi“: záväzku rôznych náboženstiev stretávať sa, viesť dialóg a spoločne budovať mier. Skúsenosť, ktorá sa stala referenčným bodom pre magistérium, gestom, ktoré treba interpretovať, spresniť a rozvíjať. Kardinál Roger Etchegaray pripomenul jej princíp slovami Jána Pavla II.: „Byť spolu, aby sme sa modlili, ale nemodliť sa spolu“. V nadväznosti na dokument Nostra aetate, deklaráciu Druhého vatikánskeho koncilu o vzťahoch Katolíckej cirkvi s nekresťanskými náboženstvami, nadobúda dialóg viditeľnú podobu, bez toho, aby sa stierali rozdiely. Od pápeža Wojtyłu až po jeho nástupcov sa úvahy opakovane vracajú ku vzťahu medzi modlitbou a mierom, náboženskou identitou a stretnutím, vierou a zodpovednosťou voči ľudstvu.

Koncil prečítaný prostredníctvom udalosti

„Samotná identita Katolíckej cirkvi a jej sebauvedomenie boli v Assisi posilnené,“ vyhlásil svätý Ján Pavol II. 22. decembra 1986 v prejave pred Rímskou kúriou v rámci tradičného novoročného príhovoru a ponúkol teologický výklad tohto stretnutia. Pápež akoby naznačoval, že sa nestačí len tešiť z jeho úspechu: je potrebné ho pochopiť vo svetle viery. Základom je jednota ľudskej rodiny v stvorení a v Kristovom spásonosnom diele. Assisi zviditeľňuje túto jednotu bez toho, aby zakrývalo náboženské rozdelenia. Vzťah s Druhým vatikánskym koncilom je teda vzájomný: koncil umožňuje interpretovať tento deň, ale tento deň pomáha hlbšie prehodnotiť Druhý vatikánsky koncil. Dialóg neoslabuje cirkevnú identitu: môže Cirkvi pomôcť lepšie si uvedomiť svoje poslanie zmierenia.

Duch za viditeľnými hranicami

O štyri roky neskôr, v encyklike Redemptoris missio z 7. decembra 1990, Ján Pavol II. opäť zdôrazňuje toto presvedčenie, ktoré už predtým vyjadril pred Kúriou, pričom výslovne spomína Assisi. „Každá autentická modlitba je podnecovaná Duchom Svätým, ktorý je tajomne prítomný v srdci každého človeka,“ tvrdí pápež Wojtyla. Je to rozhodujúci úsek: táto skúsenosť prispieva k prehodnoteniu úlohy medzináboženského dialógu v misii Cirkvi. Uznanie pôsobenia Ducha v druhých nie je v rozpore s hlásaním Krista, ale zapadá do jediného plánu spásy. Assisi, „bez akéhokoľvek dvojznačného výkladu“, svedčí o tom, že úcta k človeku v jeho náboženskom hľadaní je zároveň úctou k Božiemu dielu v ňom. Dialóg má teda teologický dôvod, nielen diplomatický či humanitárny.

Žiadne násilie nemožno nazvať náboženským

Dňa 24. januára 2002 sa Ján Pavol II. vrátil do Assisi, tentoraz vlakom, zatiaľ čo terorizmus, nenávisť a konflikty zaťažovali medzinárodný horizont. Stretnutie sa totiž konalo len niekoľko mesiacov po útokoch z 11. septembra 2001 a modlitba sa stala aj verejným prevzatím zodpovednosti: náboženské spoločenstvá musia odmietnuť násilie, predovšetkým to, ktoré sa snaží legitimizovať v mene Boha. „Kto využíva náboženstvo na podnecovanie násilia, popiera jeho najautentickejšiu a najhlbšiu inšpiráciu,“ uvádza poľský pápež, pričom následne spája mier so spravodlivosťou a odpustením a zdôrazňuje rozdiel medzi jednotlivými formami modlitby. Nie je to teda spoločné náboženstvo, ale spoločný záväzok: každý, verný svojej tradícii, je povolaný zmierniť nepriateľstvo. Modliť sa neznamená uniknúť pred históriou, ale čeliť jej zodpovedne.

Aj tí, ktorí hľadajú bez viery

Dňa 27. októbra 2011, pri príležitosti 25. výročia prvého modlitbového stretnutia za mier, Benedikt XVI. rozšíril pozvanie aj na ľudí, ktorí sa nehlásia k žiadnej viere, ale hľadajú pravdu a dobro. Nie je to len jednoduché pridanie nových pozvaných: ich prítomnosť oslovuje aj veriacich. „Sú to pútnici pravdy, pútnici mieru,“ vysvetľuje pápež Ratzinger. Obraz Boha môže byť zatienený spôsobom, akým sa náboženstvá žijú; nikto nemôže považovať Boha za svoju výhradnú doménu a cítiť sa tak oprávnený vnucovať sa ostatným. Benedikt XVI. tak rozvíja požiadavku, ktorá je vlastná duchu Assisi: potrebu očistiť spôsob prežívania viery. Assisi v tomto prípade žiada od veriacich aj skúmanie svedomia: nestačí odsudzovať tých, ktorí využívajú náboženstvo na ospravedlnenie násilia; treba sa spýtať, či náš spôsob života a prezentácie viery skutočne ukazuje tvár Boha pokoja, alebo ju skresľuje.

Po boku druhých, pre druhých

„Modlili sme sa však vedľa seba, jeden za druhého.“ V Assisi, 20. septembra 2016, pápež František týmito slovami zhrnul kontinuitu, ktorá výslovne vylučuje synkretizmus a relativizmus. Zdôrazňuje však aj jej bratský rozmer: nielen rešpektovať modlitbu druhých, ale aj niesť zodpovednosť jeden za druhého. Dialóg musí dať hlas obetiam vojen, utečencom a chudobným. Modlitbe musí zodpovedať konkrétna spolupráca a stretnutiu záväzok riešiť hlboké príčiny konfliktov. Hrozbou, ktorú treba prekonať, nie je len fanatizmus, ale aj ľahostajnosť. Náboženská vernosť sa meria aj schopnosťou načúvať tým, ktorí trpia.

Návrat k prameňom, proti nenávisti

„Veriaci sa môžu opäť inšpirovať najautentickejšími prameňmi svojich duchovných tradícií, kde nie je miesto pre posvätenú nenávisť“, uvádza pápež Lev XIV. v odseku 223 encykliky Magnifica humanitas, z 15. mája 2026, pričom výslovne odkazuje na „ducha z Assisi“, ktorý inicioval Ján Pavol II. a v ktorom pokračoval František, aj prostredníctvom dialógu s veľkým imámom z al-Azharu. Dedičstvo z roku 1986 tak nachádza svoje miesto v spoločenskej reflexii o súčasných výzvach: náboženstvá môžu čeliť mentalite násilia nie tým, že zmiernia svoje presvedčenia, ale tým, že sa vrátia k svojim pôvodným zdrojom. To je niť, ktorá prechádza štyridsiatimi rokmi: stretnutie nie ako pozastavenie viery, ale ako jej overenie. Pre veriacich zostáva Assisi otázkou, či sa ich vzťah s Bohom dokáže stať zodpovednosťou za mier.

Autor: Fabio Colagrande – Vatikán
Zdroj: VaticanNews, slovenská redakci

Aktualizované