Bratislava 6. októbra (TK KBS) Predseda Konferencie biskupov Slovenska (KBS) Mons. Stanislav Zvolenský chce svoje pôsobenie vo vedení KBS postaviť na spolupráci, spoločnom počúvaní a spoluzodpovednosti. V rozhovore s Tlačovou kanceláriou KBS hovorí o potrebe zmierenia v spoločnosti, rozvíjaní synodálneho spôsobu života v Cirkvi, zapojení laikov, výzvach umelej inteligencie i nádeji na návštevu pápeža Leva XIV. na Slovensku.
Aká je vaša prvá emócia po zvolení za predsedu Konferencie biskupov Slovenska a s čím vstupujete do tohto obdobia?
Prvou emóciou je vďačnosť voči tým, ktorí mi dali hlasy. Ďakujem im za dôveru. Je príjemné byť určitým spôsobom ocenený od spolubratov. Zároveň si uvedomujem, že nie sú potrebné iba hlasy pri voľbe, ale aj podpora v nasledujúcom období. Budem sa preto znova a znova uchádzať o ich pomoc a vždy si vážiť všetko dobré, čo môžu priniesť do spoločného rozhodovania.
Keď je človek pozvaný, aby vykonával určitý úrad, uvedomuje si svoju zodpovednosť. Diecézny biskup v rámci svojej diecézy a rovnako aj ten, kto dostane úlohu v rámci Konferencie biskupov Slovenska, musí o týchto veciach hovoriť s ostatnými, počúvať ich a spoločne hľadať odpovede. V tom je aj bohatstvo spoločného rozhodovania.
Čo podľa vás naša Cirkev najviac potrebuje?
V Cirkvi máme veľa dobrých iniciatív. Potrebujeme ich ďalej rozvíjať a zároveň oslovovať aj tých, ktorí sú z nejakého dôvodu menej aktívni. Toto napätie je prítomné stále, v každom období.
„Naším poslaním je úcta, zmierenie, odpustenie a nový začiatok.“
Cirkev má veľký význam aj pre spoločnosť, pretože prispieva k spoločnému dobru. Osobitne v tejto dobe vnímame veľké napätie a tiež pozvanie k prehĺbeniu vzťahov a zmiereniu. Kde vidíte priestor, v ktorom už Cirkev pôsobí, a mohla by vyvinúť ešte väčšie úsilie?
Sme prítomní v konkrétnej spoločnosti a v konkrétnom dejinnom období, ktoré sa dotýka našej krajiny, našich miest a obcí, ale aj celej Európy a sveta.
Naším poslaním je úcta ku každému človeku, pristupovať k nemu ako k Božiemu synovi a dcére bez ohľadu na to, či si to sám uvedomuje. Náš pohľad na svet vychádza z presvedčenia, že sme Boží, že sme vyšli z Božích rúk.
Preto je nevyhnutné znova a znova si uvedomovať, že naším poslaním je úcta, zmierenie, odpustenie a nový začiatok.
Je zrejmé, že naša doba je poznačená veľkým napätím. Nedokážeme vždy vnímať vlastnú dôstojnosť, a potom si nevieme uctiť ani druhého človeka. Jedným z dôvodov neúcty k inému môže byť aj pochybovanie o hodnote vlastného života.
Aj tu vidím veľký priestor pre Cirkev – rozvíjať v ľuďoch úctu k sebe samým. Aj keď ich život môže byť poznačený krehkosťou, nedokonalosťou alebo nedostatkom, je dôležité vážiť si vlastnú dôstojnosť. Ak je človek presvedčený o svojej dôstojnosti, ľahšie dokáže porozumieť aj dôstojnosti druhého.
Vo svetovom meradle vnímame veľké napätia a vojnové konflikty. Svätý Otec pravidelne vyzýva k mieru a ukončeniu konfliktov. Čo môže Cirkev na Slovensku urobiť pre šírenie pokoja v každodennom živote?
Môže vždy nanovo, úprimne a ochotne opakovať to základné, čo hovorí aj Svätý Otec Lev, že akékoľvek ľudské zlyhania nemôžu byť dôvodom na stratu nádeje.
V konkrétnom živote sa potom musíme pokúsiť tieto podnety k pokojnému spolužitiu realizovať tým, že sa budeme usilovať o čo najúctivejšie vzťahy a o rešpekt v našich malých spoločenstvách.
„Ak je človek presvedčený o svojej dôstojnosti, ľahšie dokáže porozumieť aj dôstojnosti druhého.“
Patria k tomu aj konkrétne skutky lásky, pokánia a milosrdenstva. Svätý Otec vyzval na modlitbu ruženca v októbri za ukončenie všetkých vojnových konfliktov. Ako sa k tomu stavajú biskupi na Slovensku?
V našej tradícii je mariánska úcta a modlitba ruženca v októbri hlboko zakorenená. Táto výzva je preto pre nás prirodzená a zároveň potvrdzuje, že to, čo sa celé desaťročia uskutočňuje v októbri, má dnes aj osobitné celosvetové zameranie.
Môžeme tak prispievať svojou modlitbou a pokornou prosbou o pokoj pre celý svet.
V uplynulých dňoch došlo opäť k tragickej udalosti na škole v Staškove. Dvaja ľudia prišli o život. Kde vidíte priestor pre Cirkev, aby mohla viac pôsobiť na medziľudské vzťahy a predchádzalo sa podobným situáciám?
Je to mimoriadne ťažká situácia. S veľkou spoluúčasťou myslíme na všetkých dotknutých, predovšetkým na tých, ktorí zomreli násilným spôsobom, ale aj na ich blízkych, ktorí prežívajú ich náhlu a násilnú stratu.
Dôvody takýchto udalostí nie je jednoduché identifikovať. Môže ísť o ľudskú slabosť a nedostatok úcty k ľudskému životu, ktoré si človek, či už mladší, alebo starší, môže neuvedomene osvojiť a vo vypätých situáciách potom reagovať neprimerane až neprijateľne.
Je preto dôležité byť citlivý voči všetkým podnetom, ktoré môžu viesť k takémuto mysleniu. Takéto postoje sa môžu skrývať v mnohých slovách a prejavoch, ale aj vo filmoch či médiách. Stojí to za zamyslenie.
Sloboda znamená, že človek sa slobodne rozhoduje, no nie všetci majú rovnakú odolnosť voči negatívnym vplyvom alebo schopnosť vyhodnotiť nebezpečnosť takýchto riešení.
Priestor pre Cirkev preto vidím aj v tom, aby pokorne a zreteľne upozorňovala na nebezpečenstvá, ktoré z takýchto podnetov vyplývajú. Je potrebné jasne povedať, že akákoľvek legitimizácia násilia a neúcta k druhému človeku sú nebezpečné.
„Je potrebné jasne povedať, že akákoľvek legitimizácia násilia a neúcta k druhému človeku sú nebezpečné.“
Presuňme sa k životu vo vnútri Cirkvi. Pred pár rokmi sa začal synodálny proces a opäť sa oživila téma synodality v Cirkvi. Aj slovenská Cirkev ide touto cestou. Ako to osobne vnímate a kde vidíte priestor na plnší synodálny spôsob života v našich spoločenstvách a komunitách?
Je to cesta postupného prijatia a osvojenia si tohto spôsobu života a tejto metódy. Na Slovensku máme výhodu, že sú v obľube rôzne modlitbové metódy. Synodálna cesta je istým spôsobom modlitbová metóda, ktorá má zároveň veľmi dôležitú aplikačnú časť. Vychádza z modlitby a následne umožňuje, aby sa viacerí ľudia zdieľali, vymieňali si názory a navzájom sa obohacovali.
Pre nás v Cirkvi je to teda cesta, ktorú chceme spoznávať a osvojovať si ju.
Zároveň je tu veľké pozvanie na spoluúčasť a spoluzodpovednosť. V období, keď cítime aj úbytok kňazských a rehoľných povolaní, to môže znamenať väčšie zapojenie laikov a laičiek. Ako to vnímate?
Áno. Zo synodálnej metódy vyplýva aj uvedomenie si spoluúčasti a spoluzodpovednosti. Navzájom si môžeme povedať a dodať odvahu: si zodpovedný a máš aj potenciál niečo urobiť, aj keď môžeš pochybovať o svojich schopnostiach. Každý môže niečím prispieť.
S tým súvisí aj otázka misie. Samotné slovo môže znieť veľkolepo, ale v skutočnosti ide o malé poslanie – o to, čo môže urobiť každý človek v rámci svojich životných možností.
„Slovo misia môže znieť veľkolepo, ale v skutočnosti ide o malé poslanie – o to, čo môže urobiť každý človek v rámci svojich životných možností.“
Do tejto cesty v Cirkvi nie sú priamo zapojení ľudia, ktorí nie sú pokrstení. Okolo nás je však veľa hľadajúcich, ľudí, ktorí zatiaľ nenašli cestu k Cirkvi. Čo by ste im povedali?
Na každého človeka sa pozeráme ako na tajomstvo osoby, ktorá vo svojom svedomí prijíma rozličné podnety. Z princípu Božej lásky voči každému človeku vyplýva aj to, že Boh dáva podnety každému, či je pokrstený, alebo nie.
Vieme tiež, že Boh mnohé dobré podnety posiela prostredníctvom konkrétnych ľudí, ktorí sú vlastne poslami. Aj tu sa misia sprítomňuje – byť poslaný k niekomu a povedať mu: „Vieš, čo je dobro? Vieš, že ho môžeš rozvíjať vo svojom živote?“
Môžeme najprv hovoriť o základnom ľudskom dobre a postupne sa dostať aj k uvažovaniu o najhlbšom prameni dobra, lásky a krásy, o ktorom my hovoríme: áno, tým prameňom je Boh.
Netreba sa preto báť stretnutia s dobromyseľnými ľuďmi, ktorí o sebe hovoria, že sú neveriaci, nepokrstení, hľadajúci alebo pochybujúci. Sú aj ľudia, ktorí sa neodvážia rozhodnúť pre určitú možnosť, pretože nevedia, ako ju rozpoznať či spoznať.
Tajomstvo ľudského vnútra je však stále vo vývoji. Aj u človeka, ktorý žije dobre, sa môže niečo zmeniť, môže niečo nové spoznať a objaviť.
S touto nádejou preto pristupujme ku každému človeku.
Svätý Otec Lev pokračuje v línii pápeža Františka, keď hovorí o nulovej tolerancii v oblasti zneužívania v Cirkvi. Ako plánujete v rámci svojho štvorročného pôsobenia posilniť aj tému ochrany maloletých a zraniteľných osôb v Cirkvi?
Ja osobne aj všetci otcovia biskupi plne podporujeme činnosť našej komisie, ktorá sa venuje tejto problematike. Samozrejme, sme vďační za každú radu a každú pomoc, ktorú dostávajú naše centrá pre nahlasovanie takýchto bolestných prípadov. Môžem povedať len toľko, že nulová tolerancia je veľmi správny princíp, ktorému všetci rozumieme, a chceme podľa tohto princípu aj konať.
„Nulová tolerancia je veľmi správny princíp, ktorému všetci rozumieme, a chceme podľa tohto princípu aj konať.“
Umelá inteligencia je výzvou pre celú spoločnosť a Cirkev je jej súčasťou. Ako sa Cirkev pozerá po vydaní encykliky pápeža Leva XIV. Magnifica Humanitas na tento nový nástroj, ktorý by mal zostať v rukách človeka?
Na prvom mieste sme vďační Svätému Otcovi Levovi, že nám pomáha porozumieť miestu umelej inteligencie v našom živote.
Je prirodzené, že nové nástroje v nás vyvolávajú neistotu alebo strach. Platí to aj pri umelej inteligencii.
Svätý Otec nám zároveň dodáva odvahu používať nástroje umelej inteligencie pre spoločné dobro a pre dobro ľudskej osoby. V každom prípade je dôležité pamätať na to, že ide o nástroj. Je to umelá inteligencia, ktorá sa niekedy prezentuje ako osoba, ale osobou nie je.
My ľudia sme osoby a na to je dôležité znova a znova pamätať.
Je možné, že umelá inteligencia v najbližšom období výrazne ovplyvní aj trh práce. Ako môžu byť farnosti alebo kresťanské spoločenstvá otvorené pre pomoc ľuďom, ktorých sa táto situácia dotkne?
Už dnes vieme, že umelá inteligencia ovplyvní trh práce a že bude potrebná vzájomná pomoc medzi ľuďmi, ktorí budú musieť v dôsledku jej využívania zmeniť svoju prácu alebo povolanie. Je pravdepodobné, že niektoré ľudské činnosti zaniknú.
Musíme s tým počítať a vzájomne si pomáhať a dodávať odvahu. Možno bude v mnohých prípadoch potrebná rekvalifikácia. K tomu bude človek potrebovať pomoc, povbudenie a možno aj duchovnú silu – a v tom si musíme navzájom pomáhať.
„Sme krajina, ktorá je nesmierne obdarená návštevami pápežov.“
Posledná otázka na záver. Myslíte si, že stále je živá nádej, že Svätý Otec Lev príde v najbližšom období, možno v priebehu budúceho roka alebo ďalších rokov, na Slovensko?
Táto nádej je živá a je aj odôvodnená. Svätý Otec pri viacerých stretnutiach s významnými predstaviteľmi ukázal otvorenosť pre návštevu Slovenska.
Vychádzame z toho, že je pravdepodobné, že Svätý Otec na Slovensko príde. Časový horizont však teraz nie je možné presne stanoviť, pretože závisí od viacerých okolností a od mnohých záväzkov Svätého Otca.
Aj v samotnej Európe je niekoľko významných krajín, ktoré pápež nenavštívil a ktoré po jeho návšteve túžia.
My sme pritom krajina, ktorá je nesmierne obdarená návštevami pápežov. Je však zrejmé, že Svätý Otec naznačil ochotu navštíviť aj Slovensko.
Naša nádej je teda odôvodnená a živá. Uvidíme, kedy sa návšteva uskutoční.
