Bratislava 7. septembra (TK KBS) Od návštevy pápeža Františka na Slovensku uplynie päť rokov. Jeho posolstvo o tom, že Slovensko má byť „posolstvom pokoja v srdci Európy“, však podľa predsedu Konferencie biskupov Slovenska Mons. Bernarda Bobera zostáva aktuálne aj dnes. V rozhovore s Tlačovou kanceláriou Konferencie biskupov Slovenska (TK KBS) sa vracia k návšteve pápeža, jeho výzvam k bratstvu, blízkosti k ľuďom na okraji spoločnosti i k obnove Cirkvi a hovorí aj o tom, čo z jeho odkazu môže Slovensko žiť dnes.
Pred piatimi rokmi navštívil Slovensko pápež František. Čo považujete za najdôležitejší odkaz pre slovenskú Cirkev? Čo sa podľa vás zmenilo v živote veriacich alebo v spôsobe, akým Cirkev premýšľa o svojom poslaní?
Každá pápežská návšteva hlboko poznamená miestnu cirkev a dovolím si povedať, že aj spoločnosť. Pápež František bol charizmatický muž, ktorý oslovoval všetkých, nielen veriacich.
Z návštevy mi zostali v pamäti mnohé jeho slová, ale aj gestá pozornosti a prijatia. Ako prvé mi prichádza na myseľ pápežov odkaz Slovensku, „aby bolo posolstvom pokoja v srdci Európy“.
Za to obdobie, žiaľ, na mnohých miestach prepukli nepokoje a nové konflikty. Aj v našej krajine vzrástlo medzi ľuďmi napätie, mnohí sa navzájom odcudzili. Iste, je aj veľa dobra, ľudí, ktorí pomáhajú iným a vyjadrujú si navzájom blízkosť. Vracajme sa teda k pápežovmu odkazu žiť bratstvo, otvorenosť a solidárnosť, ktorých jadrom je viera. Vnímam preto, že pre nás veriacich je dnes osobitne dôležité žiť hlbokú ľudskosť v napojení na Krista. Milosrdenstvo a láska sú prvými semenami, ktoré máme ako Cirkev s radosťou zasievať. Verím, že sme urobili za tých päť rokov kroky vpred, ale iste je v čom podrásť.
Pápež František počas návštevy viackrát hovoril o Cirkvi, ktorá má byť blízko človeku, má vychádzať na periférie a nemá sa uzatvárať sama do seba. Kde vidíte najväčší posun a kde naopak ešte veľký priestor na zmenu?
Svätý Otec nám zveril „cesty života, po ktorých máme kráčať so zažatou fakľou evanjelia“. Odovzdal nám periférie, chudobných, ľudí na okraji spoločnosti, osobitne bratov a sestry z rómskej komunity. Dnes je už viac ochotných katechétov, kňazov, animátorov, ktorí pomáhajú rozvíjať práve pastoráciu Rómov. Bolo by však treba vložiť ešte viac zápalu a obety z našej strany a nájsť spôsob, ako týmto ľuďom rozumieť a načúvať im, pretože ich život je celkom iný ako život majority. Len keď človek vypočuje a dotkne sa tejto reality, môže nájsť aj správny kľúč k ich srdciam.
Cirkev prestáva byť soľou a kvasom ak sa uzatvára do seba. Iste, to pokušenie tu môže byť, osobitne, ak niekto svet nevníma ako príležitosť mať ľudí rád a šíriť Božie kráľovstvo, ale ako nepriateľa. Zakaždým stojíme pred otázkou, ako byť kreatívni, ako osloviť mladých, ako zostať verní tradícii a zároveň byť inovatívni. Priestor na zmenu je každý deň, závisí od každého osobne, či má na zmenu odvahu.
Jednou z tém pápežovej návštevy bola aj potreba obnovy a očistenia Cirkvi. František často zdôrazňoval pokoru, službu a schopnosť priznať si vlastné chyby. Ako zareagovala Cirkev na Slovensku, veriaci aj kňazi a biskupi, na jeho výzvu?
Pápež nás kňazov a biskupov vyzval, aby sme nehľadeli na svet zhora, s odstupom, ale aby sme boli pokorným spoločenstvom, ktoré kráča spolu s ľuďmi, prijíma ich otázky a očakávania. Verím, že sme na túto cestu nastúpili a Božia Matka nám pomôže byť vernými a tvorivými v Duchu. Chýb sa dopúšťa každý, treba si vedieť priznať ľudskú krehkosť, začínať vždy odznovu a nedávať do popredia seba, ale Krista.
Keby ste mali dnes, päť rokov po návšteve, vybrať jedno pápežovo posolstvo, ktoré by ste chceli, aby sme si v Cirkvi viac pripomínali a usilovali sa podľa toho aj žiť, ktoré by to bolo a prečo?
Pápež František bol veľmi dynamický a jeho slová boli ľahko zapamätateľné. Osobne mi bol blízky. Na stretnutí s mladými v Košiciach im Svätý Otec povedal, aby sa nedali ovládnuť smútkom a znechutením. Myslím, že to dnes hrozí mnohým, nielen mladým. Pod vplyvom vojen, neistôt z budúcnosti, obáv o prácu a bývanie sa nás neraz zmocňuje pesimizmus. Pápež však jasne povedal, že „sťažovanie sa a pesimizmus nie sú kresťanské, Pán nemá rád smútok a keď niekto zo seba robí obeť. Nie sme stvorení, aby sme skláňali hlavu k zemi, ale aby sme ju pozdvihli k nebu, k druhým, smerom k spoločnosti.“ Toto prajem všetkým ľuďom na Slovensku.
