Viedeň 3. septembra (TK KBS) Presne desať rokov po svätorečení Matky Terezy z Kalkaty (1910 – 1997) si v piatok vo viedenskom Dóme sv. Štefana slávnostnou svätou omšou o 18:30 pripomenú rehoľníčku a zakladateľku „Misií lásky“. Pápež František svätorečil Matku Terezu 4. septembra 2016 v Ríme. Ján Pavol II. ju 19. októbra 2003 blahorečil a pritom ju označil za „jednu z najväčších misionárok 20. storočia“. Za celosvetový deň pamiatky bol stanovený deň jej smrti 5. september.
Slávnostnú svätú omšu celebruje bývalý lekár a kňaz Ignaz Hochholzer a prítomní budú aj členovia Misií lásky pôsobici vo Viedni. Sestry prišli do Rakúska ešte za života Matky Terezy na pozvanie vtedajšieho viedenského kardinála Franza Königa (1905 – 2004). Prvým sídlom sestier bol dom Caritas pre bezdomovcov v štvrti Favoriten, neskôr sa presťahovali do farnosti sv. Leopolda. V roku 1990 otvorili svoj doteraz existujúci kláštor v budove bývalého hotela na Mariahilfer Gürtel.
Slávnostný kazateľ Hochholzer vopred poukázal na Dóm sv. Štefana ako na miesto, kde sama svätica hovorila: V rámci Svetového kongresu rodín hovorila Matka Tereza 23. októbra 1988 naliehavými slovami o význame modlitby a o nedotknuteľnosti ľudského života. Hochholzer okrem toho pripomenul spiritualitu Matky Terezy: Rehoľníčka vyrastala vo farnosti Božského Srdca spravovanej jezuitmi a tejto spiritualite sa cítila byť po celý život mimoriadne viazaná.
Zo Skopje do Kalkaty
Matka Tereza sa narodila ako Agnes Gonxha Bojaxhiu 26. augusta 1910 vtedajšom osmanskom Skopje ako dcéra albánskej rodiny. Už ako dvanásťročná sa rozhodla stať sa misijnou sestrou. V roku 1928 vstúpila do školského rádu „Anglických panien“ založeného Máriou Wardovou (1585 – 1645) a v roku 1929 odcestovala do Dublinu. Ešte v tom istom roku bola poslaná do Indie. V Darjeelingu absolvovala noviciát a prijala rehoľné meno Mária Terézia od Dieťaťa Ježiša. V roku 1931 zložila svoje prvé sľuby a učila v Kalkate. Po svojich večných sľuboch v roku 1937 viedla St. Mary's School.
Bieda v chudobných štvrtiach Kalkaty, hladomor v Bengálsku a náboženské nepokoje v roku 1946 ju poznačili. Dňa 10. septembra 1946 zažila na ceste vlakom do Darjeelingu podľa vlastných slov povolanie opustiť rád a slúžiť „tým najchudobnejším z chudobných“. Po dvojročnom zápase pre to získala cirkevné povolenie.
Dňa 17. augusta 1948 si Terézia po prvý raz obliekla biele sárí s tromi modrými prúžkami. Presťahovala sa do chudobnej štvrte Entally, učila deti a starala sa o chorých. Čoskoro zriadila stanicu pre malomocných a získala prvé pomocníčky. S nimi založila „Misionárky lásky“, rád, ktorý pápež schválil v roku 1950. Členovia sa zaviazali k chudobe, čistote, poslušnosti a k službe „tým najchudobnejším z chudobných celým srdcom bez protihodnoty“. V roku 1953 bolo založené dnešné materské sídlo rádu v Kalkate.
V bývalom pútnickom hospici v chrámovej štvrti Kalighat, ktorý bol naposledy nevestincom, založila Matka Tereza v roku 1954 dom umierajúcich „Nirmal Hriday“, v ktorom podľa odhadov doteraz zomrelo v dôstojnosti viac ako 100 000 ľudí. Pochybnosti a protesty bráhmanských kňazov v susednom chráme Káli, ktorí Matke Tereze spočiatku vyčítali nútené krsty, sa rozptýlili – okrem iného vtedy, keď bolo vidieť, ako rehoľníčka prijala smrteľne chorého brahmancu, ktorého odmietli všetky nemocnice, a neskôr ho nechala spopolniť podľa hinduistického zvyku pri Gange. Nasledovali mnohé ďalšie zariadenia v Indii pre siroty, malomocných a núdznych.
Celosvetové rozšírenie
V roku 1965 bol vo Venezuele otvorený prvý dom mimo Indie, v roku 1968 nasledoval prvý európsky dom spoločenstva v Ríme a stovky ďalších v mnohých iných krajinách. Matka Tereza veľa cestovala a dávno sa stala jednou z najznámejších osobností svojej doby. Získala množstvo ocenení, vrátane Templetonovej ceny, Balzanovej ceny a v roku 1979 Nobelovej ceny za mier. V roku 1996 sa stala čestnou občiankou USA, po tom, ako sa už v roku 1951 stala indickou štátnou príslušníčkou.
Rakúsko navštívila Matka Tereza na svojich cestách viackrát: okrem Viedne bola hosťom i v Jennersdorfe, Marienfelde, Heiligenkreuzi, Feldkirchu a Traiskirchene. V roku 1984 bola na pozvanie kardinála Franza Königa založená viedenská pobočka; v roku 1990 sa Misionárky lásky presťahovali do svojho dnešného domu na Mariahilfer Gürtel. Okrem ženského rádu založila aj mužskú vetvu, kontemplatívne spoločenstvá, kňazskú vetvu a rôzne laické hnutia. Intenzívna práca a cestovanie však nepriaznivo ovplyvnili jej zdravie. Už v roku 1983 jej zistili problémy so srdcom, v roku 1989 dostala kardiostimulátor. V marci 1997 odovzdala vedenie rádu sestre Nirmale Joshi. Dňa 5. septembra 1997 zomrela Matka Tereza vo veku 87 rokov v Kalkate.
Sestra Tereza mala štátny pohreb, na ktorom ju v smútočnom sprievode Kalkatou sprevádzal viac ako jeden milión ľudí a stovky hláv štátov a vlád, ako aj poprední predstavitelia viacerých náboženstiev. Viac ako jedna miliarda divákov v 35 krajinách sledovala na obrazovkách zádušnú omšu, ktorú 13. septembra 1997 viedol vatikánsky štátny sekretár kardinál Angelo Sodano. Z cirkevného hľadiska nasledoval najkratší proces blahorečenia v novodobých dejinách. Ján Pavol II., ktorý na tento účel výslovne pozastavil obvyklú päťročnú čakaciu lehotu, blahorečil Matku Terezu 19. októbra 2003 v Ríme.
Desaťročná kríza viery
Súkromné listy a zápisky zverejnené až po jej smrti vykresľujú diferencovaný obraz Matky Terezy a dokumentujú desaťročnú krízu viery a vnútorné pochybnosti. Posmrtne sa jej, rovnako ako jej rádu Misionárok lásky, dostalo aj kritiky, napríklad kvôli hygienickým a lekárskym podmienkam v jednotlivých zariadeniach. V Indii bol rád navyše od roku 2018 konfrontovaný s vážnymi obvineniami z obchodu s deťmi. Hlavný proces proti rehoľníčke a zamestnankyni sa však skončil v júni 2026 po ôsmich rokoch oslobodením spod obžaloby pre nedostatok dôkazov.
Nemalo to žiadny vplyv na pokračovanie procesu svätorečenia a ďalšiu úctu v Katolíckej cirkvi: Pápež František v decembri 2015 potvrdil kánonicky nevyhnutný druhý zázrak uzdravenia a v roku 2016 ju svätorečil. Za deň liturgickej spomienky Matky Terezy stanovil deň jej smrti.
Zdroj: Kathpress, redakčne upravené
