Castel Gandolfo 30. augusta (VaticanNews) Pápež Lev XIV. v sobotu 29. augusta o 18. hod. predsedal svätej omši v Castel Gandolfe, v Kostole Panny Márie, patrónky jazera. Po nej nasledovala procesia na lodiach na jazere Albano. V homílii Svätý Otec zdôraznil, že „jedine cesta lásky je cestou života“ a dodal: „Nedovoľme, aby zlo znetvorilo našu ľudskosť a skazilo naše srdcia! Neprispôsobujme sa mentalite tohto sveta. Naša sila je v Pánovi a s jeho pomocou je všetko možné.“
Drahí bratia a sestry,
teší ma, že s vami môžem sláviť sviatok Panny Márie, patrónky jazera, tak ako to v minulosti urobili niektorí z mojich predchodcov: svätý Pavol VI., ktorý inicioval a podporil výstavbu tohto kostola zasväteného Márii a ktorý ho posvätil, a svätý Ján Pavol II., ktorý si tu želal pripomenúť jej pamiatku a obnoviť jej posolstvo.
Liturgia slova nám ponúka texty, ktoré sa výborne hodia k tejto tradičnej udalosti.
To nás učí aj Ježiš v evanjeliu. Nedávno nasýtil päťtisíc mužov piatimi chlebmi a dvoma rybami (porov. Mt 14, 15 – 21) a potom ďalších štyritisíc siedmimi chlebmi a niekoľkými malými rybkami (porov. Mt 15, 32 – 38). Teraz, okrem úspechu, ktorý dosiahol týmito skutkami, vysvetľuje učeníkom mesiášsky zmysel toho, čo vykonal: zjavuje im, že bude musieť „ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych“ (Mt 16, 21).
Ježiš vysvetľuje, ako po mnohých vykonaných zázrakoch definitívne prejaví svoju slávu: dobrovoľne obetujúc svoj život (porov. Jn 10, 17–18) a ponúkajúc seba samého na kríži ako rozlámaný chlieb. A zdôrazňuje, že to isté bude musieť urobiť každý, kto chce pokračovať v jeho poslaní: „Kto chce ísť za mnou,“ hovorí, „nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (v. 24).
Ježiš tak odhaľuje, že iba láska zachraňuje. Láska, ktorú nám preukázal Boh tým, že sa stal človekom, zomrel a vstal z mŕtvych pre nás, a v odpovedi na to láska, s ktorou sa aj my pokorne obetujeme jemu a našim bratom: vo vernej vytrvalosti každodennej lásky, ako aj v tých najvýnimočnejších gestách, niekedy až po mučeníctvo, ako sa to, žiaľ, deje aj dnes mnohým kresťanom v rôznych častiach sveta.
Svätý Augustín hovorieval, že „radosť žneca […] svedčí o zámere trozsievača“ (Sermo 330, 2), a my túžime osvojiť si jeho zmýšľanie: s pomocou Boha chceme všade vo svete rozsievať semienka jeho nekonečnej lásky, bez únavy, bez miery, aby sa dnes i vždy niekto mohol tešiť zo zberu ich plodov.
Žiaľ, nie všetci chápu krásu, dobrotu a konkrétnosť tohto Stvoriteľovho sna, ba naopak, mnohí si myslia, že je to utópia. Nastaviť druhé líce (porov. Mt 5, 39) – hovoria – je pre porazených, darovať aj napriek odmietnutiu je pre naivných, odpúšťať bez obmedzenia (porov. Mt 18, 21 – 22) je pre slabých. Niet sa čomu čudovať. Aj pre Petra bolo ťažké prijať tento nový a odlišný spôsob uvažovania (porov. Mt 16, 22). Ježiš však zostáva kategorický: jedine cesta lásky je cestou života.
Neklamme seba samých. Nenávisť a násilie neprinášajú nič dobré, ale len skazu a smrť, vždy, aj keď sú reakciou na utrpené krivdy. Vidíme to každý deň, od malých vecí v našom domácom živote až po veľkú svetovú scénu. Všetko potvrdzuje to, čo nás naučil Ježiš: „kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho“ (Mt 16, 25).
Drahí bratia a sestry, tak veľmi potrebujeme život, nádej, pokoj a mier – v nás samých, v našich mestách, medzi národmi a štátmi. Preto, akákoľvek je rana, akákoľvek je urážka, nedovoľme, aby zlo znetvorilo našu ľudskosť a skazilo naše srdcia! Neprispôsobujme sa mentalite tohto sveta (porov. Rim 12, 2). Aj naďalej milujme, dávajme, odpúšťajme a prinášajme sa „ako živú, svätú, Bohu milú obetu“ (v. 1), aby sme v sebe i v druhých zachovali a rozvíjali nekonečnú dôstojnosť Božieho obrazu, ktorý nosíme v duši. A nenechajme sa odradiť, ak je to ťažké: naša sila je v Pánovi a s jeho pomocou je všetko možné (porov. Flp 4, 13).
Pripomína nám to aj obrad procesie na jazere, ktorý čoskoro vykonáme. Ten pripomína ďalší Ježišov zázrak, ku ktorému došlo krátko pred udalosťami, o ktorých sme počuli, keď Majster na Tiberiadskom jazere prišiel k vystrašeným učeníkom kráčajúc po vode a priviedol ich na breh, keď utíšil búrku (porov. Mt 8, 23 – 27). Práve vtedy, keď boli najviac vystrašení a vydaní na nemilosť protichodných vetrov, ich povzbudil, aby mali vieru a modlili sa, aby znovu našli pokoj a spolu s ním pokračovali v plavbe k vytúženému cieľu.
S touto vierou sa dnes večer zúčastňujeme na Eucharistii. Na oltári darujeme sami seba, spolu s chlebom a vínom. A Pán spája naše obety so svojou, posväcuje ich a vracia nám ich premenené na svoje Telo a Krv, aby sme sa o ne delili ako o pokrm na cestu. Potom, podobne ako učeníci, spoločne opustíme breh a ponesieme so sebou obraz Panny Márie, nášho vzoru a sprievodkyne, aby sme pozdĺž brehov jazera niesli požehnanie, ktoré sme prijali.
Sú to jednoduché gestá, ktorými obnovujeme našu dôveru v Boha a našu synovskú úctu k jeho Najsvätejšej Matke. A sú o to pôsobivejšie, že ich umožňuje – ako rád pripomínal svätý Pavol VI. – starostlivosť, s akou malá komunita, ktorá tu žije, po celý rok stráži toto miesto pokoja, aby sa tu v slávnostných okamihoch mohol zhromaždiť celý Boží ľud, presne tak ako Mária, ktorá prijala vo svojom lone a v dome v Nazarete Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, aby sa všetkým dostalo jeho spásy.
Tak sa toto miesto mariánskej úcty stáva aj znamením toho, ako sa Cirkev deň čo deň snaží z nás všetkých urobiť jedno telo v modlitbe, v pocitoch, v zámeroch, v usporiadanom a jednomyseľnom rozvoji nášho spoločného bytia, a symbolom lásky, s ktorou sa Pán prostredníctvom svojej Najsvätejšej Matky chcel priblížiť k nám ako jeden z nás, až sa stotožnil s veľkým davom nášho ľudstva (porov. kázanie na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie, 15. augusta 1977).
Pritúľme sa teda dnes večer k Ježišovi a Márii, k Synovi a Matke, aby sme boli zjednotení nielen na jazere, ale vo všetkých nociach sveta upokojujúcim odrazom Božej prítomnosti a neodolateľnou ozvenou jeho lásky, ktorá nás pozýva milovať.
Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia
