Rím 11. augusta (TK KBS) Kresťanstvo sa podľa Mons. Domenica Sigaliniho nekončí, hoci tradičné formy kresťanského života a kultúry postupne strácajú svoj vplyv. Predseda Centra pre pastoračnú orientáciu to uviedol na záver 75. celoštátneho týždňa pastoračnej aktualizácie, ktorý sa konal na tému „Po kresťanstve aké kresťanstvo? V šľapajach svätého Františka, za svet bratstva a pokoja“.
Sigalini upozornil najmä na prehlbujúci sa nedostatok kňazov, ktorý sa v mnohých krajinách prejavuje spájaním viacerých farností pod vedenie jedného kňaza. Podľa neho však kríza tradičných pastoračných štruktúr neznamená koniec kresťanstva. „Skončilo sa síce kresťanstvo, teda všetky tie pekné kresťanské zvyky a aktivity, narastá nevedomosť o evanjeliu, o Cirkvi, o svätej omši, o sviatostiach, ale kresťanstvo neumrelo,“ uviedol.
Ako príklad živej viery spomenul množstvo diel lásky, angažovanosť veriacich, pomoc chorým a osamelým či ochotu mladých ľudí zapájať sa do života spoločenstiev. Práve mladým podľa neho treba viac dôverovať a vytvárať priestor, v ktorom môžu hovoriť o veľkých otázkach svojho života – o zmysle, budúcnosti, viere a živote.
Budúcnosť kresťanstva Sigalini vidí predovšetkým v návrate k jeho podstate. „Kresťanský život, ktorý smeruje k podstate, ktorý dáva do centra Ježiša,“ charakterizoval podobu kresťanstva, ktorú považuje za potrebnú. Evanjelium má byť podľa neho nielen textom, ktorý sa číta, ale „knihou života“, ktorá sa premieta do konkrétnych vzťahov, prijatia a pomoci druhým.
V tejto súvislosti poukázal aj na príklad svätého Františka z Assisi. Ten môže podľa Sigaliniho Cirkvi pripomenúť potrebu života založeného na dôvere v Boha, na odpútanosti od mentality zabezpečenia a na ústrednom postavení Ježiša v osobnom i komunitnom živote. Dôležitý je tiež správny vzťah k prírode a k človeku.
Cirkev budúcnosti má byť podľa Sigaliniho „oveľa bližšia k ľuďom“ – osobitne k chudobným, chorým, trpiacim, pracujúcim a ľuďom žijúcim na okraji spoločnosti. Zároveň musí byť pripravená učiť sa od mladých generácií a spolu s nimi objavovať nové potreby a nové spôsoby komunikácie.
Osobitnú pozornosť venoval sociálnym sieťam a digitálnemu priestoru. Pastorácia podľa neho nemôže zostať iba vo fyzickom svete, ale musí vstúpiť aj do sveta digitálneho. Zároveň však nesmie podľahnúť logike technológií a algoritmov. „Prvou vecou, ktorej musíme venovať pozornosť a ktorú musíme ponúkať, je krása nášho človečenstva,“ zdôraznil.
Digitálne prostredie pritom vníma aj ako miesto, kde možno stretnúť zranených ľudí a ľudí hľadajúcich zmysel života. Preto je podľa neho potrebná pastorácia založená na počúvaní a sprevádzaní. Digitálne periférie sú podľa Sigaliniho zároveň prejavom existenciálnych periférií, na ktoré musí Cirkev odpovedať konkrétnou blízkosťou a starostlivosťou.
Práve starostlivosť bola jednou z hlavných tém tohtoročného pastoračného týždňa. Sigalini v tejto súvislosti upozornil, že kresťan nemá v prvom rade meniť druhých, ale sám seba a prehlbovať svoju vieru. Starostlivosť sa podľa neho začína schopnosťou nechať sa osloviť potrebami, utrpením a radosťami ľudí, ktorých stretávame.
Budúcnosť kresťanstva preto nevidí predovšetkým v zachovaní všetkých doterajších foriem, ale v obnove živej skúsenosti viery. Kľúčové zostávajú vzťah s Kristom, evanjelium, ľudská blízkosť, služba a schopnosť Cirkvi byť prítomná tam, kde ľudia skutočne žijú – vrátane digitálneho priestoru.
Zdroj: ACI Stampa, redakčne upravené
