Assisi 6. augusta (VaticanNews) Na sviatok Premenenia Pána slávil Lev XIV. v Santa Maria degli Angeli pri Assisi svätú omšu s mladými účastníkmi stretnutia Go! Franciscan Youth Meeting 2026. V homílii ich vyzval, aby prijali evanjelium bez ústupkov, vydali sa na periférie a zasvätili sa civilizácii lásky. Pripomenul, že Európa i celý svet dnes hľadajú v mladých nových svätých, a citoval svoju prvú encykliku Magnifica humanitas i modlitbu, ktorá sa pripisuje svätému Františkovi.

PASTORAČNÁ NÁVŠTEVA SVÄTÉHO OTCA
V SANTA MARIA DEGLI ANGELI – ASSISI
6. augusta 2026

HOMÍLIA SVÄTÉHO OTCA LEVA XIV.

Svätá omša s mladými účastníkmi stretnutia
„Go! Franciscan Youth Meeting 2026!“
Santa Maria degli Angeli – Assisi

Drahí bratia a sestry,
drahí mladí!

Sviatok Premenenia Pána, ktorý slávime, je tajomstvom svetla, ktoré nám pomáha prehĺbiť naše stretnutie, také radostné, no zároveň plné otázok o prítomnosti a budúcnosti. V evanjeliovom rozprávaní nachádzame protiklad medzi svetlom a tieňom, tichom a slovami, úžasom a nepochopením. Sme v Assisi, v meste, do ktorého už po stáročia vystupujú mnohí pútnici – dnes aj my –, pretože tu všetko šepká, že náš život môže zmeniť podobu, vyžarovať svetlo a naprávať svet. Tu sa začalo premenenie Františka, Kláry a potom tisícov ďalších mladých ľudí: prijali evanjelium sine glossa – povedali by sme: bez ústupkov – a Ježišov život sa v nich začal nanovo. 

Prišli sme sem, aby sme pochopili, kam smerujú dejiny a kam smerujeme my. V evanjeliu vidíme, že možno nájsť zmysel a zahliadnuť cestu. Tak ako Peter, Jakub a Ján sme odvedení trochu bokom a Ježiš je s nami. Na tom záleží: na jeho prítomnosti. Na vrchu apoštoli kontemplujú Ježiša, ktorý smeruje k svojej budúcnosti. Práve v tejto veci medzi nimi predtým došlo k nepochopeniu. Šesť dní predtým Peter vyčítal Učiteľovi, že otvorene hovorí o kríži (porov. Mt 16, 21 – 26): očakával slávu pre Mesiáša a možno aj pre seba, pričom nepočítal s odporom ani rizikami a predovšetkým sa nepýtal, čo je to sláva. Teraz sa v Ježišovom premenení zjavuje sám Boh vo svojej sláve, ktorá má podobu oblaku, čo chráni a zahaľuje. Ukazuje na Syna a vyzýva, aby sme ho počúvali.

Cestu života objavujeme, keď ho spoločne nasledujeme. Jeho krása nadobúda novú podobu a dosiaľ nepoznanú intenzitu, takže Peter by chcel zastaviť čas a predĺžiť toto videnie. Veľkoryso sa ponúka postaviť tri stánky, akoby chcel, aby rozhovor medzi Ježišom, Mojžišom a Eliášom pokračoval. Do tohto rozhovoru však treba vstúpiť. Nemožno zostať len jeho pozorovateľmi. Sme totiž povolaní čítať Písmo s Učiteľom, interpretovať našu dobu a prijímať rozhodnutia, keď kráčame jeho cestou. Sme tu, aby sme premohli rezignáciu a strach a rozptýlili pochybnosti, ktoré zväzujú aj nás, tak ako zväzovali apoštolov. Ježiš nás pozýva vstúpiť do dialógu s jeho dejinami, aby sme písali nové stránky dejín.

Keď počúvame, že „tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo“ (Mt 17, 2), myslíme na veľkonočné ráno, keď Pánov anjel odvalil kameň, ktorý uzatváral hrob, a priniesol zvesť o zmŕtvychvstaní. „Jeho zjav bol ako blesk a jeho odev biely ako sneh“ (Mt 28, 3). Je to svetlo nového dňa, ku ktorému smerujeme, hoci okolo nás a niekedy aj v nás je ešte tma. Jeho úsvit vidíme v kanonizovaných svätých, ako sú svätý František a svätá Klára, i v nespočetnom množstve bratov a sestier, ktorí na zlo odpovedajú dobrom. Nie sme sami! V týchto dňoch ste to zakúsili: stretávali ste sa a počúvali jeden druhého a prešli ste od hluku prekrikujúcich sa a protichodných hlasov k umeniu rozhovoru. Dnes kontemplujeme Ježiša, ktorý sa premieňa práve v rozhovore s Otcom, s tými, ktorí ho predišli – s Mojžišom a Eliášom –, i so svojimi súčasníkmi, učeníkmi.

Cirkev jestvuje preto, aby nás uvádzala do tejto dynamiky počúvania a rozhodovania, v ktorej chápeme, pre koho žiť a ako žiť. Je spoločenstvom, v ktorom sa učíme rozlišovať Boží hlas, ktorý sa nikdy jednoducho nezhoduje s našimi názormi, a odvážiť sa na tú poslušnosť Duchu Svätému, ktorá urobila smelými a tvorivými všetkých, čo sa rozhodli nasledovať Ježiša: keď sa oddeľujeme od neho a od druhých, znetvorujeme sa; naopak, premieňame sa vo vzťahoch, ktoré nás živia a volajú k životu. Františkánska spiritualita, v ktorej ste boli formovaní, patrí medzi tie, ktoré najväčšmi dbajú na naprávanie základných vzťahov s Bohom a so všetkými jeho stvoreniami: je to harmónia, ktorú dnes viac než kedykoľvek predtým treba chrániť a pestovať.
V tomto zmysle som na začiatku svojej prvej encykliky naznačil: „Každá generácia dostáva ako dedičstvo úlohu dať podobu svojej dobe: nechať dozrievať dejiny ako priestor, v ktorom sa chráni dôstojnosť každého človeka, presadzuje spravodlivosť a umožňuje bratstvo. Nad každou epochou však visí hrozba, že vybuduje neľudský a ešte nespravodlivejší svet. Tam, kde ľudstvu hrozí, že stratí svoju tvár, my kresťania dvíhame oči k Bohu, ktorý sa stal telom, vedomí si, že ‚tajomstvo človeka sa stáva naozaj jasným iba v tajomstve vteleného Slova‘. Táto nádherná ľudskosť v Ježišovi Kristovi sa stáva Cestou, Pravdou a Životom a každému z nás otvára cestu k rastu do plnosti“ (Magnifica humanitas, 1).



Drahí priatelia, dôvod, pre ktorý nás svätý František aj osemsto rokov po svojej smrti stále priťahuje, spočíva v nádhernej ľudskosti, ktorá ho priviedla k tomu, aby opustil už vyšliapané cesty, a mohla sa tak otvoriť nová, viac v súlade s tým, ako kráčal Ježiš. Aj v meste, ktoré bolo už po stáročia kresťanské, akým je Assisi, to pôsobilo revolučne. „Klárino rozhodnutie bolo ešte pôsobivejšie: dievča, ktoré chcelo byť ako František, ktoré chcelo žiť ako žena, slobodná ako tí bratia!“ (Jubilejná audiencia, 4. októbra 2025). To je energia kresťanstva, energia jeho počiatkov i jeho mnohých nových začiatkov.

Nuž, drahí mladí, Európa i celý svet dnes vo vás hľadajú nových svätých: odvážte sa veriť slovu evanjelia, staňte sa ľudskými v slobode Ježiša Krista a objímte sestru chudobu! Názov vášho stretnutia – Go! – je poslaním, vyslaním na cesty, ku ktorým nemáme mapy, pretože sa otvárajú počúvaním srdca, poslušnosťou Duchu a nasledovaním Zmŕtvychvstalého tam, kam nás chcel predísť. Go! Choďte! Alebo ešte lepšie: poďme! Let’s go! Na periférie, kde nespravodlivosť a bezohľadnosť niekoľkých popierajú dôstojnosť a sny mnohých, príliš mnohých Božích synov a dcér. Pápež František, inšpirovaný Chudáčikom z Assisi, nás varoval pred „pokušením byť kresťanmi a pritom si zachovávať opatrný odstup od Pánových rán. Ježiš však chce, aby sme sa dotýkali ľudskej biedy, aby sme sa dotýkali trpiaceho tela iných. Očakáva, že sa vzdáme hľadania osobných či komunitných úkrytov, ktoré nám umožňujú zostať vzdialení od uzla ľudskej drámy“ (František, Evangelii gaudium, 270).
Môže sa stať, že nám nebudú rozumieť, dokonca ani tí najbližší doma, ako sa to stalo svätému Františkovi. Vymaniť sa však z kultúry moci a búrať múry, ktoré oddeľujú ľudí, nikdy neznamená zradiť rodinu, mesto či tradíciu, ale oslobodiť ich od prízrakov, od nepriateľov vymyslených zo strachu a nevedomosti, od násilia, ktorým by sme chceli nanútiť svoj malý poriadok skutočnosti, ktorá nás zo všetkých strán presahuje. Dôverovať Bohu znamená znovu nájsť, tak ako František a Klára, svet bratov a sestier, ktorých si treba vážiť a slúžiť im, nie ich využívať a ovládať. Nie svet, ktorý treba brániť, ale svet, ktorý treba objať.

Zasväťte sa, drahí mladí, civilizácii lásky, ktorej zárodky ste zahliadli v mnohých príkladoch nezištnosti a ktorá na Kristov obraz premieňa nespočetných tvorcov pokoja, aj dnes odhodlaných slúžiť životu v najtragickejších dejiskách smrti. Spojte najlepšie sily svojej nádhernej ľudskosti – štúdium, schopnosti, prácu, priateľstvá, lásku a modlitbu – a rôznymi spôsobmi uskutočňujte Františkovu víziu. Myslím, že je vám blízka modlitba, ktorá sa mu často pripisuje, text z minulého storočia:

Pane, urob ma nástrojom svojho pokoja:
kde je nenávisť, tam nech prinášam lásku,
kde je urážka, tam nech prinášam odpustenie,
kde je nesvornosť, tam nech prinášam jednotu,
kde je omyl, tam nech prinášam pravdu,
kde je pochybnosť, tam nech prinášam vieru,
kde je zúfalstvo, tam nech prinášam nádej,
kde je tma, tam nech prinášam svetlo,
kde je smútok, tam nech prinášam radosť.
Hľa, „kam“ máme ísť! Go! A najmä, hľa, „ako“ máme ísť:
Pane, daj, aby som sa snažil
viac potešovať iných, než aby mňa potešovali,
viac chápať iných, než aby mňa chápali,
viac milovať iných, než aby mňa milovali.
Lebo len keď dávame, nadobúdame,
len keď zabúdame na seba, nachádzame seba,
len keď odpúšťame, dostávame odpustenie,
len keď odumierame sebe, povstávame k večnému životu.

Drahí priatelia, nech sa vám tieto dni v Assisi vpíšu do pamäti a nech je váš návrat domov, do rozličných krajín Európy, do ktorých budete cestovať, podobný zostupu Petra, Jakuba a Jána z vysokého vrchu premenenia. Nech je to návrat plný zamyslenia, otvorený budúcnosti a odhodlaný kráčať s Ježišom Kristom. On vám dôveruje, počíta s vami a zostáva stále s vami.

Preložil Martin Jarábek