Bratislava 7. júla (TK KBS) Katolícka cirkev slávi 7. júla liturgickú spomienku Antona Máriu Zaccariu, kňaza. Narodil sa koncom r. 1502, pravdepodobne v decembri, v Cremone na rieke Pád – v severnom Taliansku. Jeho otec Lazzaro bol potomkom janovskej patricijskej rodiny. Jeho matka Antonietta Pescaroliová, ktorá už ako osemnásťročná ovdovela, zriekla sa ďalšieho manželstva, aby sa mohla celkom venovať výchove svojho syna v hrôzach vtedajších ustavičných vojen a v stálych starostiach o upadajúci obchod.
Anton zdedil po matke ducha zbožnosti a dobročinnosti, dokonca sa zriekol rodičovského majetku. Už v mladosti zložil sľub čistoty. Po skončení prvých štúdií v rodnom meste sa dal zapísať na známu univerzitu v Padove, aby tam študoval medicínu. V r. 1524 získal hodnosť doktora medicíny a vrátil sa späť do svojho otcovského mesta. Pod vedením dominikána pátra Marcella, ktorého pomenoval svojím „duchovným otcom“, sa venoval priamemu apoštolátu: v kostole sv. Vitála čítal a vykladal state Svätého písma, vyučoval ľud katechizmus a mával prednášky najmä o listoch sv. Pavla, apoštola.
Po Marcellovej smrti ho jeho nový duchovný vodca Battista Carioni usmernil, aby sa pripravoval na kňazstvo. V r. 1528 prijal kňazskú vysviacku. Nedostatok kňazov sa snažil nahradiť osobnou intenzívnou prácou, a tým, že zakladal a organizoval duchovné skupiny laikov, schopných a odhodlaných pomáhať pri obnove mravov. Prijal miesto kaplána u kontesy Ľudovíty Torelliovej a v r. 1530 odišiel s ňou do Milána.
V Miláne spoznal oratórium Večnej Múdrosti u augustiniánok sv. Marty. V tomto spolku asketického života sa onedlho stal duchovným vodcom. Spolok sa na jeho popud rozdelil na tri nové náboženské družiny, ktoré sa podľa jeho želania zasvätili sv. Pavlovi.
Hlavným cieľom jednej z družiny – barnabitov bolo zasadzovať sa osobným príkladom svojich členov za mravné pozdvihnutie kňazov a ľudu a obetovať sa mu. Barnabiti kázali ako misionári na námestiach, konali verejné pokánie a robili skutky uponíženia: s krížom na pleci, s povrazom okolo hrdla, bosí – dokonca aj sám ich zakladateľ – chodili po uliciach Milána. Aj keď mali barnabiti dobré úmysly, niektorí na tieto spôsoby útočili, odcudzovali ich a obviňovali z bludov. Zaccaria a jeho druhovia boli obvinení, neskôr však aj očistení. Zintenzívnili svoju apoštolskú horlivosť a podarilo sa im získať verejnú mienku na svoju stranu. Anton znovu zaviedol slávnostnú štyridsaťdennú poklonu Oltárnej sviatosti , ktorá sa konala postupne v rozličných kostoloch a menovala sa aj „veľká modlitba“.
Keď Zaccaria videl, že mu ubúdajú telesné sily, želal si, aby sa dostal do svojho rodného mesta. Tam dokonal v náručí svojej matky, iba tridsaťšesťročný, dňa 5. júla 1539. Pochovali ho v Miláne v kostole sv. Pavla.
Dňa 3. januára 1890 bol vyhlásený za blahoslaveného a 27. mája 1897 za svätého.
Anton Mária Zaccaria žil v čase, keď sa v strednej a severnej Európe šírila proticirkevná reformácia Luthera, Kalvína a Zwingliho. Na rozdiel od týchto reformátorov sa on svojím osobným životom a horlivou obetavou činnosťou zapojil do pravej reformy Cirkvi. Jeho sviatok sa slávi 5. júla, no keďže na Slovensku sa vtedy slávi slávnosť sv. Cyrila a Metoda, spomienka na sv. Antona sa slávi až 7. júla
