Vatikán 19. júna (TK KBS) Duchovný testament kardinála Camilla Ruiniho, s ktorým sa rozlúčili vo štvrtok v Ríme, je dokumentom mimoriadnej úprimnosti. Bývalý dlhoročný predseda Talianskej biskupskej konferencie a vikár pre Rímsku diecézu v ňom s odstupom času bilancuje svoj život, službu i zápasy.

Kardinál Ruini vo svojom texte vyjadruje hlbokú vďačnosť Bohu za dar života, kňazstva a biskupskej služby, ako aj za rodinu, priateľov a spolupracovníkov, ktorí ho sprevádzali. S dojatím spomína na svätého Jána Pavla II., ktorého nazýva „mimoriadnou milosťou“ a s ktorým úzko spolupracoval viac ako dvadsať rokov. „V Jánovi Pavlovi II. som zakúsil tvoju prítomnosť, Pane; mohol som sa dotknúť jednoty modlitby, života a apoštolátu,“ píše kardinál. Dokument je však aj úprimným vyznaním hriechov a prosbou o odpustenie. Kardinál Ruini otvorene priznáva: „Priznávam a vyznávam, že som niekedy konal s vnútornou tvrdosťou, hoci väčšinou – nie vždy – vo vľúdnych formách. Prosím o odpustenie Pána i všetkých ľudí, živých i zosnulých, ktorým som spôsobil bolesť.“

Svoj testament píše ako emeritný biskup, ktorý sa pripravuje na stretnutie s Bohom. Reflektuje v ňom aj svoje intelektuálne zameranie na otázky Boha a života po smrti. Nevyhýba sa ani ťažším témam; priznáva vnútorné zápasy o vieru a vyjadruje určité rozpaky nad niektorými aktuálnymi orientáciami v Cirkvi, ktoré podľa neho otvárajú rany, ktoré sa po Druhom vatikánskom koncile len ťažko podarilo zaceliť. Zároveň však pokorne dodáva: „Prosím Pána, aby ma vnútorne presvedčil, že Cirkev je jeho a on sám sa o ňu stará, nad rámec našich ľudských pohľadov. Kardinál Ruini uzatvára svoj duchovný odkaz prosbou o milosť vytrvalosti až do konca a zveruje sa do príhovoru Panny Márie, aby jeho srdce naplnila pravá sloboda. Celý text testamentu zostáva svedectvom človeka, ktorý sa snažil o úprimnosť pred Bohom aj pred ľuďmi a ktorý svoje pôsobenie v Cirkvi vnímal ako dar, ktorého sa snažil byť hodný, hoci si uvedomoval svoje limity.

Zdroj: ACI Stampa, redakčne upravené