Španielsko 11. júna (VaticanNews) Pápež Lev XIV. slávil v stredu večer v Barcelone svätú omšu v Bazilike Sagrada Família, počas ktorej požehnal jej najvyššiu vežu, vežu Ježiša Krista. V homílii označil chrám, ktorý navrhol ctihodný Antoni Gaudí, za výrečnú katechézu z kameňov, farieb a svetla a zdôraznil: „Nemôžeme veriť v Ježiša a podporovať vojnu. Nemôžeme veriť v Ježiša a zabíjať nevinného.“

HOMÍLIA SVÄTEHO OTCA
SVÄTÁ OMŠA
Bazilika Sagrada Família, Barcelona
Streda 10. júna 2026

„Pane, náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi!“ (Ž 8, 2. 10).

Chválou tohto žalmu, takého plného radosti a úžasu, pozdravujem vás všetkých, drahí bratia a sestry. Vyjadrujem svoju vďačnosť Ich Veličenstvám a ďakujem kardinálovi Juanovi Josému Omellovi, barcelonskému arcibiskupovi, ako aj ostatným bratom v biskupskej službe a všetkým, ktorí sa pripájajú k našej modlitbe: kňazom, diakonom, rehoľníkom a rehoľníčkam. V tento sviatočný večer pre celé mesto Barcelona i pre španielsky ľud, osobitne katalánsky, rozširujem svoj vďačný pozdrav aj na verejné autority, ako aj na členov iných kresťanských spoločenstiev a iných náboženstiev, ktorí sa zúčastňujú na našom vzdávaní vďaky.

Dnes nás Bazilika Sagrada Família prijíma v tomto krásnom meste a otvára svoje brány akoby náruč, ktorá pozýva každého k tomuto oltáru, aby počúval Božie slovo. Je to chrám, ktorý z nás robí rodinu milovanú Pánom, živenú jeho vlastným životom v Eucharistii. Takto sa „grófske mesto“ i celé Katalánsko zhromažďujú v tomto chráme, ktorý je aj znakom jednoty a svornosti pre celé Španielsko, a dvíhajú svoj pohľad, aby sa stretli s tvárou Boha Otca, žiariacou v jeho Synovi, ktorý sa stal človekom, Ježišovi Kristovi.

Keď ďakujeme Pánovi za jeho lásku k nám, chválime ho za všetko, čo koná v našom živote. Osobitne mu ďakujeme za túto mimoriadnu baziliku, ktorú pápež Benedikt XVI. konsekroval v roku 2010, keď pripomenul, že je viditeľným znakom neviditeľného Boha a že na jeho slávu sa dvíhajú jej veže (porov. Homília pri konsekrácii, 7. novembra 2010). V nadväznosti na modlitbu môjho predchodcu o chvíľu požehnám najvyššiu vežu, vežu Ježiša Krista.

Tento kostol je jedinou stavbou zloženou z mnohých kameňov. Je domom, ktorý rokmi vytrvalo rastie podľa toho istého projektu. My všetci sme živými kameňmi tohto diela, ktorého základom i vrcholom, začiatkom i koncom je Kristus. Oveľa viac než pamiatkou zostáva Bazilika Sagrada Família aj dnes dielom vo výstavbe, ktoré nám pripomína, že kresťanský život je vždy cestou, pretože ide o projekt, ktorý uskutočňuje Boh.

Neobývame teda nedokončené dielo, ale chrám, ktorý je ešte vo výstavbe. Jeho nedokonalosť nie je chybou, pretože svedčí o túžbe. Neznamená nedostatok, ale vyjadruje prísľub, ktorý chceme dôsledne napĺňať. Naša vďačnosť sa tak mení na záväzok, keď spolupracujeme na Božom projekte, čiže na stavbe, ku ktorej nás on sám povoláva. Keďže sme chrámom Ducha Svätého (porov. 1 Kor 6, 16. 19), toto dielo sa zhoduje s naším životom, ktorý Boh zamýšľa ako majstrovské dielo, ktoré máme uskutočňovať spoločne, a volá nás, aby sme s ním spolupracovali (porov. 1 Kor 3, 9).

V tejto súvislosti uchovávame vo svojom srdci slová, ktoré Pán povedal kráľovi Dávidovi: „Ty mi chceš postaviť dom, v ktorom mám bývať?“ (2 Sam 7, 5). Naopak, „Pán ti oznamuje, že on postaví dom tebe“ (porov. v. 11). Týmto oznámením nás Písmo učí, že nie sme to my, kto dáva Bohu miesto, akoby bol jednou z vecí v rade alebo časťou väčšieho celku, než je on sám. Naopak, Boh je ten, kto dáva miesto nám. A miesto, ktoré nám daruje, je jeho vlastné srdce: miesto Syna pre nás, ktorí sme boli cudzincami; miesto Milovaného pre nás, ktorí sme hriešnici.

Táto jeho vôľa sa napĺňa skrze Ježiša. Preto môžeme pochopiť zmysel toho, čo sme počuli v evanjeliu, keď Pán hovorí farizejom: „Ak neuveríte, že Ja Som, zomriete vo svojich hriechoch“ (Jn 8, 24). Sú to silné slová, ktoré však vôbec nie sú hrozbou ani vydieraním. Sú pozvaním k spáse, teda výzvou k slobode zo strany Krista, ktorý pre nás chce definitívne, večné dobro. Zoči-voči hrozbe zla je Pán vždy s nami, vždy na našej strane. „Ja Som“: toto je najsvätejšie Meno, ktoré Boh odovzdal Mojžišovi z horiaceho kra, keď zjavil svoju nezlomnú vernosť. Keď sa stal človekom, stáva sa pre nás Emanuelom, prameňom milosti a odpustenia, spásy a nového života. Drahí bratia, nemôžeme veriť v Ježiša a podporovať vojnu. Nemôžeme veriť v Ježiša a zabíjať nevinného. Nemôžeme veriť v Ježiša a opustiť toho, kto trpí, kto plače, kto uteká pred biedou.

V tento večer teda pripomeňme, že Kristov kríž, ktorý korunuje túto baziliku, je krížom posledných, ktorí sa stávajú prvými; hriešnikov, ktorí sa stávajú svätými; mŕtvych, ktorí vstávajú z mŕtvych. Svedčia o tom tri fasády Sagrady Famílie: Prvý sa pre nás stáva posledným v Narodení; svojou obetou nás vykupuje v Umučení; svojou smrťou nám dáva večný život a robí nás účastnými na Božej sláve. Keď obdivujeme vežu Ježiša Krista, dvíhame pohľad k nemu, k tomu, ktorý nám zjavuje pravdu o Bohu a pravdu o nás samých. Hľadiac na Krista môžeme vidieť svet obnovenými očami: veža kríža sa vtedy stáva zástavou lásky, pretože Boh nás miluje práve takto, keď premieňa nástroj smrti na znamenie nádeje. Na Ježišovom kríži dosahuje naša viera svoj vrchol, ako to vyznáva nápis pri základni ihlice: „Tu solus Sanctus, Tu solus Dominus, tu solus Altissimus.“ Tento kríž žiari vo dne, keď odráža svetlo slnka, a žiari aj v noci, keď osvetľuje mesto ako maják otvorený smerom k Stredozemnému moru.

Áno, Kristovo svetlo svieti vo tmách, hoci ho tmy neprijali (porov. Jn 1, 5. 11). Toto odmietnutie však nespôsobuje, že by Božia láska chýbala: „Keď vyzdvihnete Syna človeka,“ hovorí Pán, „poznáte, že Ja Som a že nič nerobím sám od seba, ale hovorím tak, ako ma naučil Otec“ (Jn 8, 28). Treba prejsť cez utrpenie Ukrižovaného, aby nás osvietila sláva Zmŕtvychvstalého: Otec totiž od vekov učí dávať život a Syn, ktorý ho od neho prijíma, ho dáva všetkým mocou Ducha Svätého. Preto je práve kríž žiarivým znamením jeho lásky. Keď je Kristus vyzdvihnutý, jeho nádherná ľudskosť zažiari a naše skutky oslavujú Boha. Sú to skutky viery a medzi nimi vyniká umenie.

Práve viera dáva tvar kameňom a zmysel stavbe, ktorú spoločne obývame. V našej modlitbe preto objavujeme pôvodné puto všetkých vecí s Bohom, Stvoriteľom neba a zeme: on je umelec, ktorý vtlačil svoju nádheru do kozmu. Človek, stvorený na jeho obraz, odpovedá na Božie dielo vlastným dôvtipom: tak umelec premieňa talent na chválu a tvorivosť na svedectvo o samotnom Stvoriteľovi. Ako architekt zapálený vierou navrhol ctihodný Antonio Gaudí tieto priestory s túžbou rozprávať tajomstvá Pánovho života. Takto nám ponúkol duchovnú púť, ktorá vedie k stretnutiu s Kristom narodeným, zomrelým a zmŕtvychvstalým pre nás. Spolu s Gaudím, pri ktorom si pripomíname sté výročie jeho smrti, dnes večer spomíname s vďakou na všetkých podporovateľov a dobrodincov, umelcov i pracovníkov, ktorí spolupracujú na výstavbe architektonického majstrovského diela, ktoré je zároveň výrečnou katechézou z kameňov, farieb a svetla. Vo svojej múdrosti tak Cirkev obnovuje Bibliu pauperum starobylých katedrál, ktoré sú samy osebe evanjelizačnými posolstvami veľkého bohatstva. V tomto čase obrazu je ešte zjavnejšie, že umenie a krása sú vynikajúcimi cestami evanjelizácie.

Drahí bratia a sestry, krása tohto chrámu nás povzbudzuje, aby sme sa čoraz viac učili od nášho Majstra a Pána umeniu žiť podľa jeho evanjelia. Keď dvíhame pohľad k nemu, k Ukrižovanému a Zmŕtvychvstalému, usilujme sa pozdvihovať tvár tých, čo ležia v prachu (porov. 1 Sam 2, 8). A tak ukážme, že Bazilika Sagrada Família je najvyšším kostolom sveta nie preto, aby vynikala vo svetských rebríčkoch, ale aby viedla kroky Božieho ľudu putujúceho po tejto katalánskej zemi, s krížom, ktorý osvetľuje cestu ako zažatá lampa v očakávaní návratu Ženícha.

Nech je Boh zvelebený naveky!

Preklad Martin Jarábek

Pápež Lev XIV. inauguroval vežu architekta Gaudího, ktorého 100. výročie smrti pripadol práve na tento deň. Bazilika Sagrada Família, ktorá je od roku 2005 súčasťou svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, sa začala stavať v roku 1882. Bola postavená aj na podnet kňaza Josepa Manyaneta i Vivesa, ktorý bol svätorečený v roku 2004 a bol zakladateľom dvoch rehoľných komunít s charizmou Sv. rodiny.

V počiatkoch bol projekt zverený architektovi Francescovi de Paula Villar, koncom roka 1883 sa ho ujal Antonio Gaudí. Ten projekt rozšíril na tri fasády venované Ježišovmu Narodeniu, Ukrižovaniu a Zmŕtvychvstaniu, na sedem lodí a 18 veží. Ide o najkomplexnejší Gaudího projekt, ktorému venoval 43 rokov svojho života.

Okrem kresťanskej náuky sa Gaudí silne inšpiroval aj prírodou, ktorá je preňho nerozlučne spätá s náboženstvom, keďže je Božím stvorením. Napríklad hlavná loď baziliky a jej stĺpy pripomínajú les plný stromov.

Osemnásť veží Baziliky Sagrada Família, ktoré sa stali skutočnými symbolmi Barcelony, možno rozdeliť do štyroch skupín: veže apoštolov, veže evanjelistov, veža Panny Márie a veža Ježiša Krista.

Veža Ježiša má výšku 172,5 metra, čo robí baziliku najvyššou budovou v Barcelone, ako aj najvyšším kostolom na svete. Na vrchole veže Ježiša sa nachádza kríž široký približne 13 metrov, vyrobený zo skla a bielej glazovanej keramiky.

Po tragickej smrti Antonia Gaudího 10. júna 1926, tri dni po tom, čo ho zrazila električka v Barcelone, sa diela ujali jeho žiaci a iní architekti. Pápež Benedikt XVI. vyhlásil Sagradu Famíliu v roku 2010 za baziliku minor a to počas svätej omše, pri ktorej bol chrám konsekrovaný. Pápež František 14. apríla 2025 schválil dekrét Dikastéria pre kauzy svätých, ktorý vyhlásil Antónia Gaudího za ctihodného Božieho služobníka. Tento rok si pripomíname 100. výročie jeho smrti.

Antonio Gaudí i Cornet (1852 – 1926) považoval projekt Baziliky Sagrada Família za poslanie, ktoré mu zveril Boh, a s týmto vedomím pretvoril pôvodný neogotický projekt na niečo iné a originálne, inšpirované prírodnými tvarmi a bohaté na symboliku vyjadrujúcu jeho hlbokú vieru a spiritualitu, ktorá mala benediktínske a františkánske vplyvy. Originálny architekt, ctiteľ svätého Filipa Neriho, čelil pri riadení stavby prekážkam a ťažkostiam s odvahou a dôverou v Boha a znášal aj závisť a žiarlivosť.

V rokoch 1887 až 1893 projektoval a riadil ďalšie civilné i cirkevné stavby. Počas Pôstu v roku 1894 ho zasiahla ťažká choroba, spôsobená prísnym pôstom, ktorá aj keď ohrozila jeho život, priniesla mu aj hlbokú duchovnú skúsenosť pri hľadaní Boha.

Po prekonaní krízy pokračoval v práci na rôznych projektoch, avšak keď postupne stratil všetkých členov rodiny, pustil sa do skutočnej duchovnej askézy, odmietal nové ponuky a sústredil sa výlučne na Sagrada Família, a to až do takej miery, že v roku 1925 si malú miestnosť vedľa kostola prispôsobil ako svoju rezidenciu.

Ako presvedčený a praktizujúci kresťan, pristupujúci často k sviatostiam, urobil z umenia chválospev na Pána. Jemu obetoval plody svojej práce, ktorú považoval za poslanie, aby ľudia spoznali Boha a priblížili sa k nemu. Dňa 7. júna 1926 ho zrazila električka. Nespoznali ho a previezli do mestskej nemocnice pre chudobných (Hospital de la Santa Creu). Po prijatí posledných sviatostí zomrel o tri dni neskôr, 10. júna. Na pohrebnom sprievode sa zúčastnilo približne 30 000 ľudí.

Zuzana Klimanová

Zdroj: Slovenská redakcia VaticanNews