Madrid 6. júna (VaticanNews) Pápež Lev XIV. sa v Kráľovskom paláci v Madride prihovoril predstaviteľom štátu, občianskej spoločnosti a diplomatického zboru. Španielsko povzbudil, aby zo svojich kresťanských koreňov, duchovného dedičstva a skúsenosti dejín čerpalo silu na prekonanie polarizácie, ochranu ľudskej dôstojnosti a budovanie pokoja.
PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA
pri stretnutí s predstaviteľmi štátu, občianskej spoločnosti a diplomatického zboru, Kráľovský palác, Madrid
Sobota 6. júna 2026
Vaše Veličenstvá,
Vaše Kráľovské Výsosti,
vážení predstavitelia štátu a členovia diplomatického zboru,
dámy a páni,
ďakujem Pánovi za toto stretnutie a vyjadrujem svoju vďačnosť za pozvanie uskutočniť túto apoštolskú cestu do Španielska. Je to putovanie pozostávajúce z viacerých zastávok, z ktorých každá odhalí niektorý aspekt mnohotvárneho bohatstva veľkej krajiny, ktorá už takmer dve tisícročia prijíma slovo evanjelia.
Tradícia vždy spájala prvú evanjelizáciu Pyrenejského polostrova s ohlasovaním apoštola Jakuba Staršieho. Toto spojenie má veľký teologický význam, pretože vyjadruje vedomie miestnej Cirkvi, že zostáva v kontinuite s apoštolským poslaním zrodeným na Turíce. Starobylé puto medzi kresťanskou vierou a touto krajinou síce na jednej strane nevystihuje celú mnohotvárnu identitu vášho národa, no na druhej strane hlboko formovalo jeho kultúru a predstavuje zdroj nádeje a orientácie uprostred výziev, ktorým dnes musíme ako ľudská rodina spoločne čeliť.
Myslím na prejavy ľudovej zbožnosti, ktoré v každom meste a obci predstavujú skutočnú dramaturgiu spásy prežívanú v rytme roka a v rozličných situáciách života. Spolu s umeleckým a hudobným dedičstvom, ako aj s mnohými bratstvami a charitatívnymi združeniami svedčia o plodnom stretnutí Ježiša Krista s vaším národom. Je to národ plný vášne, ktorý miluje život a dáva to najavo!
Prichádzam medzi vás, aby som utvrdil, povzbudil a inšpiroval obnovenú vernosť veriacich evanjeliu, ale aj hlbšie zmierenie a spoluprácu medzi rozličnými silami tejto krajiny. Vaše vlastné dejiny totiž naznačujú, že stabilitu a prosperitu neprináša kultúra konfrontácie, ale kultúra stretnutia.
Posolstvo pokoja, ktoré dnes niektorí považujú za naivné a iní za provokatívne, nachádza prijatie u tých, ktorí sa neuzatvárajú do vopred pripravených ideológií, ale otvárajú sa pravde. Ako nás učil pápež František, existuje „bipolárne napätie medzi ideou a skutočnosťou. Skutočnosť jednoducho je, zatiaľ čo idea sa vytvára. Medzi nimi musí prebiehať neustály dialóg, aby sa zabránilo tomu, že sa idea oddelí od reality. Je nebezpečné žiť v kráľovstve samotných slov, obrazov a sofizmov“ (Ap. exhortácia, Evangelii gaudium, 231). A dodáva: „Skutočnosť je nadradená idei.“ Pravda je vždy väčšia než my sami, a preto nás prekvapuje a priťahuje na cesty očisťovania a zmierenia, na ktorých sa dialóg s druhými, ale aj s Druhým „s veľkým D“, stáva nevyhnutným.
V tejto súvislosti by som rád pripomenul dve osobnosti tejto krajiny, ktoré už päť storočí živia život Cirkvi a duchovné hľadanie mnohých ľudí aj za hranicami jej viditeľného spoločenstva. Sú nimi svätý Ján z Kríža a svätá Terézia z Avily, ktorých spojilo priateľstvo a vášeň pre Božie tajomstvo.
Ich mystika má otvorené oči. Nie je odtrhnutá od dejín, ale naopak, vedie ku koreňom otázok, do samotného srdca reality. Pri interpretovaní premien a znášaní napätí, ktoré robia našu dobu takou temnou, nám osobitne pomáha téma noci, taká blízka svätému Jánovi z Kríža, ktorého jubilejný rok práve slávime.
Vo svojej túžbe po svetle sa paradoxne naučil oceňovať tmu, „blaženú noc“ (Temná noc, 3), ako čas, keď sa duša oslobodzuje od toho, čo si namýšľala, že pozná a vlastní. Aj dnes nás najviac desí neznáme. V mnohých vyvoláva zatmenie rozumu a násilie emócií. Máme pocit, akoby sme už nemali mapy a strácali orientáciu.
Preto sú potrební aj vo verejnom živote muži a ženy, ktorí v temnote dokážu vycítiť svetlo, v konci nový začiatok, takmer príchod pravdy ako svetla, ktoré ešte oslepuje, ale ak mu dôverujeme a nájdeme pokoj, nežne nás privedie k sebe:
„Ó noc, ktorá si ma viedla!
Ó noc milšia než svitanie!
Ó noc, ktorá spojila Milého s milovanou,
milovanú v Milého premenenú!“ (Temná noc, 5).
Naša doba, ktorá sa navonok javí otrasená strašnými nerovnováhami a konfliktmi, vo svojom najhlbšom vnútri volá po pokoji, po novom poznaní ľudskej osoby a jej neporušiteľnej dôstojnosti, po civilizácii lásky (porov. Magnifica humanitas, 186).
Svätá Terézia opisuje tú istú cestu obrazom vnútorného hradu. Postupujúc z jednej komnaty do druhej smerom k najvnútornejšiemu miestu, teda každý k vlastnému srdcu, svätyni pravdy, priestor sa rozširuje, myseľ sa otvára, rozpory sa riešia, napätia sa rozplývajú, druhí nachádzajú svoje miesto a vesmír sa stáva domovom.
Nejde o únik do súkromnej spirituality, ale o radikálne otvorenie sa totus Alius et semper Novus (Tomu, ktorý je celkom Iný a stále Nový). K tomu dochádza práve vtedy, keď sa vraciame k sebe samým. Táto dimenzia človeka je dôvodom, prečo treba chrániť náboženskú slobodu a slobodu svedomia.
Dnes sa zdá, že pokušenie získavať popularitu roznecovaním ohňa polarizácie rastie namiesto toho, aby slablo. Ľudská dôstojnosť je naďalej porušovaná. Preto potrebujeme kultúru, vnútorný život, slobodné a kvalitné vzdelávanie, potrebujeme transcendenciu.
A predsa práve z týchto temných nocí boli muži a ženy verní pravde podnietení kráčať z komnaty do komnaty až do bodu, kde sa vo svedomí objímajú spravodlivosť a pokoj. Z ich slobody sa učíme byť slobodnými.
Katolícka cirkev je v službe tohto smädu ľudského srdca. Nie nanucovaním, ale evanjeliovým svedectvom podopretým zástupom mučeníkov a svätých. Aj dnes je pripravená slúžiť budúcnosti národa, ktorý hľadá zmierenie a pokoj.
Pozývam všetkých, z lásky k pravde, aby opustili rozdeľujúce a polarizujúce naratívy o vašej spoločenskej realite a dejinách a prešli od neplodných zjednodušení k plodnému oceneniu zložitosti. Vidím v tom osobitné povolanie Európy, ktorej pôvodným a zásadným protagonistom je aj Španielsko. Je to dar, ktorý môže Starý kontinent ponúknuť svetu, ak chce zostať mladý. Mladý je totiž ten, kto cíti, že má budúcnosť a poslanie, ktoré ho stále oslovujú.
Oceniť zložitosť a skúmať ju, naučiť sa ju nepopierať, ale žiť ju ako požehnanie, vyhýbať sa identitárnym prístupom, ktoré sa síce tvária, že všetko vysvetľujú, no v skutočnosti zapĺňajú svet prízrakmi a nepriateľmi. To je úloha tých, ktorí majú za sebou veľké dejiny.
Nové technológie sa stali umelým prostredím, v ktorom sú skúšané naše najzákladnejšie rozhodnutia. V ich rámci sa prehlbujú predsudky, oslabuje kritické myslenie a mocenské záujmy rozsievajú pudy smrti. Napriek tomu dobro môže odolávať a šíriť sa.
Najmä tí, ktorí nesú hospodársku, politickú a inštitucionálnu zodpovednosť, musia uskutočniť kvalitatívny skok, zmeniť smer investícií a dať ich školám, univerzitám a vedeckému výskumu, miestnym spoločenstvám a občianskej spoločnosti ako živnej pôde účasti a kultúrneho sprostredkovania.
Bezpečnosť, o ktorej si príliš často namýšľame, že prichádza zo zbraní a múrov, dozrieva skôr vtedy, keď sa učíme kráčať spolu s druhými a spoločne rásť, bok po boku. Svedčia o tom aj vaše vlastné dejiny.
Prítomnosť islamu na Pyrenejskom polostrove bola napríklad dlhodobou politickou, kultúrnou a náboženskou skutočnosťou. V tomto období neexistovala iba konfrontácia, ale aj snaha vytvárať priestor pre stretnutie, rozhovor a dialóg o zmysle pravdy medzi kresťanmi, moslimami a židmi.
V prekladateľskej škole Alfonza X. Múdreho spolupracovali odborníci všetkých troch náboženstiev na preklade bohatého arabského, gréckeho a hebrejského dedičstva a prispeli k šíreniu diel filozofov, akými boli Averroes (1126 – 1198) a Maimonides (1138 – 1204).
Najmä mestá ako Córdoba a Toledo sa stali miestami sprostredkovania medzi jazykmi, náboženstvami a poznaním. Takýto príbeh rozprávajú európske mestá: ich historické vrstvy a sieť solidarity, ktorá v priebehu stáročí formovala ich rozdielnosti a premieňala nevyhnutné konflikty na nové východiská.
Ako nás učil ďalší vznešený syn tejto krajiny, aj v skúškach a zlyhaniach je možné prehodnotiť všetko. Svätý Ignác z Loyoly mal túto odvahu. Dôveroval útechám i neútechám svojho srdca a prostredníctvom rozlišovania a tvorivej predstavivosti dal prednosť pokoju pred zbraňami a svätým pred mocnými.
Pochopil, že dobro, ktoré ho priťahovalo, nebolo utópiou, a tak sa jeho kríza premenila na milosť. To isté sa môže stať aj s „novinkami“, ktoré nás dnes znepokojujú a pri ktorých sú naše postoje rozdelené.
„Vyhýbajme sa slovám, ktoré ponižujú alebo rozdeľujú. Voľme si jasnosť, ktorá osvetľuje, a úprimnosť, ktorá otvára cesty. Nežehnajme naivnému nadšeniu ani neživme neplodné obavy. Skôr ponúkajme kritériá rozlišovania: dôstojnosť ľudskej osoby, univerzálne určenie dobier, preferenčnú voľbu pre chudobných, starostlivosť o spoločný domov a pokoj. A premieňajme ich na konkrétne skutky: zodpovedné plánovanie, hodnotenie ľudských a spoločenských dopadov, začleňovanie najzraniteľnejších, digitálnu gramotnosť, výskum a priemysel orientované na spravodlivosť a mier“ (Encyklika Magnifica humanitas, 14).
Vaše Veličenstvá, Vaše Kráľovské Výsosti, dámy a páni, vyjadrujem vďačnosť vašej krajine za vernosť medzinárodnému právu a multilateralizmu, ktorá sa prejavuje aktívnym úsilím o pokoj a solidaritu medzi národmi.
Zároveň vás povzbudzujem, aby ste pestovali aj vo svojom vnútri dialóg a spoločenské priateľstvo, aby ste pri vytváraní budúcnosti brali do úvahy pohľad chudobných a mladých, aby ste zosúlaďovali požiadavky autonómie a jednoty a podporovali proces európskej integrácie nie v opozícii voči iným mocnostiam, ale ako dar pre celú ľudskú rodinu.
Nech Boh žehná Španielsko!
Preklad Martin Jarábek
