Vatikán 25. mája (VaticanNews) Dnes zverejnili prvú encykliku pápeža Leva XIV. s názvom Magnifica Humanitas, venovanú „ochrane ľudskej osoby v dobe umelej inteligencie“. Dokument nesie dátum 15. mája 2026 – symbolicky v deň 135. výročia vyhlásenia encykliky Rerum novarum od Lev XIII..

Slávnostná prezentácia encykliky sa konala v Synodálnej aule vo Vatikáne za účasti samotného pápeža. Encyklika Magnifica Humanitas je prvým veľkým magisteriálnym dokumentom Katolíckej cirkvi, ktorý sa komplexne venuje výzvam umelej inteligencie, ochrane ľudskej dôstojnosti a etickým hraniciam technologického rozvoja.

Pri 135. výročí encykliky Rerum novarum sa pápež Lev XIV. vo svojej prvej encyklike Magnifica humanitas zamýšľa nad sociálnou náukou Cirkvi v čase umelej inteligencie. Vyzýva chrániť „veľkolepé ľudstvo, v ktorom prebýva Boh“, podporovať pravdu, dôstojnosť práce, sociálnu spravodlivosť a mier. V digitálnej ére je potrebné „odzbrojiť“ umelú inteligenciu a prekonať teóriu „spravodlivej vojny“, pričom treba znovu objaviť dialóg a multilateralizmus.

„Veľkolepé ľudstvo stvorené Bohom dnes stojí pred rozhodujúcou voľbou: postaviť novú babylonskú vežu, alebo budovať mesto, v ktorom Boh a ľudstvo prebývajú spolu.“ Týmito slovami sa začína prvá encyklika Leva XIV. Magnifica humanitas – „o ochrane ľudskej osoby v čase umelej inteligencie“ – a zároveň zhŕňa jej základné dôvody i cieľ.

Dokument bol zverejnený dnes, v pondelok 25. mája, a pápež ho podpísal 15. mája pri príležitosti 135. výročia promulgácie encykliky Rerum novarum pápeža Leva XIII. Pápež Prevost tak nadväzuje na dedičstvo svojho predchodcu a predkladá sociálnu encykliku, ktorá sa venuje jednej z najväčších výziev súčasnosti: umelej inteligencii.

Encyklika je rozdelená do piatich kapitol a vychádza z presvedčenia, že technológia nie je „protichodnou silou voči človeku“ (4), ani „sama osebe zlom“ (9). Zároveň však „nie je neutrálna, pretože nesie tvár toho, kto ju navrhuje, financuje, reguluje a používa“. Preto pápež vyzýva „budovať dobro“ a „zostať ľuďmi“ podľa logiky odvážnej spoluzodpovednosti a spoločenstva.

Sociálna náuka Cirkvi

Prvá kapitola – Dynamické myslenie verné evanjeliu – približuje sociálnu náuku Cirkvi v nedávnom magistériu i na Druhom vatikánskom koncile a zdôrazňuje jej „dynamický charakter“ (17). Sociálna náuka nie je „príručkou princípov a noriem na aplikovanie“, ale „teológiou spoločenstva v dejinách“ (27), ktorá pomáha čítať udalosti vo svetle evanjelia.

V druhej kapitole Lev XIV. predstavuje základy a princípy sociálnej náuky Cirkvi. Medzi základmi uvádza dôstojnosť osoby stvorenej na Boží obraz, neporušiteľnosť ľudských práv vrátane práva na život „od počatia až po prirodzenú smrť“ a uznanie práv menšín, osobitne žien, aby boli skutočne vypočuté a docenené (57).

Neprijateľné podriadiť si národ

Pokiaľ ide o princípy sociálnej náuky, pápež uvádza päť základných. Prvým je spoločné dobro, „spoločenská forma dôstojnosti priznanej každému človeku“ (59).

Lev XIV. je mimoriadne jednoznačný v otázke národov: „Podpora spoločného dobra nikdy nemôže byť oddelená od rešpektovania práva národov existovať, zachovávať si vlastnú identitu a prispievať svojou originalitou do rodiny národov.“ Preto „akýkoľvek pokus alebo projekt odstrániť alebo podriadiť si nejaký národ je vážne nemorálny, a teda neprijateľný“ (64).

Technológia nesmie byť v rukách niekoľkých

Druhým princípom je univerzálne určenie dobier. Pápež opakovane zdôrazňuje potrebu, aby technológie neboli sústredené v rukách malej skupiny, čím by sa ešte viac prehlbovala priepasť medzi tými, ktorí sú zahrnutí do digitálnej revolúcie, a tými, ktorí z nej zostávajú vylúčení (67).

Nasledujú princípy subsidiarity (68), ktorá vyžaduje prekonať paternalizmus a pasívnu závislosť v prospech spoluzodpovednosti, a solidarity (73), „princípu i čnosti“, stojacej proti ľahostajnosti.

Sociálna spravodlivosť

Piatym princípom sociálnej náuky je sociálna spravodlivosť. V digitálnej ére má zabezpečiť rovnaký prístup k príležitostiam, ochranu najzraniteľnejších, boj proti nenávisti a dezinformáciám a verejnú kontrolu nad používaním technológií.

Za „rozhodujúci test“ označuje pápež postoj k migrantom. Spôsob, akým sa s nimi zaobchádza, ukazuje, „či je predstava spravodlivosti vedená strachom alebo bratstvom“. Preto vyzýva chrániť „právo na nádej“ tých, ktorí sú nútení odísť zo svojej krajiny, zabezpečiť im bezpečné a legálne cesty, dôstojné prijatie a integráciu, ale aj podporovať „právo zostať“ vo vlastnej krajine v pokoji a bezpečí riešením hlbokých príčin migrácie (81).

Pápež zároveň obracia pohľad aj do vnútra Cirkvi. Vyžaduje „spytovanie svedomia“ a načúvanie „obetiam duchovného, ekonomického, inštitucionálneho, sexuálneho zneužívania, zneužívania moci a svedomia“, pretože ide o „neoddeliteľnú súčasť cesty spravodlivosti“ zahŕňajúcej uznanie škody, primeranú nápravu a prevenciu (89).

Etický kódex pre umelú inteligenciu

Tretia kapitola – Technika a nadvláda. Veľkosť ľudskej osoby pred prísľubmi umelej inteligencie – zdôrazňuje potrebu pristupovať k umelej inteligencii obozretne, s jasným určením zodpovednosti v každej fáze jej fungovania. Potrebné sú primerané zákonné rámce, nezávislý dohľad a vzdelávanie používateľov.

Pápež zároveň žiada etický kódex založený na princípoch sociálnej spravodlivosti, pretože „nepotrebujeme morálnejšiu umelú inteligenciu, ak o tejto morálke rozhoduje iba niekoľko ľudí“ (107).

Nezabúda ani na environmentálny dosah nových technológií, ktoré vyžadujú obrovské množstvo energie a vody a zasahujú do stvorenstva (101).

„Odzbrojiť“ umelú inteligenciu

Treba „odzbrojiť umelú inteligenciu“ – pokračuje Lev XIV. – aby bola vyňatá z logiky vojenskej, ekonomickej a poznatkovej súťaže; aby sa prerušilo stotožňovanie technickej moci s právom vládnuť; aby bola oslobodená od monopolov a aby sa zabránilo jej nadvláde nad človekom.

Veľký priestor encyklika venuje kritike transhumanizmu a posthumanizmu, ktoré chápu pokrok ako prekonávanie hraníc ľudskosti. Hranica však nie je chybou, ktorú treba odstrániť, ale podstatnou súčasťou ľudskej osoby, pretože práve v krehkosti a konečnosti dozrieva vzťah a otvorenosť voči Bohu i inému človeku.

Rozvíjať techniku odstránením hraníc ľudskosti teda znamená ochudobňovať ľudské srdce. Ľudstvo, hoci veľkolepé a zároveň zranené, totiž „nesmie byť nahradené ani prekonané“. Technológia môže zmierňovať jeho utrpenie a otvárať nové možnosti, nesmie však poprieť to, čo je mu vlastné: „schopnosť vzťahu a lásky“ (126).

Tvárou v tvár umelej inteligencii nestojí skutočná alternatíva medzi nadšením a strachom, ale medzi dvoma spôsobmi budovania pokroku: buď v službe človeku a národom, alebo v službe logike moci (129).

Ekologická komunikácia

V štvrtej kapitole – Chrániť ľudské v procese premeny. Pravda, práca, sloboda – encyklika volá po „ekológii komunikácie“ založenej na pravde. Pápež žiada transparentnosť pri výbere obsahu, ochranu osobných údajov, serióznu žurnalistiku založenú na argumentácii a overovaní faktov, nové kritické vedomie pri používaní umelej inteligencie a integráciu poznania. Transparentnú a čestnú komunikáciu požaduje aj od Cirkvi, osobitne v prípadoch nespravodlivosti a zneužívania. Dôležitým bodom je aj nová výchovný a vzdelávací pakt, aby sa v mladých nevytrácala „túžba klásť otázky“ pod vplyvom dokonalých strojov, ktoré vytvárajú dojem, že ľudské myslenie je zbytočné (140). Lev XIV. zároveň vyzýva zamerať sa na školu ako na miesto, kde sa človek učí „hľadať a milovať pravdu“ (147).

Dôstojnosť práce

V „štvrtej priemyselnej revolúcii“, ktorú predstavuje digitálny prechod, pápež zdôrazňuje potrebu chrániť dôstojnosť práce a budovať systémy zamerané na človeka, nie iba na výkon.

Technológia môže človeka oslobodiť od ťažkých a monotónnych úloh, nesmie však viesť k nezamestnanosti v mene znižovania nákladov a zvyšovania zisku. Pápež preto podporuje aj obnovu odborových organizácií.

Mier a rozvoj

Pápež preto upozorňuje na potrebu prekonať HDP ako hlavný ukazovateľ stupňa rozvoja krajiny a namiesto toho sa zamerať na dôstojnosť práce, spoločnú prosperitu, znižovanie nerovností a ochranu životného prostredia. Financie slúžiace samy sebe sú totiž niečím iným než financie slúžiace rozvoju (159 – 160).

V nadväznosti na svätého Pavla VI. encyklika zdôrazňuje vzájomnú prepojenosť medzi mierom a rozvojom a vyzýva na medzinárodnú spoluprácu schopnú vytvárať spoločné stratégie najmä v prospech najzraniteľnejších krajín a skupín obyvateľstva, pretože prosperita prispieva k mieru „iba vtedy, ak je rozšírená, inkluzívna a udržateľná“ (163).

Silný dôraz kladie pápež aj na rodinu založenú na stabilnom zväzku muža a ženy. Rodina je „základným sociálnym dobrom“, „základnou a nenahraditeľnou bunkou každého spoločenského usporiadania“ (165), ktorú treba podporovať aj prostredníctvom pracovných politík podporujúcich stabilitu a ľudský rytmus života, aby sa chránila spoločenská schopnosť „budovať budúcnosť“.

„Architektúra viditeľnosti“

Napokon sa encyklika venuje téme ľudskej slobody. V dobe, keď sú digitálne platformy navrhnuté tak, aby pohlcovali čas používateľov a využívali ich slabosti, je potrebné posilňovať vnútornú slobodu každého človeka a zároveň čeliť riziku spoločenskej kontroly vyplývajúcej z masového zhromažďovania údajov a používania algoritmických systémov.

Profilovanie, predvídanie a usmerňovanie správania totiž predstavuje „novú moc“ (171), ktorá môže diskriminovať tých najslabších. Pápež osobitne kritizuje „architektúru viditeľnosti“, ktorá zosilňuje iba to, čo je viditeľné, a tým formuje verejnú mienku.

Nové otroctvá a nový kolonializmus

Umelá inteligencia vytvára aj nové formy otroctva, napríklad otroctvo „poznačených, zmrzačených a vyčerpaných tiel“ (173) ľudí pracujúcich pri ťažbe vzácnych surovín nevyhnutných pre technologický priemysel.

Preto je boj proti novým formám otroctva ďalším „rozhodujúcim testom etického rozlišovania“ digitálnej transformácie. Lev XIV. zdôrazňuje, že „Cirkev obnovuje svoje pevné odsúdenie každej formy otroctva, obchodovania s ľuďmi a komercializácie osôb“. Zároveň pápež „úprimne prosí o odpustenie“ za oneskorenie, s akým Cirkev v minulosti odsúdila „metlu otroctva“ (174 – 176).

Encyklika spomína aj „nové vzácne suroviny moci“, teda o životne dôležitých informáciách – napríklad z oblasti zdravotníctva či demografie – ktoré sa využívajú na riadenie ekonomických stratégií. Ide o novú podobu kolonializmu, ktorá premieňa osobné životy na využiteľné údaje a robí z digitálneho prostredia „priestor drancovania“ (178 – 179).

Prekonať teóriu „spravodlivej vojny“

V piatej kapitole – Kultúra moci a civilizácia lásky – obracia Lev XIV. svoj pohľad na vojnu: „Digitálna revolúcia mení gramatiku konfliktov“ a bez etického prístupu budú rozhodnutia o živote a smrti ľudí čoraz neosobnejšie, pričom použitie sily bude považované za „okamžitú a uskutočniteľnú možnosť“ (182 – 183).

V pozadí toho všetkého stojí „kultúra moci“, ktorá normalizuje vojnu a znovu ju legitimizuje ako „nástroj medzinárodnej politiky“, čím podporuje zbrojenie.

Na verejnú mienku dnes vplývajú aj polarizujúce mediálne naratívy, ako aj „znepokojujúca strata historickej pamäti“, ktorá spoločnosť pripravuje o dlhodobú víziu (191).

V dôsledku toho sa dnes mier nechápe ako úloha, ktorú treba budovať, ale iba ako prestávka medzi konfliktmi.

Preto Lev XIV. opätovne zdôrazňuje, že – pri zachovaní práva na legitímnu obranu v tom najužšom zmysle – je potrebné prekonať teóriu „spravodlivej vojny“ a namiesto nej podporovať dialóg, diplomaciu a odpustenie (192).

Žiadny algoritmus neurobí vojnu morálne prijateľnou

Pápež Prevost zároveň odsudzuje rast zbrojárskeho priemyslu, preteky v jadrovom zbrojení i vznik nových ozbrojených aktérov – vrátane džihádistických skupín –, ktorých cieľom je udržiavať konflikty ako zdroj moci a zisku.

Jednoznačné je aj jeho varovanie pred používaním zbraní založených na umelej inteligencii, pretože „neexistuje algoritmus, ktorý by mohol urobiť vojnu morálne prijateľnou“.

Potrebné sú prísne etické pravidlá prijaté na medzinárodnej úrovni, založené na osobnej zodpovednosti a ochrane civilného obyvateľstva, pretože „každá technológia, ktorá uľahčuje zasiahnuť bez toho, aby človek videl tvár druhého, znižuje morálny prah konfliktu“ (199).

Kríza multilateralizmu

Kultúra moci vychádza aj z krízy multilateralizmu a zo vzniku „neusporiadaného a konfliktného multipolarizmu“ (201). Sila práva je nahrádzaná právom silnejšieho; mocenské logiky prevládajú nad budovaním mieru a inštitúcie, ktoré vznikli na ochranu spoločného osudu národov, sú dnes oslabené.

V tejto súvislosti pápež vyjadruje želanie, aby Organizácia Spojených národov prešla „hlbokými reformami“, ktoré by prekonali súčasnú krízu hodnôt v prospech spoločného dobra (226).

Civilizácia lásky

Na kultúru moci je kresťan povolaný odpovedať budovaním „civilizácie lásky“ a rozhodnutím, či bude podporovať logiku sily alebo chrániť mier. Pápež uvádza päť „ciest zodpovednosti“: odzbrojiť slová hovorením pravdy; budovať mier v spravodlivosti; prijať pohľad obetí a zaujať postoj, pretože existujú konflikty, v ktorých „nie je správne zostať neutrálny“; pestovať „zdravý realizmus“, ktorý hľadá uskutočniteľné cesty pokoja skutkami, nielen slovami. Napokon vyzýva obnoviť dialóg prechodom od kultúry moci ku kultúre rokovania.

Rozhodujúci význam má aj „dialóg medzi náboženstvami“, ktorý nesie posolstvo pokoja: „Kto používa Božie meno na ospravedlnenie terorizmu, násilia alebo vojny, zrádza jeho tvár,“ varuje Lev XIV. (223).

Veľkolepé ľudstvo

Na záver encykliky pápež pozýva veriacich žiť nové technológie vo svetle evanjelia a nasledovať „striedmu a náročnú cestu kresťanského života“, aby aj v čase umelej inteligencie mohli vydávať svedectvo o „kráse veľkolepého ľudstva prebývaného Bohom“.

Isabella Piro – VaticanNews
Preklad Martin Jarábek