Ukrajina 13. mája (TK KBS) Dvadsiatehoôsmeho februára 2024 stratila svojho takmer 29-ročného syna; padol na fronte. „Niet väčšej bolesti než pochovávať vlastné deti. Uchovávam jeho veci a stále naňho čakám.“ Nedokázala nájsť pokoj, kým sa nestretla s ďalšími ženami v rovnakej situácii. Umožnil jej to projekt „Matky z Domu Padre Pia“ – stal sa jej „pohladením po duši“. Stretla sa s pápežom, pomáha vojakom, v ktorých vidí svojich synov, a tým, ktorí zápasia so životom, ponúka posolstvo nádeje.

Často si predstavujeme nádej ako ľahkosť v myslení či snívanie o lepšej budúcnosti. V kontexte hlbokej bolesti však nádej získava oveľa radikálnejší význam: stáva sa samotným životom, vedomým rozhodnutím pokračovať napriek všetkému. Táto bolesť sa nepremení na zúfalstvo, ak je zdieľaná s inou ľudskou bytosťou. Pre Ľubov, mamu ukrajinského vojaka, ktorý padol na fronte, sa nádej zrodila dokonca skôr, než sa rozhodla pripojiť k projektu uzdravenia. Jej korene vyrastajú zo srdca jej syna. Každé objatie vojaka vracajúceho sa z frontu, každý balíček s jedlom pripravovaný s láskou, každé slovo útechy pre rodinu zasiahnutú vojnou je semienkom nádeje, ktoré rozkvitá. V týchto každodenných skutkoch sa prelínajú pamäť a láska, bolesť sa premieňa na zdieľaný život a na neviditeľné vlákno, ktoré naďalej spája toho, kto zostal, s tým, kto dobojoval.

Spomienka na „Sašuniu“

„Sašunia“ – toto nežné meno dáva Ľubov svojmu synovi Oleksandrovi Tymčenkovi aj po jeho smrti. Padol 28. februára 2024 pri obrane svojej vlasti. Mal necelých 29 rokov. „Je to veľmi ťažké,“ opisuje žena svoju situáciu vatikánskym médiám, „ale snažím sa neuzatvárať do seba, snažím sa byť užitočná druhým ľuďom. Nie sme tu naveky; a ja by som chcela, aby po nás zostala svetlá, čestná a dôstojná spomienka.“

Pred vojnou Oleksandr neabsolvoval povinnú vojenskú službu; dostal totiž odklad na sedem rokov po tom, čo jeho brat tragicky zahynul vo veku 27 rokov. Študoval na Poľnohospodárskej univerzite vo Vinnycii, kde získal titul bakalára. Chcel pokračovať v štúdiu, ale po bratovej smrti sa rozhodol školu prerušiť a pracovať s otcom v poľnohospodárstve. „Miloval prácu na poli,“ spomína jeho matka, „zber obilia a kukurice. Staral sa o malé zajačiky, aby ich pri žatve nezranil. Miloval prírodu a rybárčenie. Bol to veľmi dobrý chlapec.“

Posledné slová v telefóne

Po vypuknutí ruskej invázie sa Oleksandr rozhodol dobrovoľne prihlásiť do ukrajinskej armády spolu so svojím otcom. Niekoľko mesiacov slúžil v Silách teritoriálnej obrany, potom ho poslali do pohraničného pásma s Bieloruskom a následne do Krasnohorivky v Doneckej oblasti. Utrpel zranenie kolena, podstúpil operáciu a rehabilitáciu. Počas zotavovania sa mu podarilo navštíviť domov, ale rozhodol sa vrátiť na front predčasne. „Zavolal mu veliteľ,“ rozpráva Ľubov, „a povedal mu, aby sa vrátil, pretože mu chýbajú ľudia.“ Oleksandr sa znova vrátil do Krasnohorivky. Tretí deň po príchode na nové pozície prišiel rozkaz presunúť sa priamo k frontovej línii. Tam Oleksandr našiel smrť.

„Naposledy sme spolu hovorili 28. februára okolo 21. hodiny. Povedal manželovi: ‚Je to tu veľmi tvrdé... Daj mi, prosím ťa, mamku.‘ A on mu povedal: ‚Synček, kým si s nami, máme život, nádej a radosť.‘ Ale bolo ťažké sa rozprávať, bolo tam príliš veľa hluku, výstrelov a výbuchov.“

„Mamka, veľa šťastia, a mne nech sa stane, čo sa má stať,“ povedal Oleksandr s doposiaľ nevídaným chladom v hlase. „To boli posledné slová, ktoré sme si povedali. Tú noc som prebdela v úzkosti. Som presvedčená, že žiadna matka by nemala zažívať takú bolesť. Bolo 2:15 v noci, keď som pocítila nesmierne rozrušenie. Bolo mi, akoby ma niekto mečom rozťal napoly. Až neskôr mi povedali, že v tom čase môj syn zomrel, zabili ho drony.“ Oleksandrovo telo dopravili domov. Na pohreb prišlo toľko ľudí, že až do štvrtej rána sa prúd prichádzajúcich neprerušil. „Tak veľmi som chcela zostať sama so svojím dieťaťom, že som nedokázala nájsť pokoj. Nedokázala som uveriť, že by to mohol byť koniec,“ spomína Ľubov. Ako matka potrebovala vidieť a dotknúť sa rán svojho syna. „Až vtedy som pochopila, že pre nás už život nebude.“

„Žiadna matka nikdy neprestane dúfať“

Ľubov rozpráva, že keď vidí na ulici vojakov, ide za nimi a pýta sa: „Môžem ťa objať?“ Má pocit, akoby objímala svojho syna. Raz stretla vojaka, ktorý sa zjavne práve vrátil z frontu. Keď ho objala, cítila z neho pach vojny a dymu. „Keď sa Sašunia vracal, nikdy ma nenechal vziať jeho oblečenie, sám ho hádzal do práčky, aby som necítila ten zápach. Práve ten pach som cítila, keď nám po jeho smrti priviezli jeho veci. Všetky som ich vyložila na kredenc ako v múzeu. Chodím tam a s tým oblečením sa rozprávam. Aj v skrini sú jeho veci. Periem ich a vraciam na miesto, aby sa Sašunia mohol vrátiť. Žiadna matka nikdy neprestane dúfať, či už ho videla v rakve, alebo nie. A na celom svete niet väčšej bolesti než pochovávať vlastné deti.“

Aj po viac ako dvoch rokoch sa Oleksandrovi rodičia strhnú vždy, keď okolo ich domu prejde auto. Ich Sašunia ich totiž vždy rád prekvapoval. „Prichádzal vždy vo chvíli, keď som mala nejaké starosti alebo veľa práce, a on do nich vniesol svetlo ako slnečný lúč. Dodnes ho tak čakáme,“ hovorí matka s povzdychom. „Keď počujeme auto alebo motorku, čakáme, že to bude on. Viete, moja duša je unavená a ja stále čakám... Možno som sa len naučila klamať samu seba? Ale nedá sa povedať, že by to bol klam. Je to proste spôsob, akým moja duša a srdce dýchajú láskou. Rozum hovorí jedno, ale srdce tvrdí: On príde. Lenže on už prísť nemôže...“

Spoločný projekt s ostatnými matkami

V auguste 2024 bola Ľubov pozvaná do ozdravného projektu Matky z Domu Padre Pia. Spočiatku váhala: „Všetko bolo temné, úplne všade.“ Nedokázala zladiť spomienky na synovo telo s nádejou, že ho ešte uvidí. Nakoniec sa však rozhodla ísť do Kyjeva k bratom kapucínom, ktorí projekt zastrešovali. „Dnes si to už neviem predstaviť inak. Keby som tam nešla, zbláznila by som sa.“

Vďaka psychoterapii a zdieľaniu s ďalšími šestnástimi matkami našla silu urobiť ďalšie kroky. Vrátila sa domov, znova si všimla kvety v záhrade a odložila čierny závoj. So skupinou matiek neskôr navštívila Vatikán a stretla sa s pápežom. „Na týchto stretnutiach som objavila širšiu rodinu. Naše rany krvácajú rovnakým spôsobom.“

Niekedy pomoc, niekedy len objatie

Mnohí Oleksandrovi spolubojovníci zostávajú s rodičmi v kontakte. Ľubov a skupina žien z jej dediny Zabolotne im obetavo pomáhajú: pripravujú jedlo a zháňajú potrebné veci. V zime vyrábali sviečky na zahriatie vojakov v zákopoch. Krátko nato jej zazvonil telefón – bol to vojak menom Vadym.

„Mami Ľuba,“ oslovil ju (ukrajinskí vojaci tak často volajú matky padlých), „sadli sme si okolo sviečok. Prvýkrát po dvoch týždňoch sme cítili teplo a mali sme aj teplú vodu.“ Ľubov spomína: „To ma naplnilo radosťou. Kedykoľvek som potom videla horieť oheň, mala som ich pred očami.“ Navštevujú ju aj vojaci, ktorí jej syna nepoznali. Objmú sa a plačú spolu. „V každom tom mládencovi vidím svojich synov.“

Tým, ktorí bojujú so životom, táto statočná matka odporúča, aby sa neuzatvárali do seba, neživili v sebe hnev a prežívali život naplno: „Všetci sme tu len dočasnými hosťami a musíme touto cestou prejsť dôstojne, akokoľvek ťažké to môže byť.“

Zdroj: VaticanNews, česká redakcia