Angola 20. apríla (VaticanNews) Liturgiu tretej nedele veľkonočnej oslavoval pápež druhý deň svojej návštevy v Angole na planine Kilamba neďaleko hlavného mesta Luandy. V homílii pre 100-tisíc zhromaždených porovnával úzkosť dvoch učeníkov z Emauz k bolestným ranám miestnej histórie. Povzbudil Angolčanov, aby sa s pohľadom upreným na vzkrieseného Pána nechali obdarovať jeho milosťou, ktorá otvára oči a dáva silu na prekonanie starých nevraživostí, choroby korupcie i poverčivých praktík a prináša odvahu a nádej do budúcnosti.

HOMÍLIA SVÄTÉHO OTCA
SVÄTÁ OMŠA
Kilamba
Nedeľa 19. apríla 2026

Drahí bratia a sestry,

so srdcom naplneným vďačnosťou slávim Eucharistiu uprostred vás. Vzdávajme vďaky Bohu za tento dar a ďakujem všetkým za slávnostné prijatie!

V túto Tretiu veľkonočnú nedeľu k nám Pán prehovoril prostredníctvom evanjelia o učeníkoch z Emauz (porov. Lk 24, 13 – 35). Nechajme sa osvietiť týmto slovom života.

Dvaja Pánovi učeníci s raneným a zarmúteným srdcom odchádzajú z Jeruzalema a vracajú sa do svojej dediny Emauzy. Videli zomrieť Ježiša, v ktorého vložili svoju dôveru a ktorého nasledovali, a teraz sa sklamaní a zdrvení vracajú domov. Cestou sa „rozprávali spolu o všetkom, čo sa stalo“ (v. 14). Potrebujú o tom hovoriť, vzájomne si rozpovedať, čo videli, podeliť sa o to, čo prežili. Hrozilo však, že zostanú uväznení v bolesti a uzavretí pred nádejou.

Bratia a sestry, v tejto prvej scéne evanjelia vidím odraz dejín Angoly, tejto krásnej a zranenej krajiny, ktorá je hladná a smädná po nádeji, pokoji a bratstve. Rozhovor dvoch učeníkov, ktorí si so skľúčenosťou pripomínajú, čo sa stalo ich Majstrovi, totiž pripomína bolesť, ktorá poznačila vašu krajinu: dlhú občiansku vojnu so stopami nepriateľstva a rozdelenia, s premárnenými zdrojmi a chudobou.

Keď človek dlhý čas zostáva ponorený do histórie tak hlboko poznačenej bolesťou, hrozí mu rovnaké riziko ako učeníkom z Emauz, že stratí nádej a zostane ochromený skľúčenosťou. Oni síce kráčajú, ale zostávajú uväznení v udalostiach spred troch dní, keď videli Ježiša zomrieť; rozprávajú sa medzi sebou, ale bez nádeje na nejaké východisko; hovoria o tom, čo sa stalo, s únavou tých, ktorí nevedia, ako začať znova, ani či je to vôbec možné.

Najmilší, radostná zvesť Pána dnes aj pre nás spočíva práve v tomto: on žije, vstal z mŕtvych a kráča po našom boku na ceste utrpenia a horkosti, otvára nám oči, aby sme rozpoznali jeho pôsobenie, a udeľuje nám milosť, aby sme začali znova a budovali budúcnosť.

Pán sa približuje k dvom sklamaným učeníkom s malou nádejou a ako spoločník na ceste im pomáha poskladať čriepky ich príbehu, pozrieť sa za hranice bolesti, objaviť, že nie sú na ceste sami a že ich čaká budúcnosť, v ktorej prebýva Boh lásky. A keď sa s nimi zastaví na večeru, sadne si s nimi k stolu a láme chlieb, vtedy „sa im otvorili oči a spoznali ho“ (v. 31).

Aj pre nás, pre vás, drahí bratia a sestry v Angole, je tu naznačená cesta nového začiatku: na jednej strane istota, že Pán nás sprevádza a má s nami súcit, na druhej strane záväzok, ktorý od nás žiada.

Pánovu blízkosť zakúšame predovšetkým vo vzťahu s ním: v modlitbe, v počúvaní jeho slova, ktoré zapálilo srdcia dvoch učeníkov, a najmä v slávení Eucharistie. Práve tu stretávame Boha. Preto je potrebné byť vždy pozorní voči formám tradičnej religiozity, ktoré síce patria ku koreňom vašej kultúry, ale zároveň nesú riziko zmätku a miešania magických a poverčivých prvkov, ktoré nepomáhajú duchovnému rastu. Zostaňte verní tomu, čo učí Cirkev, dôverujte svojim pastierom a upierajte svoj pohľad na Ježiša, ktorý sa osobitne zjavuje v Slove a v Eucharistii. V oboch zakúšame, že vzkriesený Pán kráča po našom boku, a zjednotení s ním aj my víťazíme nad smrťami, ktoré nás obklopujú, a žijeme ako vzkriesení.

K tejto istote, že na ceste nie sme sami, sa pridáva aj veľkodušné úsilie, ktoré dokáže zmierňovať rany a znovu zapaľovať nádej. Ak dvaja z Emauz spoznali Ježiša pri lámaní chleba, znamená to, že ho tak máme spoznávať aj my: nielen v Eucharistii, ale všade tam, kde sa život stáva lámaným chlebom, všade tam, kde sa niekto stáva darom súcitu, tak ako on.

História vašej krajiny, stále ťažké následky, ktoré znášate, sociálne a ekonomické problémy i rozličné formy chudoby si vyžadujú Cirkev, ktorá vie kráčať nablízku a počúvať volanie svojich detí. Potrebujú Cirkev, ktorá vo svetle Božieho slova a posilnená Eucharistiou dokáže znovu oživiť stratenú nádej. Vyžadujú Cirkev zloženú z ľudí, ako ste vy, ktorí sa darujú tak ako Ježiš lámal chlieb pre dvoch učeníkov z Emauz. Angola potrebuje biskupov, kňazov, misionárov, rehoľníčky a rehoľníkov, laikov i laičky, ktorí majú v srdci túžbu lámať svoj život a darovať ho druhým, usilovať sa o lásku a vzájomné odpustenie, budovať priestory bratstva a pokoja, konať skutky súcitu a solidarity voči tým, ktorí to najviac potrebujú.

S milosťou vzkrieseného Krista sa môžeme stať týmto lámaným chlebom, ktorý premieňa skutočnosť. A tak ako nám Eucharistia pripomína, že sme jedno telo a jeden duch, zjednotení v jedinom Pánovi, aj my môžeme a chceme budovať krajinu, v ktorej budú staré rozdelenia navždy prekonané, v ktorej zmizne nenávisť a násilie, v ktorej bude rana korupcie uzdravená novou kultúrou spravodlivosti a delenia sa. Len tak bude možná budúcnosť nádeje – najmä pre mnohých mladých ľudí, ktorí ju stratili.

Bratia a sestry, dnes je potrebné hľadieť do budúcnosti s nádejou a budovať nádej pre budúcnosť. Nebojte sa to robiť! Vzkriesený Ježiš, ktorý kráča s vami a pre vás sa láme ako chlieb, vás povzbudzuje, aby ste boli svedkami jeho zmŕtvychvstania a protagonistami nového ľudstva a novej spoločnosti.

Na tejto ceste, najmilší, môžete počítať s blízkosťou a modlitbou pápeža! Aj ja viem, že môžem počítať s vami, a preto vám ďakujem! Zverujem vás ochrane a príhovoru Panny Márie, Panny Márie z Muximy, aby vás vždy posilňovala vo viere, nádeji a láske.

Preklad Martin Jarábek