Alžírsko 15. apríla (TK KBS) Na záver návštevy pápeža Leva XIV. v Alžírsku arcibiskup Nicolas Lhernould, predseda Severoafrickej konferencie biskupov, pripomína, že pápežova cesta bola inšpirovaná svätým Augustínom a priniesla stretnutia s ľuďmi plné viery, jednoduchosti a pokory.

„Išlo o historickú udalosť, ktorá bude mať široký a trvalý dopad na Cirkev aj alžírsku spoločnosť.“ Takto opísal apoštolskú cestu pápeža Leva XIV. do Alžírska predseda Severoafrickej konferencie biskupov (CERNA), arcibiskup Nicolas Lhernould.

V rozhovore pre Vatican News arcibiskup Tunisu zhodnotil pápežovu návštevu a zdôraznil, že spoločnou niťou jeho príhovorov bola ústredná úloha Boha. Arcibiskup Lhernould vyzdvihol aj latinské slovo convivium, ktoré pápež viackrát použil – ide o „budovanie bratstva“, ktoré „je pravdepodobne aj liekom proti všetkému, čo vedie k opaku mieru“.

Ako interpretujete návštevu pápeža Leva XIV. v Alžírsku?

V prvom rade ju vnímam ako historickú udalosť. Nielen preto, že v Alžírsku predtým nikdy žiadny pápež nebol, ale predovšetkým preto, že prišiel pápež Lev XIV. – augustiniánsky pápež, ktorý kráčal v šľapajach Augustína.

Od Augustínovej inšpirácie až po stretnutie s ľudom. Teda neprišiel na púť – tú už absolvoval dvakrát, keď bol generálnym priorom. Prišiel so všetkou svojou augustiniánskou silou a s emóciou, že je predovšetkým v Annabe, ale aj v Alžíre, aby sa stretol s ľudom, ktorého synom je aj Augustín. To je pre mňa to najhistorickejšie, nielen fakt, že tu žiaden pápež predtým nebol.

Boli ste biskupom v Constantine a zúčastnili ste sa na omši celebrovanej pápežom v Bazilike svätého Augustína v starobylom Hippo, dnešnej Annabe. Čo táto slávnosť znamenala?

Prvá vec je, že to bol pre mňa veľký citový zážitok vidieť opäť toľko milovaných tvárí – priateľov, bratov, sestry, komunity – ale aj priateľov, ktorí nie sú kresťania, no prišli, pretože išlo o veľkú udalosť. Pre nás to však nie je nezvyčajné, pretože tu existuje spolužitie a bratstvo s moslimami, ktoré prežívame až do takej miery duchovného súladu, že bežne navštevujeme vzájomné modlitebné miesta.

Druhou vecou je, že počas tohto obradu som zažil veľmi silnú atmosféru pokoja, založenú na medzikultúrnosti, ktorá charakterizuje naše komunity, ale s jemnosťou a miernosťou, ktorá vyžarovala zo samotného Svätého Otca, z jeho spôsobu bytia a z jeho slov. Bola to významná udalosť, vďaka médiám aj celosvetová, a zároveň to bol rodinný moment – obraz našej malej Cirkvi a spôsobu, akým žijeme vzťah s našimi moslimskými priateľmi v krajine. Verím, že to bol silný moment a obraz univerzálnej aj miestnej Cirkvi.

Čo zanecháva pápež Lev XIV. Alžírsku?

Predovšetkým fakt, že prišiel. „V tele“, takpovediac, sprítomnil to, čo povedal z balkóna svätého Petra v deň svojho zvolenia: „Som synom svätého Augustína.“ Takže si myslím, že sa už stal bratom Alžírska. Uvidíme to časom, pretože dôležité bude môcť si spätne prečítať, čo povedal, a tiež vidieť dopad jeho návštevy v každodennom živote, vo vzťahoch a v kultúrnom impulze, ktorý mohol priniesť. To sa však ukáže až neskôr.

Povedal tiež silné slová. Téma, ktorá ma najviac zasiahla a ktorú vidím ako spoločnú niť, je ústredné postavenie Boha, z ktorého pramení pokoj a na ktorom veľmi trval – pokojné spolužitie a predovšetkým radostné spolužitie ľudí. Toto zameranie na Boha sa mi javilo ako niečo skutočne silné uprostred všetkého, čo povedal.

Pápež prišiel s pokorou a jednoduchosťou; nepustil sa do diplomacie, ale hovoril k ľuďom spôsobom, ktorý mal podľa môjho názoru silný vplyv. Cítil som to najmä v kresťanskej komunite po oboch ceremóniách, ale cítil som to aj v prvý deň pri odchode od Pamätníka mučeníkov (Maqam Echahid). Dopad jeho slov na ľudí a ich dojem po nich bol skutočne silný a dojemný.

Ako bude Cirkev v Alžírsku napredovať teraz?

Cirkev napreduje posilnená vo svojom spôsobe bytia. Tri hlavné piliere prítomnosti a svedectva Cirkvi, ktoré Svätý Otec rozvinul vo svojom príhovore v Bazilike Panny Márie Africkej, sú skutočne silným povzbudením. Je to definícia misie, ktorú by som nazval augustiniánskou. Veľmi presne zodpovedá nášmu spôsobu bytia a je v súlade s našou žitou skúsenosťou: modlitba, charita a jednota. To sú veci, ktoré silne rezonujú v každej oblasti našej Cirkvi.

Čo ma z pápežových slov najviac zasiahlo, pochopím časom, pretože spôsob reči Svätého Otca nie je o používaní úderných alebo rétorických fráz. Jeho spôsob bytia je jemný; svojimi slovami vždy vyzdvihuje ústrednú úlohu Boha, a teda spoločenstvo.

Osobne ma zasiahlo latinské slovo convivium, ktoré viackrát použil a ktoré znamená „spoločné žitie“. Citoval aj mozaiku z Tipasy, na ktorej je napísané: „In Christo Deo pax et concordia sit convivio nostro“ („V Kristu Bohu nech je pokoj a svornosť v našom spoločnom žití“). Použil to niekoľkokrát a toto budovanie bratstva je pravdepodobne aj liekom proti všetkému, čo vedie k opaku mieru.

Pápež Lev XIV. teda nehovorí len o mieri vo svete so všetkými dnešnými ťažkosťami a násilím, ale v nadväznosti na svojho predchodcu, pápeža Františka, presadzuje pozitívnu víziu toho, ako mier budovať. Robí to cez ústredné postavenie Boha a čerpaním toho najlepšieho v každom človeku, v spolužití odlišností, ktoré sa v Bohu stávajú spoločenstvom. Je to veľmi augustiniánska téma a práve tú považujem za dôležitú.

Zdroj: VaticanNews, anglická redakcia, redakčne upravené