Vatikán 2. apríla (VaticanNews) Vo Štvrtok svätého týždňa pri svätej omši na pamiatku Pánovej večere v Bazilike svätého Jána v Lateráne pápež Lev XIV. pripomenul, že Ježišovo umývanie nôh nie je len morálnym príkladom, ale zjavením samotnej Božej podstaty. Svätý Otec zdôraznil, že skutočná Božia všemohúcnosť sa prejavuje službou, ktorá očisťuje človeka a premieňa jeho predstavu o Bohu i o moci.

HOMÍLIA SVÄTÉHO OTCA LEVA XIV.
Svätá omša na pamiatku Pánovej večere
Bazilika svätého Jána v Lateráne
Štvrtok svätého týždňa, 2. apríla 2026

Drahí bratia a sestry,

slávnostná liturgia tohto večera nás uvádza do Svätého trojdnia utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania Pána. Tento prah neprekračujeme ako diváci ani zo zotrvačnosti, ale osobitným spôsobom zapojení samotným Ježišom: ako pozvaní na večeru, pri ktorej sa chlieb a víno stávajú pre nás sviatosťou spásy. Zúčastňujeme sa totiž na hostine, počas ktorej Kristus, „miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti.“ (Jn 13, 1): jeho láska sa stáva gestom a pokrmom pre všetkých a zjavuje Božiu spravodlivosť. Vo svete, práve tam, kde sa šíri zlo, Ježiš miluje úplne, navždy, celým svojím bytím.

Počas tejto Poslednej večere umýva nohy svojim apoštolom a hovorí: „Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám“ (Jn 13, 15). Gesto Pána patrí neoddeliteľne k stolu, ku ktorému nás pozval. Je to príklad sviatosti: kým potvrdzuje jej zmysel, zároveň nám zveruje úlohu, ktorú chceme prijať ako pokrm pre náš život. Evanjelista Ján používa na opísanie tejto udalosti grécke slovo upódeigma: znamená „to, čo je ukázané priamo pred očami“. To, čo nám Pán ukazuje, keď berie vodu, umývadlo a zásteru, je oveľa viac než morálny vzor. Odovzdáva nám totiž svoju vlastnú podobu života: umývanie nôh je gestom, ktoré zhŕňa celé zjavenie Boha, je príkladným znakom vteleného Slova, jeho nezameniteľnou pamiatkou. Keď Syn prijíma podobu sluhu, zjavuje slávu Otca a narúša svetské kritériá, ktoré poškvrňujú naše svedomie.

Spolu s tichým úžasom jeho učeníkov nás aj ľudská pýcha núti otvárať oči pred tým, čo sa deje: ako Peter, ktorý sa spočiatku bráni Ježišovej iniciatíve, aj my sa musíme „ustavične znovu učiť, že Božia veľkosť je iná než naša predstava veľkosti, […] lebo neustále túžime po Bohu úspechu a nie po Bohu utrpenia“ (Homília pri omši na pamiatku Pánovej večere, 20. marca 2008). Tieto slová pápeža Benedikta XVI. jasne ukazujú, že sme stále pokúšaní hľadať Boha, ktorý by nám mal „slúžiť“, ktorý by nám prinášal úspech a bol by pre nás užitočný ako peniaze a moc. Nechápeme však, že Boh nám naozaj slúži: robí to nezištným a pokorným gestom umývania nôh. Takto sa prejavuje jeho všemohúcnosť. Tak sa uskutočňuje vôľa darovať život tým, ktorí by bez tohto daru nemohli existovať. Pán kľačí, aby umyl človeka, z lásky k nemu. A Boží dar nás premieňa.

Svojím gestom totiž Ježiš očisťuje nielen našu predstavu o Bohu od modiel a rúhaní, ktoré ju poškvrnili, ale očisťuje aj našu predstavu o človeku, ktorý sa pokladá za mocného, keď vládne, ktorý chce víťaziť zabíjaním tých, čo sú mu rovní, ktorý sa pokladá za veľkého, keď vzbudzuje strach. Pravý Boh a pravý človek Kristus nám naopak dáva príklad oddanosti, služby a lásky. Potrebujeme jeho príklad, aby sme sa naučili milovať, nie preto, že by sme toho neboli schopní, ale preto, aby sme vychovávali samých seba i jeden druhého k pravej láske. Učiť sa konať ako Ježiš, znak, ktorý Boh vtlačil do dejín sveta, je úlohou celého života.

On je pravým kritériom, „Učiteľ a Pán“ (Jn 13, 13), ktorý strháva všetky masky božského i ľudského. Svoj príklad nedáva vtedy, keď sú všetci šťastní a majú ho radi, ale v noci, keď bol zradený, v temnote nepochopenia a násilia, aby bolo jasné, že Pán nás nemiluje preto, že sme dobrí a čistí: miluje nás, a preto nám odpúšťa a očisťuje nás. Pán nás nemiluje preto, že sa necháme očistiť jeho milosrdenstvom: miluje nás, a preto nás očisťuje, aby sme mohli odpovedať na jeho lásku.

Učme sa od Ježiša tejto vzájomnej službe. Nežiada totiž, aby sme mu ju oplácali jemu samému, ale aby sme sa o ňu delili medzi sebou: „aj vy si máte jeden druhému nohy umývať“ (Jn 13, 14). Takto to komentoval pápež František: toto „je povinnosť, ktorá vychádza z môjho srdca. Milujem to. Milujem to robiť, lebo ma to tak naučil Pán“ (Homília pri omši na pamiatku Pánovej večere, 28. marca 2013). Nehovoril o abstraktnom príkaze, formálnom a prázdnom rozkaze, ale vyjadroval svoju poslušnú horlivosť pre Kristovu lásku, prameň i vzor našej lásky. Príklad, ktorý dal Ježiš, totiž nemožno napodobňovať zo zvyku, z neochoty ani z pokrytectva, ale iba z lásky.

Nechať sa teda obslúžiť Pánom je podmienkou, aby sme mohli slúžiť tak, ako slúžil on. „Ak sa nenecháš umyť,“ povedal Ježiš Petrovi, „nebudeš mať podiel so mnou“ (Jn 13, 8): ak ma neprijmeš ako služobníka, nemôžeš vo mňa veriť a nasledovať ma ako Pána. Keď Ježiš umýva naše telo, očisťuje našu dušu. V ňom dal Boh príklad nie toho, ako vládnuť, ale ako oslobodzovať; nie ako ničiť život, ale ako ho darovať.

Preto pred ľudstvom, ktoré je dnes na kolenách pre mnohé prejavy brutality, kľaknime si aj my ako bratia a sestry utláčaných. Tak chceme nasledovať príklad Pána a uskutočniť to, čo sme počuli z knihy Exodus: „Tento deň bude pre vás pamätným dňom“ (Ex 12, 14). Áno, celé biblické dejiny smerujú k Ježišovi, pravému veľkonočnému Baránkovi. V ňom staré predobrazy nachádzajú plný zmysel, lebo Kristus Spasiteľ slávi Paschu ľudstva a otvára všetkým prechod z hriechu k odpusteniu, zo smrti do večného života: „Toto je moje telo, ktoré je pre vás; toto robte na moju pamiatku“ (1 Kor 11, 24).

Keď dnes večer obnovujeme gestá a slová Pána, pripomíname si ustanovenie Eucharistie a sviatosti posvätného stavu. Vnútorné spojenie medzi týmito dvoma sviatosťami predstavuje dokonalé darovanie Ježiša, najvyššieho Kňaza a večne živého Eucharistického chleba: v konsekrovanom chlebe a víne je totiž „sviatosť milosrdenstva, znak jednoty, puto lásky, veľkonočná hostina pri ktorej prijímame Krista, „duša sa napĺňa milosťou a dostávame závdavok budúcej slávy“ (dogm. konšt. Sacrosanctum Concilium, 47). V biskupoch a presbyteroch, ustanovených za „kňazov novej zmluvy“ podľa Pánovho príkazu (Tridentský koncil, De Missae Sacrificio, 1), je znak jeho lásky k celému Božiemu ľudu, ktorému sme, milovaní spolubratia, povolaní slúžiť celým svojím bytím.

Štvrtok svätého týždňa je preto dňom vrúcnej vďačnosti a pravej bratstva. Eucharistická adorácia dnešného večera nech je v každej farnosti a komunite časom kontemplácie Ježišovho gesta: pokľaknime ako on a prosme o silu napodobňovať ho v službe s tou istou láskou.

Preklad Martin Jarábek