Vatikán 2. apríla (VaticanNews) Na Štvrtok svätého týždňa 2. apríla predsedal pápež Lev XIV. v Bazilike svätého Petra Omši svätenia krizmy.

V homílii zdôraznil, že kresťanské poslanie sa rodí z odlúčenia, stretania a vernosti aj uprostred odmietnutia. Biskupov, kňazov i všetkých pokrstených pozval obnoviť svoje „áno“ misii Cirkvi, ktorá je poslaná slúžiť svetu bez logiky moci, ale v duchu evanjelia a jednoty Kristovho tela.

HOMÍLIA SVÄTÉHO OTCA LEVA XIV.
Omša svätenia krizmy

Bazilika svätého Petra
Štvrtok svätého týždňa, 2. apríla 2026

Drahí bratia a sestry,

stojíme už na prahu Veľkonočného trojdnia. Pán nás opäť privedie na vrchol svojho poslania, aby sa jeho umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie stali srdcom nášho poslania. To, čo sa chystáme znova prežívať, má totiž v sebe silu premieňať to, čo ľudská pýcha zvyčajne zvykne zatvrdzovať: našu identitu, naše miesto vo svete. Ježišova sloboda mení srdce, uzdravuje rany, napĺňa vôňou a rozjasňuje naše tváre, zmieruje a zhromažďuje, odpúšťa a vzkriesuje.

V prvom roku, keď predsedám Omši svätenia krizmy ako rímsky biskup, chcem sa s vami zamyslieť nad poslaním, na ktoré nás Boh posväcuje ako svoj ľud. Je to kresťanské poslanie, to isté poslanie, aké mal Ježiš, nie iné. Každý má na ňom účasť podľa svojho povolania a v osobnej poslušnosti hlasu Ducha svätého, nikdy však bez druhých, nikdy bez zanedbania alebo narušenia spoločenstva! Biskupi a kňazi, keď obnovujeme svoje sľuby, sme v službe misionárskeho ľudu. Spolu so všetkými pokrstenými tvoríme Kristovo telo, pomazané Duchom slobody a útechy, Duchom proroctva a jednoty.

To, čo Ježiš prežíva vo vrcholných chvíľach svojho poslania, predznamenáva prorocké slovo Izaiáša, ktoré on sám v nazaretskej synagóge označil za Slovo, ktoré sa „dnes“ napĺňa (porov. Lk 4, 21). Vo veľkonočnej hodine sa totiž definitívne ukazuje, že Boh posväcuje preto, aby posielal. „Poslal ma“ (Lk 4, 18), hovorí Ježiš a opisuje tým pohyb, ktorý spája jeho telo s chudobnými, väzňami, s tými, čo tápu v tme, i s utláčanými. A my, údy jeho tela, nazývame „apoštolskou“ Cirkev, ktorá je poslaná, vedená za svoje hranice, zasvätená Bohu v službe jeho stvoreniam: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“ (Jn 20, 21).

Vieme, že byť poslaný znamená predovšetkým odlúčenie, teda riziko opustiť to, čo je dôverne známe a isté, a vykročiť do nového. Je zaujímavé, že Ježiš sa „v moci Ducha“ (Lk 4, 14), ktorý naňho zostúpil po krste v Jordáne, vracia do Galiley a prichádza „do Nazareta, kde vyrastal“ (Lk 4, 16). Je to miesto, ktoré teraz musí opustiť. Pohybuje sa „podľa svojho zvyku“ (v. 16), no aby začal nový čas. Musí definitívne odísť z tejto dediny, aby dozrelo to, čo tam klíčilo sobotu za sobotou vo vernom počúvaní Božieho slova. Podobne bude volať aj iných, aby odišli, riskovali, aby sa žiadne miesto nestalo ohradou a nijaká identita úkrytom.

Drahí, nasledujeme Ježiša, ktorý „nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého“ (porov. Flp 2, 6 – 7): každé poslanie sa začína takýmto vyprázdnením, v ktorom sa všetko znovu rodí. Naša dôstojnosť Božích synov a dcér nám nemôže byť odňatá ani stratená; no ani vzťahy, miesta a skúsenosti, ktoré stoja na začiatku nášho života, nemožno vymazať. Sme dedičmi veľkého dobra, ale aj hraníc dejín, do ktorých má evanjelium priniesť svetlo a spásu, odpustenie a uzdravenie. Preto niet poslania bez zmierenia s našimi koreňmi, s darmi i hranicami prijatej formácie; zároveň však niet pokoja bez odchodu, niet vedomia bez odlúčenia, niet radosti bez rizika. Sme Kristovým telom, ak kráčame dopredu a vyrovnávame sa s minulosťou bez toho, aby nás spútala: všetko sa znovu nachádza a rozmnožuje, ak to najprv dokážeme bez strachu zanechať. To je prvé tajomstvo poslania. A nezažívame ho len raz, ale pri každom novom začiatku, pri každom ďalšom vyslaní.

Ježišova cesta nám odhaľuje, že ochota stratiť sa, vyprázdniť sa, nie je cieľom sama osebe, ale podmienkou stretnutia a dôvernej blízkosti. Láska je pravdivá iba vtedy, keď je odzbrojená; potrebuje málo prekážok, nijakú okázalosť, citlivo chráni slabosť a nahotu. Ťažko sa vrháme do takto odhalenej misie, a predsa niet „radostnej zvesti chudobným“ (porov. Lk 4, 18), ak k nim prichádzame so znakmi moci, ani niet skutočného oslobodenia, ak sa sami nestaneme slobodnými od vlastníctva. Dotýkame sa tu druhého tajomstva kresťanského poslania. Po tajomstve odlúčenia prichádza zákon stretnutia. Vieme, že v priebehu dejín bolo poslanie neraz pokrivené logikou nadvlády, celkom cudzou ceste Ježiša Krista. Svätý Ján Pavol II. mal jasnozrivú odvahu uznať, že „pre puto, ktoré nás v mystickom tele spája navzájom, všetci, hoci nenesieme osobnú zodpovednosť a nenahrádzame Boží súd, ktorý jediný pozná srdcia, nesieme bremeno omylov a vín tých, čo nás predišli“.¹

Preto je dnes prvoradé pripomínať, že ani v pastorácii, ani v sociálnej a politickej oblasti nemôže dobro vyrastať z pretláčania sa. Veľkí misionári sú svedkami tichého približovania, ktorého metódou je zdieľanie života, nezištná služba, vzdanie sa každej vypočítavej stratégie, dialóg a úcta. To je cesta vtelenia, ktorá znovu a znovu nadobúda podobu inkulturácie. Spása totiž môže byť prijatá len v materinskom jazyku každého človeka. „ Ako to, že ich každý z nás počuje vo svojom vlastnom jazyku, v ktorom sme sa narodili?“ (Sk 2, 8). Prekvapenie Turíc sa opakuje vždy, keď si nenárokujeme ovládať Božie časy, ale dôverujeme Duchu Svätému, „ktorý je tu aj dnes, ako bol v čase Ježiša a apoštolov: je tu a pôsobí, prichádza pred nami, pracuje viac než my a lepšie než my; nám neprislúcha ani ho zasievať, ani prebúdzať, ale predovšetkým ho rozpoznať, prijať, nasledovať, uvoľniť mu cestu, ísť za ním. Je tu a nikdy nestratil odvahu vzhľadom na našu dobu; naopak, usmieva sa, preniká, zasahuje, obklopuje a prichádza aj tam, kam by sme si nikdy neboli predstavili“.²

Aby sme sa dostali do súladu s týmto neviditeľným pôsobením, treba prichádzať tam, kam sme poslaní, s jednoduchosťou a s úctou k tajomstvu, ktoré v sebe nesie každý človek i každé spoločenstvo. Sme hosťami: ako biskupi, ako kňazi, ako zasvätené osoby i ako kresťania. Aby sme mohli prijímať, musíme sa naučiť nechať sa prijať. Ani miesta, kde sa zdá sekularizácia najpokročilejšia, nie sú územím na dobývanie ani na znovu dobývanie: „Nové kultúry stále vznikajú v týchto rozsiahlych ľudských prostrediach, kde kresťan už nebýva tvorcom zmyslu, ale prijíma od nich nové jazyky, symboly, posolstvá a paradigmy, ktoré ponúkajú nové smerovania života, neraz v napätí s evanjeliom Ježiša Krista. […] Treba prísť tam, kde sa rodia nové príbehy a nové paradigmy, a zasiahnuť najhlbšie jadro duše miest Ježišovým slovom“. ³ To sa deje iba vtedy, ak v Cirkvi kráčame spolu, ak poslanie nie je hrdinským dobrodružstvom jednotlivca, ale živým svedectvom tela z mnohých údov.

Existuje napokon ešte tretí rozmer kresťanského poslania, možno ten najradikálnejší. Ukazuje sa už v prudkej reakcii obyvateľov Nazareta na Ježišovo slovo dramatická možnosť nepochopenia a odmietnutia: „Keď to počuli, všetkých v synagóge zachvátil hnev. Vstali, vyhnali ho z mesta a viedli do až na zráz vrchu, na ktorom bolo ich mesto postavené, a odtiaľ ho chceli zhodiť.“ (Lk 4, 28 – 29). Hoci liturgické čítanie túto časť vynechalo, to, čo sa chystáme sláviť od dnešného večera, nás zaväzuje neuniknúť, ale „prejsť stredom“ skúšky ako Ježiš, ktorý „prešiel pomedzi nich a išiel ďalej“ (Lk 4, 30). Kríž patrí k poslaniu: vyslanie sa stáva trpkejším a desivejším, ale aj slobodnejším a prevratnejším. Imperialistické ovládanie sveta je tak zvnútra narušené a násilie, ktoré sa až dodnes vydáva za zákon, je odhalené. Mesiáš chudobný, väznený a odmietnutý zostupuje do temnoty smrti, ale práve tak privádza na svetlo nové stvorenie.

Koľko vzkriesení môžeme zakúsiť aj my, keď sa oslobodení od obranného postoja ponoríme do služby ako semeno do zeme! V živote prechádzame aj situáciami, keď sa zdá, že je všetko stratené. Vtedy sa pýtame, či naše poslanie nebolo zbytočné. Je pravda: na rozdiel od Ježiša zakúšame aj zlyhania, ktoré vyplývajú z našej alebo cudzej nedostatočnosti, často zo spleti zodpovedností, svetiel i tieňov. No môžeme prijať za svoju nádej mnohých svedkov. Spomeniem jedného, ktorý je mi zvlášť drahý. Mesiac pred svojou smrťou si svätý biskup Óscar Romero do zošita duchovných cvičení zapísal: „Apoštolský nuncius v Kostarike ma upozornil na bezprostredné nebezpečenstvo práve v tomto týždni… Nečakaným okolnostiam budeme čeliť s Božou milosťou. Ježiš Kristus pomáhal mučeníkom a ak to bude potrebné, pocítim ho veľmi blízko, keď mu odovzdám svoj posledný dych. No viac než posledná chvíľa života znamená darovať mu celý život a žiť pre neho… Stačí mi, aby som bol šťastný a plný dôvery, vedieť s istotou, že v ňom je môj život i moja smrť; že napriek mojim hriechom som doňho vložil svoju dôveru a nebudem zahanbený; a že iní budú pokračovať – s väčšou múdrosťou a svätosťou – v práci pre Cirkev i pre vlasť.“

Drahí bratia a sestry, svätí tvoria dejiny. To je posolstvo Zjavenia. „Milosť vám a pokoj od Ježiša Krista, verného svedka, prvorodeného z mŕtvych a vládcu nad kráľmi zeme“ (Ap 1, 4 – 5). Tento pozdrav zhŕňa Ježišovu cestu vo svete zmietanom mocnosťami, ktoré ho ničia. Uprostred nich však povstáva nový ľud, nie ľud obetí, ale svedkov. V tejto temnej hodine dejín sa Bohu zapáčilo poslať nás, aby sme šírili Kristovu vôňu tam, kde vládne pach smrti.

Obnovme svoje „áno“ tomuto poslaniu, ktoré od nás žiada jednotu a prináša pokoj. Áno, sme tu! Prekonajme pocit bezmocnosti a strachu! Hlásame tvoju smrť, Pane, a vyznávame tvoje zmŕtvychvstanie, kým neprídeš v sláve.

Preklad Martin Jarábek

_____

1 S. Giovanni Paolo II, Bula Incarnationis mysterium (29. novembra 1998), 11.
2 C.M. Martini, Tri rozpravy o Duchu, Milano 1997, 11.
3 František, Apošt. exhortácia. Evangelii gaudium (24. novembra 2013), 73-74.