Vatikán 2. apríla (VaticanNews) Prinášame rozhovor s pátrom Francescom Pattonom, autorom meditácií k pobožnosti Krížovej cesty pri Koloseu.
„V úvahách i modlitbách je zrejmá inšpirácia aktuálnou realitou a konkrétnymi ľuďmi,“ najmä utrpením kresťanov na Blízkom východe v dôsledku vojny. Takto páter Francesco Patton z Rádu menších bratov približuje pôvod meditácií k pobožnosti Krížovej cesty, ktorej bude predsedať pápež Lev XIV. pri Koloseu večer 3. apríla, na Veľký piatok.
Pátra Pattona, ktorý bol kustódom Svätej zeme od 20. mája 2016 do 24. júna minulého roka, požiadal Svätý Otec o prípravu meditácií aj v súvislosti s osemstým výročím smrti svätého Františka z Assisi.
Pápežova pozornosť pre Svätú zem a svet zranený vojnou
Páter Patton, pápež vám zveril prípravu meditácií ku Krížovej ceste na Veľký piatok pri Koloseu. Je to jasný znak jeho pozornosti pre Svätú zem a tragédie Blízkeho východu.
Lev XIV. už od dňa svojej voľby neprestajne vyprosuje dar pokoja. Vyjadruje blízkosť nielen Svätej zemi, ale všetkým krajinám, národom a ľuďom, ktorí trpia v dôsledku vojny. Napokon ide o líniu, ktorú Cirkev sleduje už viac ako sto rokov – od 1. augusta 1917, keď Benedikt XV. odmietol požehnať armády, označil vojnu za „nezmyselné krviprelievanie“ a vyzval predstaviteľov znepriatelených štátov, aby dosiahli spravodlivý a trvalý mier prostredníctvom rokovaní, rešpektovania medzinárodného práva, navrátenia okupovaných území, obnovenia slobodného pohybu a odzbrojenia, ktoré by uvoľnilo zdroje pre spoločné dobro a rozvoj.
Odvtedy Cirkev vždy stála pri národoch skúšaných vojnou a opakovane odsudzovala ozbrojené konflikty ako „nezmyselné krviprelievanie“. Takmer každú nedeľu po modlitbe Anjel Pána a každú stredu na záver katechézy počas generálnej audiencie pápež zdôrazňoval potrebu dosiahnuť mier – nielen v Svätej zemi, ale vo všetkých krajinách, ktorých je dnes približne šesťdesiat a ktoré sú zapojené do krvavých konfliktov. Minulú nedeľu použil veľmi silné slová, keď odmietol násilie páchané v mene Boha a povedal, že Boh nepočúva modlitbu vojnových podnecovateľov s rukami zašpinenými krvou.
Prekvapenie i česť
Predpokladám, že pozvanie pripraviť meditácie vás prekvapilo.
Bolo to veľké prekvapenie. Kontaktoval ma Štátny sekretariát s tým, že Svätý Otec im v súvislosti s osemstým výročím smrti svätého Františka z Assisi naznačil, aby ma požiadali o prípravu meditácií. Táto prosba ma zároveň zaskočila aj poctila.
Inšpirácia evanjeliom a konkrétnymi ľuďmi dneška
Čo vás pri písaní meditácií najviac inšpirovalo?
Vychádzal som z evanjeliových textov, osobitne z evanjelistu Jána, ktorý veľmi prenikavo nazerá do tajomstva Pánovho utrpenia. Potom zo „Spisov“ svätého Františka, ktoré sú skutočným pokladom kresťanskej spirituality.
V úvahách i modlitbách je však zrejmá aj inšpirácia dnešnou realitou a konkrétnymi ľuďmi, v ktorých som počas týchto rokov spoznával postavy Krížovej cesty. Tam, kde hovorím o utrpení matiek a žien, možno rozpoznať konkrétne ženy, o ktorých písal aj L’Osservatore Romano, a ktoré dnes stelesňujú postavu Márie, Veroniky či jeruzalemských žien. Za úvahou o skreslenom chápaní moci a jej zneužívaní stoja udalosti medzinárodného spravodajstva, ktoré máme všetci pred očami. Šimon z Cyrény má tvár mnohých dobrovoľníkov a humanitárnych pracovníkov – aj pracovníkov médií – ktorých som stretol a ktorí riskovali vlastný život, aby pomohli druhým alebo sprostredkovali pravdu, často bez toho, aby boli kresťanmi.
Situácie spomenuté v meditáciách však nemajú viesť k odsudzovaniu konkrétnych ľudí. Majú skôr pozývať k zamysleniu, k otázkam a – ak je to potrebné – aj k zmene. Posolstvo je predovšetkým náboženské: chce vyjadriť blízkosť Ježiša Krista ako vteleného Božieho Syna každému človeku.
Usiloval som sa, aby Krížová cesta pri Koloseu čerpala inšpiráciu z Krížovej cesty, ktorú každý piatok konáme na Via Dolorosa, a zároveň zo spirituality svätého Františka. Chcel som pomôcť veriacim kráčať v Ježišových stopách a neveriacim objaviť, že Ježišovi záleží na každom z nás a že v ňom možno nájsť nádej a zmysel života aj vtedy, keď sa zdá byť stratený.
Moje želanie je, aby každý, kto stretne Ježiša Krista a kráča za ním na Kalváriu, zakúsil jeho blízkosť a jeho lásku. Aby si uvedomil, že Ježiš Kristus dal život za každého z nás a chce nás priviesť späť k Otcovi – aby sme v ňom našli plnosť života a prežívali svoju krehkú a smrteľnú ľudskú existenciu v horizonte Veľkej noci, zmŕtvychvstania a večného života.
Návrat k jednoduchosti na vrchu Nebo
Páter Francesco, vaše deväťročné pôsobenie kustóda Svätej zeme zahŕňalo veľmi náročné obdobia: vojnu v Sýrii, pandémiu Covid-19 i vojnu v Gaze. Po skončení služby ste sa rozhodli zostať v Svätej zemi ako jednoduchý brat – na vrchu, z ktorého ju Mojžiš mohol len uzrieť. Prečo práve vrch Nebo?
Presnejšie povedané, ponúkol som svoju disponibilitu žiť na vrchu Nebo. Po rokoch služby v autorite a riadení som cítil potrebu vrátiť sa k jednoduchému životu menšieho brata. Život v malej komunite mi umožňuje obnoviť pravidelný rytmus modlitby, vrátiť sa k štúdiu, slúžiť pútnikom a vykonávať jednoduché služby.
Vrch Nebo ma vždy fascinoval – pre spojenie s postavou Mojžiša aj preto, že toto miesto bolo po stáročia byzantským kláštorom a svätyňou. Neskôr upadlo do zabudnutia a znovu ožilo pred sto rokmi vďaka bratom Kustódie Svätej zeme. Je to miesto stretnutia kresťanov i moslimov, kde možno dýchať atmosféru viery a pokoja a kde možno – ako napísal pútnik v 5. storočí – dosiahnuť „uzdravenie tela i duše“.
Malé stádo s veľkým poslaním
Kresťania vo Svätej zemi dnes žijú svoju každodennú krížovú cestu, ktorej dôsledkom je čoraz častejšie emigrácia. Napriek tomu podľa pátra Pattona ich situácia nie je bez nádeje.
Kresťania vo Svätej zemi sa veľmi podobajú kresťanom prvej generácie. Majú tie isté prednosti i tie isté limity. Už pred dvetisíc rokmi Ježiš povedal svojim učeníkom: „Neboj sa, malé stádo.“ Aj oni boli štatisticky nevýznamní, no objavili pravý zmysel života v blahoslavenstvách, v odpustení nepriateľom a milosrdenstve, v prijatí chudobných, chorých, žien i hriešnikov, a napokon, v darovaní vlastného života.
Byť kresťanom vo Svätej zemi – podobne ako všade tam, kde sú kresťania menšinou alebo sú prenasledovaní – je povolaním i poslaním: ukazovať milosrdnú tvár Boha, ktorý prijíma každého človeka bez rozdielu národnosti, náboženstva či životného príbehu.
Náboženstvo nesmie byť nástrojom násilia
Náboženstvá ako nástroj pokoja. Napriek tomu však majú vojny na Blízkom východe – na rozdiel od minulých desaťročí – čoraz výraznejší náboženský rozmer. Aj Izrael, ktorý vznikol v sekulárnom kontexte západného typu, sa dnes zdá byť poznačený fundamentalizmom s mesiášskymi črtami. Čo sa stalo?
Stalo sa to, čo sa stalo aj inde, najmä po páde Berlínskeho múru: padli sekulárne ideológie a tí, ktorí boli pri moci, začali náboženstvá zneužívať na vytváranie identity a protikladov. Mohli by sme povedať, že sa opäť vrátili do módy „zelóti“, ktorí v Ježišových časoch ospravedlňovali násilie v mene Boha.
Dnes nachádzame „zelótov“ všade: nachádzame ich v moslimskom svete v podobe celej galaxie ozbrojených fundamentalistických hnutí; nachádzame ich v židovskom svete, kde ich dobre reprezentujú osadníci a tí, ktorí ich podporujú politicky na miestnej i medzinárodnej úrovni; nachádzame ich aj medzi kresťanmi, ktorí – žiaľ – prichádzajú až k tomu, že vzývajú zvláštne požehnania smerujúce opačným smerom, než aký naznačil minulú nedeľu Lev XIV., a pred dvetisíc rokmi Ježiš v Getsemanskej záhrade; nachádzame ich dokonca aj v sekulárnej podobe v štátnych laicizmoch, ktoré diskriminačne a prenasledovateľsky cenzurujú náboženské prejavy.
To, čo sa deje v Izraeli, nie je anomália, ale globálna tendencia. V tomto kontexte má Cirkev veľmi dôležitú úlohu: znovu predkladať niektoré základné evanjeliové princípy – treba dávať cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie. Treba teda desakralizovať a sekularizovať politickú moc a zároveň zaručiť náboženskú slobodu pre všetkých. Treba odobrať pôdu spod nôh tak náboženskému fundamentalizmu, ako aj politickému zneužívaniu náboženstva.
Na to je potrebné presvedčiť aj náboženských predstaviteľov všetkých náboženstiev, aby spolupracovali na delegitimizácii každého zneužívania náboženstva na ospravedlňovanie násilia. Princípy obsiahnuté v Dokumente o ľudskom bratstve, podpísanom v Abú Zabí pápežom Františkom a veľkým imámom univerzity Al-Azhar a prijaté aj v encyklike Fratelli tutti, by mohli byť veľmi dobrým východiskom pre akúsi „OSN náboženstiev“. Samozrejme, je potrebné vychovávať v tomto duchu aj veriacich, hoci vieme, že „zelóti“ sa tomu budú tvrdo brániť a budú pritom sami používať náboženské argumenty.
Izraelsko-palestínsky konflikt trvá už osemdesiat rokov. Deväťdesiatpäť percent dnešných účastníkov konfliktu nikdy nezažilo mier. Spýtam sa veľmi jednoducho: bude niekedy v Svätej zemi mier?
Skôr či neskôr príde, nevyhnutne, ale cesta k nemu bude ešte dlhá. Bude potrebná generačná výmena, zmena politickej triedy (dúfajme, že nespadneme z blata do kaluže) a predovšetkým kultúrna zmena.
Dnes – žiaľ – chýbajú skutoční proroci a ľudia s víziou, ale to nie je problém len Izraela a Palestíny či Blízkeho východu, je to globálny problém. Napriek tomu existujú pozitívne znamenia v občianskej spoločnosti: myslím napríklad na iniciatívu izraelského Maoza Inona a Palestínčana Aziza Abu Sarahu alebo na hnutie „Matky kráčajúce bosé za mier“ či „Women of faith for peace“, a na mnohé ďalšie malé skupiny, o ktorých možno dúfať, že budú rásť.
Aj naše školy sú príkladom takejto výchovy k spolužitiu a bratstvu. Ako som už viackrát povedal v týchto rokoch, existuje však aj politická zodpovednosť: zaviesť do školských systémov povinné programy výchovy k rešpektu a prijatiu druhého, k riešeniu konfliktov a k pokoju – podľa vzoru toho, čo sa robí v Rondine, mestečku pokoja v provincii Arezzo. A to sa netýka len Izraela a Palestíny, ale aj európskych krajín.
Roberto Cetera – VaticanNews
Preklad Martin Jarábek
