Vatikán 3. februára (VaticanNews) „Vy môžete ukázať svetu, v slobode tých, ktorí milujú a odpúšťajú bez miery, cestu k prekonaniu konfliktov a k zasievaniu bratstva“ – povedal pápež Lev XIV. zasväteným osobám v homílii počas svätej omše v Bazilike sv. Petra v pondelok 2. februára v deň sviatku Obetovania Pána, ktorý je zároveň 30. dňom zasväteného života.
Plné znenie homílie Svätého Otca Leva XIV.
Drahí bratia a sestry, dnes, na sviatok Obetovania Pána, nám evanjelium hovorí o Ježišovi, ktorého v chráme Simeon a Anna spoznávajú a ohlasujú ako Mesiáša (porov. Lk 2, 22-40). Predstavuje nám stretnutie dvoch pohybov lásky: lásky Boha, ktorý prichádza zachrániť človeka, a lásky človeka, ktorý s bdelou vierou očakáva jeho príchod.
Zo strany Boha nám Ježiš, predstavený ako syn z chudobnej rodiny vo veľkej jeruzalemskej scenérii, ukazuje, ako sa nám ponúka v plnom rešpektovaní našej slobody a v plnom zdieľaní našej chudoby. V jeho konaní totiž nie je nič nútené, ale len odzbrojujúca moc jeho neozbrojeného daru. Zo strany človeka, naopak, je v dvoch starcoch, Simeonovi a Anne, očakávanie izraelského ľudu reprezentované na svojom vrcholnom bode, ako vyvrcholenie dlhej histórie spásy, ktorá sa tiahne od Edenskej záhrady po nádvoria Jeruzalemského chrámu. Je to história poznačená svetlami a tieňmi, pádmi a vzostupmi, avšak vždy sprevádzaná jedinou životodarnou túžbou: obnoviť plné spoločenstvo stvorenia so svojím Stvoriteľom. Tak, len pár krokov od „Svätého svätých“, sa Zdroj svetla ponúka ako lampa svetu a Nekonečný sa daruje konečnému, takým pokorným spôsobom, že si to takmer nik nevšimne.
Oslavujeme XXX. deň zasväteného života v kontexte tejto scény, rozpoznávajúc v nej ikonu misie rehoľníkov a rehoľníčok v Cirkvi a vo svete, ako vyzval pápež František: „Prebuďte svet, lebo charakteristickým znakom zasväteného života je proroctvo“ (Apoštolský list Všetkým zasväteným pri príležitosti Roku zasväteného života, 21. november 2014, II, 2). Milovaní, milované, Cirkev vás žiada, aby ste boli prorokmi: poslami, ktorí ohlasujú prítomnosť Pána a pripravujú mu cestu. Používajúc slová Malachiáša, ktoré sme počuli v prvom čítaní, vás vyzýva, aby ste sa vo svojom veľkodušnom „zrieknutí sa všetkého“ pre Pána stali ohniskami pre oheň Taviteľa a nádobami pre lúh Práča (porov. Mal 3,1 – 3), aby Kristus, jediný a večný Anjel zmluvy, prítomný aj dnes medzi ľuďmi, mohol taviť a očisťovať ich srdcia svojou láskou, svojou milosťou a svojím milosrdenstvom. A to ste povolaní robiť predovšetkým prostredníctvom obety vášho života, zakorenení v modlitbe a pripravení stráviť sa v láske (porov. Druhý vat. koncil, Dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 44).
Vaši zakladatelia a zakladateľky, poddajní pôsobeniu Ducha Svätého, vám zanechali nádherné vzory toho, ako aktívne žiť toto poslanie. V neustálom napätí medzi zemou a nebom sa s vierou a odvahou nechali unášať, počnúc eucharistickou hostinou, niektorí do ticha kláštorov, iní do výziev apoštolátu, ďalší do výučby v školách, iní do biedy na uliciach, ďalší do námahy misie. A s tou istou vierou sa vždy pokorne a múdro vracali pod kríž a pred svätostánok, aby obetovali všetko a našli v Bohu zdroj a cieľ všetkých svojich činov. Silou milosti sa vrhali aj do riskantných aktivít, a boli modlitbovou prítomnosťou v nepriateľských a ľahostajných prostrediach, boli štedrou rukou a priateľským ramenom v prostrediach úpadku a opustenosti, boli svedectvom pokoja a zmierenia uprostred vojnových a nenávistných scenárov, pripravení znášať aj dôsledky konania proti prúdu, ktoré ich urobilo v Kristovi „znamením protirečenia“ (Lk 2, 34), niekedy až po mučeníctvo.
Pápež Benedikt XVI. napísal, že „interpretácia Svätého písma by bola neúplná, ak by sme nepočúvali aj tých, čo skutočne žili podľa Božieho slova“ (Apoštolská exhortácia Verbum Domini, 48); a my chceme pamätať na bratov a sestry, ktorí nás predišli ako protagonisti tejto „prorockej tradície, v ktorej si Božie slovo slúži samotným životom proroka“ (tamže, 49). Robíme to predovšetkým preto, aby sme prevzali ich štafetu.
Aj dnes, prostredníctvom profesie evanjeliových rád a mnohých služieb lásky k blížnemu, ktoré ponúkate, ste povolaní svedčiť v spoločnosti, kde sa viera a život zdajú byť čoraz viac vzdialené od seba, v mene falošného a redukcionistického chápania osoby, že Boh je prítomný v dejinách ako spása pre všetky národy (porov. Lk 2, 30 – 31). Svedčiť o tom, že mladý, starý, chudobný, chorý, väzeň majú predovšetkým svoje posvätné miesto na jeho oltári a v jeho Srdci, a že zároveň každý z nich je nedotknuteľným svätostánkom jeho prítomnosti, pred ktorým treba pokľaknúť, aby sme sa s ním stretli, klaňali sa mu a oslavovali ho.
Znamením o tom sú početné „bašty evanjelia“, ktoré mnohé vaše komunity udržiavajú v najrozličnejších a najnáročnejších podmienkach, a to aj uprostred konfliktov. Neodchádzajú, neutekajú preč. Zbavení všetkého zostávajú, aby boli výrečnejším volaním ako tisíc slov o nedotknuteľnej posvätnosti života v jeho najprostejšej podstate, a svojou prítomnosťou – aj tam, kde rinčia zbrane a kde zdanlivo prevládajú arogancia, záujmy a násilie – sa stávajú ozvenou Ježišových slov: „Dajte si pozor, aby ste neopovrhli ani jedným z týchto maličkých. Lebo […] ich anjeli v nebi ustavične hľadia na tvár môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 18,10).
V tejto súvislosti by som sa chcel zamerať na modlitbu starého Simeona, ktorú všetci každý deň vyslovujeme: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu,“ (Lk 2, 29 – 30). Rehoľný život totiž svojím pokojným odstupom od všetkého pominuteľného učí, že najúprimnejšia starostlivosť o pozemské veci je neoddeliteľná od láskyplnej nádeje vo veci večné, ktoré sme si už v tomto živote zvolili za konečný a výlučný cieľ, schopný osvietiť všetko ostatné. Simeon videl v Ježišovi spásu a je slobodný voči životu i smrti. „Spravodlivý a nábožný muž“ (Lk 2, 25) spolu s Annou, ktorá „z chrámu nikdy neodchádzala“ (tamže, v. 37), upiera pohľad na budúce dobrá.
Druhý vatikánsky koncil nám pripomína, že „Cirkev […] bude zavŕšená až v nebeskej sláve, keď nadíde čas […] a spolu s ľudstvom bude dokonale obnovený v Kristovi aj celý svet“ (Druhý vat. Koncil, Dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 48). Aj toto proroctvo je zverené vám, mužom a ženám, ktorí máte nohy pevne na zemi, no zároveň ste „neustále upriamení na večné dobrá“ (Rímsky misál, kolekta z Nanebovzatia Panny Márie). Kristus zomrel a vstal z mŕtvych, aby „vyslobodil tých, ktorých celý život zotročoval strach pred smrťou“ (Hebr 2,15), a vy, ktorí sa zaväzujete nasledovať ho ešte viac zblízka, podieľajúc sa na jeho „zrieknutí sa seba samého“, aby ste žili v jeho Duchu (porov. Druhý vatikánsky koncil, Decr. Perfectae caritatis, 28. október 1965, 5), môžete ukázať svetu, v slobode tých, ktorí milujú a odpúšťajú bez miery, cestu k prekonaniu konfliktov a k zasievaniu bratstva.
Drahí zasvätení a zasvätené, Cirkev dnes ďakuje Pánovi i vám za vašu prítomnosť a povzbudzuje vás, aby ste tam, kam vás Prozreteľnosť posiela, boli kvasom pokoja a znamením nádeje. Zverujeme vaše dielo príhovoru Najsvätejšej Panny Márie a všetkých vašich svätých zakladateľov a zakladateliek, zatiaľ čo na oltári spoločne obnovujeme obetu nášho života Bohu.
Preklad: Zuzana Klimanová
