Bratislava 9. januára (TK KBS/TASR) Komunizmus v Československu upevňoval svoju moc rôznymi nezákonnými prostriedkami, porušovaním základných práv a slobôd. Koncom 40. rokov až začiatkom 50. rokov minulého storočia praktizovali predstavitelia režimu potláčanie „nežiaducich buržoáznych elementov“ spoločnosti prostredníctvom vykonštruovaných súdnych procesov, ktorých vrcholom boli tzv. monsterprocesy.

Medzi ne patril aj politický proces so slovenskými „vlastizradnými“ katolíckymi biskupmi Jánom Vojtaššákom, Michalom Buzalkom a gréckokatolíckym biskupom Pavlom Gojdičom. Uskutočnil sa v dňoch 10. až 15. januára 1951 v bratislavskom Justičnom paláci pred senátom Štátneho súdu v Bratislave. Od jeho začiatku uplynie v sobotu 10. januára 75 rokov. Proces sprevádzala rozsiahla propagandistická kampaň v rozhlase a tlači. Pripomenul to historik Ústavu pamäti národa Branislav Kinčok.

Komunistická ideológia od samého počiatku hlásala negatívny postoj k náboženstvu. Považovala ho za prežitú ideológiu. Po februári 1948 sa hlavným cieľom cirkevnej politiky v Československu stalo bezpodmienečné podriadenie všetkých existujúcich cirkví. V rukách nového režimu sa mala stať len poslušným nástrojom na presadzovanie jeho zámerov.

Kľúčovým nástrojom na podriadenie cirkví sa stali perzekúcie jej predstaviteľov i veriacich. „Na religióznom Slovensku sa režim dostal do konfliktu hlavne s najpočetnejšou katolíckou cirkvou. Ich najvyššou formou sa stali politické procesy, v ktorých figurovali najvyšší predstavitelia katolíckej cirkvi na Slovensku – biskupi,“ priblížil Kinčok.

Po prevrate vo februári 1948 si komunistické vedenie v oblasti cirkevnej politiky stanovilo dva základné ciele. „Krátkodobým bolo postaviť nižší katolícky klérus proti vyššiemu. Z dlhodobého hľadiska odpútať Katolícku cirkev od Vatikánu a vytvoriť z nej tzv. národnú cirkev, plne oddanú novému režimu. Táto snaha však narážala na odpor biskupov. Odmietli vyhlásiť úplnú lojalitu k režimu a svojimi ďalšími aktivitami radikalizovali vzťah moci k cirkevnej hierarchii,“ objasnil ďalej historik.

Prvé úvahy o zorganizovaní politického procesu s českými a slovenskými biskupmi sa objavili v roku 1949 počas maďarského procesu s kardinálom Józsefom Mindszentym. Východiskom úderu proti biskupom sa nakoniec stal proces s predstaviteľmi mužských reholí, ktorý vyvrcholil 4. apríla 1950 v Prahe. V rámci neho si komunistický režim vytvoril a otestoval mocenský mechanizmus, ktorý následne použil v ďalších proticirkevných procesoch.

Zo začiatku sa uvažovalo o zorganizovaní troch procesov, no komunistické vedenie nakoniec schválilo prípravu dvoch – českého a slovenského. „V slovenskej kauze mali vystupovať traja biskupi – sídelný spišský biskup Ján Vojtaššák, pomocný trnavský biskup Michal Buzalka a sídelný biskup gréckokatolíckeho biskupstva v Prešove Pavol Peter Gojdič,“ vysvetlil Kinčok.

Ako prvý ucítil mocenský politický zásah biskup Gojdič v apríli 1950 a o mesiac neskôr aj jeho pomocný biskup Vasiľ Hopko. „Obaja boli internovaní v súvislosti s tzv. Akciou ,P‘ – pravoslavizácia, ktorá v apríli 1950 viedla k likvidácii gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. O dva mesiace neskôr biskupa Gojdiča vydali štátnemu prokurátorovi,“ uviedol Kinčok.

Biskupa Buzalku zatkla Štátna bezpečnosť (ŠtB) v júli 1950 v Bratislave a ako posledný, v septembri 1950, skončil vo vyšetrovacej väzbe aj takmer 73-ročný biskup Vojtaššák. „Umiestnili ich do pražskej väznice Ruzyně, kde boli niekoľko mesiacov vystavení tvrdým vyšetrovacím metódam. Podpisy pod ich vykonštruovanými protokolmi si ŠtB vynucovala psychickým a fyzickým nátlakom,“ priblížil.

V tom čase sa začala vytvárať aj základná koncepcia procesu. „Cieľom bolo definitívne vyriešiť konflikt medzi biskupmi a komunistickým režimom, exemplárne potrestať časť biskupov, zvyšok zastrašiť. Ďalej skompromitovať cirkevnú hierarchiu v očiach veriacich, prispieť k politickej prevýchove más, zvýšiť dôveru k režimu a jeho ideológii. Nakoniec aj odsúdiť myšlienku slovenskej štátnosti a pretrvávajúcu tradíciu slovenského ľudáctva a odhaliť Vatikán ako nástroj ,medzinárodného imperializmu‘,“ pripomenul historik.

O dva mesiace neskôr Veliteľstvo ŠtB podalo na trojicu cirkevných hodnostárov trestné oznámenie. V januári 1951 štátna prokuratúra vypracovala obžalobu, v ktorej obvinila biskupov zo zločinu vojenskej zrady, velezrady a vyzvedačstva.

O niekoľko dní neskôr sa začal proces s Vojtaššákom, Buzalkom a Gojdičom. O intenzite propagandistickej kampane svedčí 2418 rezolúcií a telegramov, ktoré schvaľovali odsúdenie biskupov.

„Keďže za vyjadrenie opačného názoru hrozili perzekúcie, len 25 zaslaných anonymov vyjadrilo svoj nesúhlas. Súd sa stotožnil s vykonštruovanými obvineniami prokuratúry, čo sa prejavilo aj na výške uložených trestov. Michala Buzalku a Pavla Gojdiča súd odsúdil na doživotie, Jána Vojtaššáka na 24 rokov odňatia slobody,“ zdôraznil Kinčok.

Na hlavnú súdnu kauzu nadväzovali politické procesy s ďalšími dvomi slovenskými biskupmi – pomocným spišským biskupom Štefanom Barnášom a biskupom Hopkom. Oboch odsúdili na 15 rokov odňatia slobody.

Podľa Kinčoka súdna kauza vzhľadom na rozsah príprav a vnútropolitický a zahraničnopolitický dosah patrí k najvýznamnejším politickým procesom v celom Československu. „Viacerými parametrami dokonca napĺňa definíciu tzv. monsterprocesu. Z propagandistického hľadiska ide o jediný čisto slovenský politický proces, ktorý mal celoštátny dopad a každodenne o ňom rozsiahlo informovala aj česká tlač a rozhlas. Proces s Vojtaššákom a spol. bol výnimočný aj z medzinárodného hľadiska, pretože v žiadnej z krajín sovietskeho bloku neodsúdili naraz až troch biskupov,“ dodal historik.

Buzalkovi a Vojtaššákovi v roku 1956 prerušili výkon trestu, no spišského biskupa znovu uväznili (1958 – 1963). Brány leopoldovského väzenia nikdy neopustil biskup Gojdič, ktorý tam v roku 1960 zomrel. Zvyšní dvaja biskupi dožili svoj život v českom vyhnanstve – Buzalka zomrel v roku 1961 a Vojtaššák v roku 1965. Po roku 1989 boli všetci traja rehabilitovaní. Biskupov Gojdiča a Hopku vyhlásil pápež Ján Pavol II. za blahoslavených.

Komunistické perzekúcie sú často prirovnávané k nacistickým. Sú predmetom výskumu prakticky len od roku 1989. Preto dodnes ešte nie je známy konečný počet ich obetí a nie sú uspokojivo spracované ani jednotlivé formy prenasledovania. Komunistickému útlaku a prenasledovaniu boli obyvatelia Slovenska vystavení podstatne dlhšie ako nacistickému – viac ako 40 rokov.

Zdroj: www.upn.gov.sk/TASR