Vatikán 8. januára (VaticanNews) Pri meditácii na začiatku mimoriadneho konzistória pozval kardinál Timothy Radcliffe OP, členov Kolégia kardinálov, aby zostali v Petrovej bárke aj uprostred búrok dnešného sveta a Cirkvi. Vo svetle evanjeliovej scény o Ježišovi kráčajúcom po vode pripomenul, že Pán je prítomný aj vtedy, keď sa zdá byť vzdialený, a že Boh dokáže konať veľké veci aj z nášho mála.

Meditácia na úvod mimoriadneho konzistória 
kardinál Timothy Radcliffe OP (7. januára 2026)

Čítanie zo svätého evanjelia podľa Marka

(Mk 6, 45 – 52)

Keď rozpustil zástupy, Ježiš prikázal svojim učeníkom, aby nastúpili do loďky a išli napred na druhý breh k Betsaide. Keď ich rozpustil, odišiel na vrch modliť sa. Keď sa zvečerilo, loď bola uprostred mora a on sám na brehu. Videl ich, ako sa namáhajú pri veslovaní, lebo vietor dul proti nim. Nad ránom, kráčajúc po mori, blížil sa k nim a chcel ich obísť. Keď ho videli kráčať po mori, mysleli si, že je to mátoha, a vykríkli; všetci ho totiž videli a zľakli sa. Ale on sa im hneď prihovoril: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“ Vstúpil k nim do loďky a vietor utíchol. A boli celí ohromení, lebo nepochopili, ako to bolo s chlebmi; ich srdce bolo otupené.

Zišli sme sa na tomto konzistóriu, aby sme pomohli Svätému Otcovi pri výkone jeho služby pre univerzálnu Cirkev. Ako to máme robiť? Zajtra bude pápež Lev kázať o evanjeliu dňa, o nasýtení päťtisícov u Marka. Navrhlo sa, že text, ktorý bezprostredne nasleduje – Ježiš kráčajúci po vode –, nám môže ponúknuť niektoré kľúče k našej úlohe.

Ježiš prikázal učeníkom, aby nastúpili do loďky a išli pred ním. Peter nesmie ísť do búrky sám. Toto je naša prvá poslušnosť: zostať v Petrovej bárke spolu s jeho nástupcom, keď čelí búrkam našich čias. Nemôžeme zostať na brehu a hovoriť: „Ja by som dnes nevyplával.“ Alebo: „Ja by som si vybral inú loď.“ Ježiš je síce sám na vrchu, no Peter nesmie zostať bez sprievodu.

Svätý Ján píše: „Ak sa milujeme navzájom, Boh ostáva v nás a jeho láska v nás dosahuje dokonalosť.“ Ak je Petrov čln plný učeníkov, ktorí sa medzi sebou hádajú, nebudeme Svätému Otcovi nijako nápomocní. Ak však žijeme v pokoji a v láske, aj keď spolu nesúhlasíme, Boh bude skutočne prítomný, aj keď sa bude zdať, že je neprítomný.

V búrke je Ježiš ďaleko, na vrchu, no evanjelium hovorí, že „videl, ako sa namáhajú pri veslovaní“. Jeho pohľad je na nich neustále uprený. Akoby im Ježiš chcel dopriať skúsenosť svojej zdanlivej neprítomnosti. Neponáhľa sa. Čaká, kým sú takmer vyčerpaní. Táto skúsenosť neprítomnosti ich pripravuje na blízkosť, akú by si nikdy nevedeli predstaviť. Napokon vstupuje k nim do loďky.

Aj my sa niekedy budeme cítiť osamelo, vyhorení, vyčerpaní. No Ježiš nás sleduje a príde k nám bližšie než kedykoľvek predtým. Preto sa nemusíme báť. Aj my žijeme v čase prudkých búrok: rastúce násilie, od útokov nožom až po vojny; priepasť medzi bohatými a chudobnými, ktorá sa stále prehlbuje; svetový poriadok vzniknutý po druhej svetovej vojne, ktorý sa rozpadá. Netušíme, čo prinesie umelá inteligencia. Ak nie sme znepokojení, mali by sme byť.

Aj samotná Cirkev je otrasená vlastnými búrkami – škandálmi sexuálneho zneužívania a ideologickými rozdeleniami. Pán nás vyzýva, aby sme sa vydali do týchto búrok a čelili im pravdivo, nie aby sme bojazlivo zostávali na brehu. Ak to urobíme na tomto konzistóriu, uvidíme, ako k nám prichádza. Ak sa ukryjeme na brehu, nestretneme ho.

Marek uvádza zvláštny detail: „chcel ich obísť“. Grécke sloveso použité pre „obísť“ súvisí so smrťou, podobne ako v angličtine, keď hovoríme, že niekto „odišiel“. Vidíme tu vzorec Svätého týždňa: spoločné jedlo – nasýtenie päťtisícov; Ježišovu neprítomnosť a jeho náhle zjavenie. Už na Galilejskom mori učeníci vopred prežívajú smrť a zmŕtvychvstanie Pána. Tento vzorec sa zopakuje aj po nasýtení štyritisícov.

U Marka je zmŕtvychvstanie zároveň radikálne nové a zároveň niečo, čo sa má znovu a znovu prežívať, ako sa to deje v liturgickom roku. V Evangelii gaudium čítame, že kresťanský život je udržiavaný pamäťou a Božou nevyčerpateľnou novosťou. Svätý Augustín hovorí, že Boh je vždy mladší než my.

Na konzistóriu budú niektorí z nás strážcami pamäti, ktorí si vážia tradíciu. Iní sa budú viac tešiť z Božej prekvapujúcej novosti. Pamäť a novosť však v dynamike kresťanského života nemožno oddeliť. Naše diskusie ožijú vtedy, keď budeme zároveň zakorenení v pamäti veľkých skutkov, ktoré Pán vykonal, a otvorení jeho stále novej sviežosti. Nie je to súťaž.

Učeníci boli „celí ohromení, lebo nepochopili, ako to bolo s chlebmi; ich srdce bolo otupené“. V Biblii je srdce sídlom myslenia, nie emócií – tie sa spájali s útrobami. Ako raz poznamenal jeden z mojich bratov, v Biblii sa všetko odohráva asi o päťdesiat centimetrov nižšie.

Učeníci nasýtili päťtisíc, no zostali uväznení v starej logike výpočtu. Dokázali ponúknuť len päť chlebov a niekoľko rýb. Museli objaviť logiku Božieho kráľovstva: ich malá obeta bola viac než dosť pre tisíce. Pán žatvy koná zázraky z toho, čo mu ponúkame.

Aj my môžeme mať pocit, že vzhľadom na obrovské výzvy sveta a Cirkvi máme tak málo čo ponúknuť. Čo môžeme povedať alebo urobiť, aby to malo zmysel? No s Božou milosťou bude naše málo viac než dosť. Nezatvrdzujme teda svoje srdcia, ale buďme otvorení nevypočítateľným darom Boha, ktorý nám dáva milosť bez miery, ak mu otvoríme ruky i uši – a aj jeden druhému.

Preklad Martin Jarábek