Vatikán 6. januára (VaticanNews) Radosť zo Zjavenia Pána pripomína, že Boží život už nie je skrytý: zjavil sa ako dar, ktorý oslobodzuje a zachraňuje aj uprostred skúšok. Kľačať pred Dieťaťom znamená prijať pravú ľudskosť, otvorenú spoločenstvu, a nechať sa vtiahnuť do dynamizmu nádeje, ktorá premieňa strach na pokoj a vlastníctvo na dar. O tom hovoril Svätý Otec z Balkóna požehnaní pred modlitbou Anjel Pána.
Drahí bratia a sestry, požehnaný deň!
V tomto období sme prežili niekoľko sviatočných dní a slávnosť Zjavenia Pána, ktorá už vo svojom názve naznačuje, čo umožňuje radosť aj v ťažkých časoch. Ako viete, slovo „epifánia“ znamená „zjavenie“ a naša radosť pramení z tajomstva, ktoré už nie je skryté. Zjavil sa Boží život: mnohorakými spôsobmi a v rôznych časoch, no s definitívnou jasnosťou v Ježišovi, takže teraz vieme, aj uprostred mnohých súžení, že môžeme dúfať. „Boh zachraňuje“: nemá iné úmysly, nemá iné meno. Od Boha pochádza a Božím zjavením je len to, čo oslobodzuje a zachraňuje.
Kľačať ako mudrci pred betlehemským Dieťaťom znamená aj pre nás vyznať, že sme našli pravú ľudskosť, v ktorej žiari Božia sláva. V Ježišovi sa ukázal pravý život, živý človek, teda spôsob bytia, ktorý nežije pre seba, ale je otvorený a žije v spoločenstve. Práve to nám umožňuje vysloviť: „ako v nebi, tak i na zemi“ (Mt 6, 10). Áno, Boží život je nám na dosah, zjavil sa, aby nás vtiahol do svojho oslobodzujúceho dynamizmu, ktorý rozpúšťa strach a umožňuje stretnutie v pokoji. Je to možnosť, je to pozvanie. Spoločenstvo nemôže byť nátlakom. A čo viac si možno priať?
V evanjeliovom rozprávaní i v našich betlehemoch mudrci prinášajú malému Ježišovi vzácne dary: zlato, kadidlo a myrhu (porov. Mt 2, 11). Nezdajú sa byť pre dieťa užitočné, no vyjadrujú postoj, ktorý nás vedie k hlbokému zamysleniu na sklonku jubilejného roka. Veľa dáva ten, kto dáva všetko. Spomeňme si na chudobnú vdovu, ktorú si všimol Ježiš, keď do chrámovej pokladnice vhodila svoje posledné mince, všetko, čo mala (porov. Lk 21, 1 – 4). Nevieme, čo vlastnili mudrci z východu, no ich cesta, ich riskovanie i samotné dary nám naznačujú, že všetko, naozaj všetko, čím sme a čo máme, je povolané byť obetované Ježišovi, neoceniteľnému pokladu. Jubilejný rok nám pripomenul túto spravodlivosť založenú na nezištnosti: vo svojom pôvodnom význame je výzvou znovu usporiadať spolužitie, prerozdeliť pôdu a zdroje, vrátiť „to, čo máme“ a „to, čím sme“, Božím snom, ktoré sú väčšie než tie naše.
Drahí moji, nádej, ktorú ohlasujeme, musí stáť pevne na zemi: prichádza z neba, aby tu, medzi nami, zrodila nový príbeh. V daroch mudrcov teda vidíme to, čo každý z nás môže vložiť do spoločného dobra, čo si už nemusí nechávať pre seba, ale môže zdieľať, aby Ježiš rástol uprostred nás. Nech rastie jeho Kráľovstvo, nech sa v nás uskutočňujú jeho slová, nech sa cudzinci a protivníci stanú bratmi a sestrami, nech namiesto nerovností zavládne spravodlivosť, nech sa namiesto priemyslu vojny presadí remeslo pokoja. Ako tkáči nádeje sa vydajme do budúcnosti inou cestou (porov. Mt 2, 12).
Preklad Martin Jarábek
