Vatikán 26. decembra (VaticanNews) Liturgia sviatku svätého Štefana, prvého mučeníka, nám pripomína, že kresťanský život sa nekončí v temnote smrti, ale rodí sa pre nebo. Jeho tvár „ako tvár anjela“ zostáva znakom svetla, ktoré sa rodí z viery, odvahy a odpúšťania – svetla, ktoré ani dnes nehasne uprostred utrpenia, nespravodlivosti a odmietania, ale znovu a znovu klíči tam, kde si človek volí lásku, pokoj a bratstvo.
Príhovor Svätého Otca Leva XIV., Sviatok svätého Štefana, prvomučenníka (26. decembra 2025)
Drahí bratia a sestry, požehnaný deň!
Dnes oslavujeme „narodenie“ svätého Štefana, ako zvykli hovoriť prvé kresťanské generácie, presvedčené o tom, že človek sa nerodí iba raz. Mučeníctvo je narodením pre nebo: pohľad viery totiž ani v smrti nevidí už len temnotu. Na svet prichádzame bez vlastného rozhodnutia, no potom prechádzame mnohými skúsenosťami, v ktorých sme čoraz vedomejšie pozývaní „vyjsť na svetlo“, zvoliť si svetlo. Rozprávanie Skutkov apoštolov dosvedčuje, že tí, ktorí videli Štefana kráčať k mučeníctvu, boli prekvapení svetlom jeho tváre i jeho slov. Je napísané: „A všetci, čo sedeli vo veľrade, upreli na neho oči a videli, že jeho tvár je ako tvár anjela“ (Sk 6, 15). Je to tvár človeka, ktorý neodchádza z dejín ľahostajne, ale čelí im s láskou. Všetko, čo Štefan robí a hovorí, znovu sprítomňuje Božiu lásku zjavenú v Ježišovi, Svetlo, ktoré zažiarilo v našich temnotách.
Drahí, narodenie Božieho Syna medzi nami nás povoláva k životu Božích detí: robí ho možným prostredníctvom pohybu príťažlivosti, ktorý už od betlehemskej noci zakúsili pokorní ľudia ako Mária, Jozef a pastieri. No Ježišova krása, rovnako ako krása tých, čo žijú ako on, je aj krásou odmietanou: práve jej príťažlivá sila vyvolala od začiatku reakciu tých, ktorí sa obávajú o vlastnú moc, tých, ktorých nespravodlivosť je odhalená dobrotou, čo zjavuje myšlienky sŕdc (porov. Lk 2, 35). Nijaká moc však dodnes nedokáže zvíťaziť nad Božím dielom. Kdekoľvek na svete sa nájdu ľudia, ktorí si volia spravodlivosť, aj keď niečo stojí, ktorí dávajú prednosť pokoju pred vlastnými strachmi, ktorí slúžia chudobným namiesto sebe samým. Tam klíči nádej a má zmysel sláviť napriek všetkému.
V podmienkach neistoty a utrpenia dnešného sveta sa radosť môže zdať nemožná. Tí, ktorí dnes veria v mier a zvolili si neozbrojenú cestu Ježiša a mučeníkov, sú často zosmiešňovaní, vytláčaní z verejnej diskusie a neraz obviňovaní z nahrávania protivníkom a nepriateľom. Kresťan však nemá nepriateľov, ale bratov a sestry, ktorí nimi zostávajú aj vtedy, keď si navzájom nerozumejú. Tajomstvo Vianoc nám prináša túto radosť: radosť založenú na vytrvalosti tých, ktorí už žijú bratstvo, ktorí už dokážu okolo seba rozpoznať – aj vo svojich protivníkoch – nezmazateľnú dôstojnosť Božích synov a dcér. Preto Štefan zomrel odpúšťajúc, ako Ježiš: pre silu, ktorá je pravdivejšia než sila zbraní. Je to nezištná sila, už prítomná v srdci každého človeka, ktorá sa znovu prebúdza a neodolateľne sa šíri vtedy, keď niekto začne na svojho blížneho hľadieť inak, ponúkne mu pozornosť a uznanie. Áno, toto je znovuzrodenie, toto je opätovné vyjdenie na svetlo, toto je naše narodenie!
Prosme Pannu Máriu a hľaďme na ňu, požehnanú medzi všetkými ženami, ktoré slúžia životu a stavajú starostlivosť proti násiliu, vieru proti nedôvere. Nech nás Mária privedie k svojej vlastnej radosti, k tej radosti, ktorá rozpúšťa každý strach a každú hrozbu, ako sa na slnku topí sneh.
Preklad Martin Jarábek
