Vatikán 26. novembra (VaticanNews) Pri príležitosti vydania Doktrinálnej nóty o hodnote manželstva – Una Caro. Elogio della monogamia („Jedno telo. Chvála na monogamiu“) – ktorá bola predstavená v utorok 25. novembra, prinášame svedectvo o manželskej láske.

Keď som si v týchto dňoch čítal dokument Una caro, ktorý Cirkev venovala hlbokému zmyslu manželstva, pristihol som sa pri tom, ako premýšľam o svojom vlastnom príbehu. Niektoré vety ma zasiahli, akoby boli napísané presne pre mňa. Napríklad tá, ktorá hovorí, že manželstvo je „prísľub nekonečna“ a nie vlastníctvo ani klietka.

Pri tom som sa pristavil. Keď sa nad tým totiž lepšie zamyslím, je to presne to, čo som vo svojom živote objavil.

Keby sa ma niekto pred rokmi spýtal, ako si predstavujem svoju budúcnosť, bez váhania by som odpovedal: „Ožením sa neskoro… veľmi neskoro.“ Nie preto, že by som mal niečo proti manželstvu, ale preto, že sa mi zdalo obrovskou, definitívnou voľbou, ktorú treba urobiť až vtedy, keď je človek pripravený, zrelý, dokonalý. Ale život, ako to už býva, ma prekvapil. Či lepšie povedané: poslal mi Annu Chiaru.

Práve pri čítaní Una caro sa mi vybavila veta o tom, že dvaja ľudia sa môžu skutočne darovať jeden druhému len vtedy, keď ide o dar úplný, nie čiastočný, a že táto výlučnosť nepredstavuje obmedzenie, ale formu oslobodenia.

Pochopil som tiež, že mojím povolaním nebolo „manželstvo“ ako abstraktná inštitúcia, a už vôbec nie kňazský život. Moje povolanie malo meno a priezvisko. Bola to práve ona: Anna Chiara Gambini.

Jej príchod otriasol mojím životom. Taká skúsenosť vám zmení ťažisko, pohľad, tep srdca. S ňou som pochopil, čo naozaj znamená byť „jedným telom“, ako o tom hovorí kniha Genezis a ako pripomína dokument, opisujúci toto spojenie ako „najväčšie priateľstvo“ medzi dvoma ľuďmi, ktorí sa jeden druhému stávajú domovom.

A čo je neuveriteľné, táto voľba ma urobila lepším človekom. Uzdravila ma tam, kde som bol zlomený. Pomohla mi dozrieť tam, kde som bol nezrelý. Darovala mi pokoj. Keď stretneš niekoho, kto bol pre teba vysnívaný, uvedomíš si, že manželstvo nie je prekážkou slobody, ale jej najplnšou formou. Ide o slobodu, ktorá sa rodí zo sebadarovania, nie z úteku.

Dokument o tom hovorí jasne: pravá láska „nikdy nechce pohltiť druhého“, nekontroluje ho, ale stará sa o neho s nehou, ako o vzácny poklad. Presne toto prežívam s Annou Chiarou. Neznamená to, že neexistujú ťažkosti, chvíle vzdialenosti, malé aj veľké námahy. Una caro pripomína, že každé manželstvo môže prechádzať obdobiami samoty a hĺbania, ale vernosť sa rodí z postoja „my dvaja“, keď si muž a žena opätovne v pravde volia jeden druhého. Ja som sa v tom „my dvaja“ skutočne našiel.
V posledných rokoch, keď sa blížim k prahu stredného veku — k obdobiu, keď človek začína viac bilancovať— som si uvedomil niečo, čo som nikdy predtým nepovedal nahlas: zarmucuje ma myšlienka, že roky, ktoré môžem prežiť s ňou, sa stenčujú.

Nejde pritom o strach zo smrti, ale o lásku k životu. Ide o uvedomenie, že každý deň s ňou má takú nesmiernu hodnotu, že by som ich chcel prežiť ešte tisíc.

Žijeme v uponáhľanej dobe, v ktorej podpísať sa  pod „navždy“ vyzerá takmer ako čin nerozvážnosti. Pravda je však taká, že nikto z nás nechce byť milovaný na dobu určitú, počas trvania určitého projektu či zmluvy s možnosťou predĺženia.

A tu dokument hovorí s neuveriteľnou jasnosťou: manželstvo nie je „morálny nátlak“, ale cesta, ktorá učí veľkosti lásky, ktorá presahuje okamžitosť a otvára sa nádeji. Môžeme to vidieť každý deň. Stačí sa pozrieť na mladých, ktorí na mostoch veľkých miest zamykajú visacie zámky. Môže sa nám to zdať naivné či gýčové, ale vypovedá to o niečom veľkolepom: ľudské srdce túži po „navždy“. Aj vtedy, keď sa to hlava bojí vysloviť. Manželstvo je teda konkrétnou odpoveďou na nekonečnú túžbu.
Nejde o klietku, ale výbuch krásy. Manželstvo neobmedzuje, ale povoláva k plnosti. A keď má toto povolanie tvár niekoho, koho miluješ — tú tvár, žiadnu inú — potom sa všetko vyjasní: život nemá byť len prežitý… má byť zdieľaný.

Ja som sa obrátil k manželstvu kráčaním, padaním a vstávaním. Dnes to však môžem povedať bez okolkov: vybrať si Annu Chiaru bolo najkrajšie rozhodnutie môjho života. A rozhodovať sa pre ňu každý deň je mojou najjednoduchšou a najpravdivejšou modlitbou. Lebo skutočná krása sa nevysvetľuje: volí sa. A opatruje.
Navždy.

Gigi De Palo, prezident talianskej Nadácie pre pôrodnosť (Fondazione per la Natalità)
Preklad: Klára Tomášiková