Vatikán 16. septembra (TK KBS) V Bazilike sv. Petra sa v pondelok večer zhromaždilo okolo 9-tisíc pútnikov, aby sa spolu s pápežom Levom XIV. modlili v rámci Jubilea útechy. Zvláštna udalosť svätého roka bola venovaná všetkým, ktorí prešli ťažkosťami, stratou blízkych, utrpením či bolesťou.
Súčasťou bohoslužby slova boli aj dve výpovede žien, ktoré stratili svojich najbližších za tragických okolností.
Diane Foley, matka amerického novinára Jamesa Foleyho, zavraždeného islamistami v Sýrii, popísala svoju cestu od hnevu k odpusteniu. Silu jej dodala Panna Mária, ktorá sama zakúsila smrť nevinného Syna. Foleyová sa dokázala stretnúť s jedným z vrahov svojho syna a prijať jeho ľútosť. „Boh mi dal milosť vidieť v ňom spoluhriešnika, ktorý rovnako ako ja potrebuje Božie milosrdenstvo,“ uviedla.
Lucia Di Mauro Montanino rozprávala o bolesti, ktorú ona a jej dcéra zakúsili po vražde jej manžela v Neapole. Po rokoch sa stretla s mladistvým páchateľom, ktorý ju prosil o odpustenie. „Pred sebou som videla chlapca, ktorý sa triasol a plakal. Jedinou možnou odpoveďou bolo dlhé objatie,“ povedala. Odpustenie jej umožnilo premeniť smútok na nový začiatok a sprevádzať mladíka na ceste obnovy.
Vo svojom príhovore pápež pripomenul, že Boh neopúšťa človeka ani v najťažších chvíľach:
„Práve vtedy sme pozvaní viac ako inokedy zložiť nádej do blízkosti Spasiteľa, ktorý nás nikdy neopustí,“ povedal.
Podľa pápeža je útecha zakotvená v pevnej viere, ktorá sa nenechá zviklať búrkou. Slzy v ťažkých chvíľach nie sú prejavom slabosti, ale „tichým volaním ľudskosti vystaveného skúške“.
Pápež Lev XIV. zdôraznil, že bolesť sa nesmie premeniť na násilie. „Láska môže premôcť nenávisť a odpustenie nám dáva okúsiť Božie kráľovstvo už tu na zemi,“ vyhlásil.
Vyzval, aby sa kresťania nechali v bolesti utešiť Bohom a chránili najzraniteľnejších s nehou, ako to robí Panna Mária. „Naši zosnulí nie sú stratení. Patria Pánovi, Dobrému pastierovi, ktorý ich objíma a drží pri sebe,“ dodal.
-
Homília pápeža Leva XIV.
„Potešujte, potešujte môj ľud“ (Iz 40,1). Toto je pozvanie proroka Izaiáša, ktoré dnes náročným spôsobom oslovuje aj nás: volá nás, aby sme sa podelili o Božiu útechu s mnohými bratmi a sestrami, ktorí prežívajú situácie slabosti, smútku a bolesti. Pre tých, ktorí plačú, sú v beznádeji, chorí a smútia, jasne a silno zaznieva prorocké hlásanie o vôli Pána ukončiť utrpenie a premeniť ho na radosť. V tomto zmysle by som chcel ešte raz poďakovať dvom osobám, ktoré podali svoje svedectvo. Všetku bolesť možno premeniť milosťou Ježiša Krista. Ďakujem! Toto súcitné Slovo, ktoré sa stalo telom v Kristovi, je tým dobrým Samaritánom, o ktorom nám hovorí evanjelium: on je ten, kto uľavuje našim ranám, on je ten, kto sa o nás stará. V čase tmy, aj napriek všetkému, čo sa nám javí, Boh nás nenecháva samých; práve naopak, práve v týchto ťažkých situáciách sme viac ako kedykoľvek povolaní dúfať v blízkosť Spasiteľa, ktorý nikdy neopúšťa.
Hľadáme niekoho, kto by nás utešil, a často ho nenájdeme. Niekedy sa nám dokonca stáva neznesiteľným hlas tých, ktorí úprimne chcú byť účastní na našej bolesti. Je pravda, že existujú situácie, v ktorých slová nepomáhajú a stávajú sa takmer zbytočnými. V takýchto momentoch zostávajú možno len slzy plaču, ak sa ešte nevyčerpali. Pápež František pripomenul slzy dezorientovanej a osamelej Márie Magdalény pri prázdnom Ježišovom hrobe. „Jednoducho plače,“ hovoril. „Vidíte, niekedy sú v našom živote slzy okuliarmi, aby sme uvideli Ježiša. Existuje moment v našom živote, keď nás len slzy pripravujú na to, aby sme videli Ježiša. A aké je posolstvo tejto ženy? „Videla som Pána.“ (Pápež František, Ranná meditácia v Kaplnke Domu sv. Marty 2. apríla 2013).
Drahé sestry a drahí bratia, slzy sú jazykom, ktorý vyjadruje hlboké pocity zraneného srdca. Slzy sú nemým volaním, ktoré prosí o súcit a útechu. Ale predovšetkým sú oslobodením a očistením očí, cítenia a myslenia. Netreba sa hanbiť za plač; je to spôsob, ako vyjadriť náš smútok a potrebu nového sveta; je to jazyk, ktorý hovorí o našom slabom človečenstve, ktoré je vystavené skúške, avšak ktoré je povolané k radosti.
Tam, kde je bolesť, nevyhnutne vzniká otázka: prečo všetko toto zlo? Odkiaľ pochádza? Prečo sa to muselo stať práve mne? Vo svojich Vyznaniach svätý Augustín píše: „Hľadal som pôvod zla... aký je jeho koreň, aké je jeho semeno?... Ak Boh, ktorý je dobrý, stvoril všetky veci dobré, odkiaľ potom pochádza zlo?... Takéto myšlienky som spracovával vo svojom biednom srdci... Napriek tomu v mojom srdci zostávala pevná a stabilná viera v Katolícku cirkev svojho Krista, nášho Pána a Spasiteľa; viera, ktorú som nechcel opustiť, hoci v mnohých bodoch bola nejasná a kolísavá“ (VII, 5).
Prechod od otázok k viere je to, k čomu nás vychováva Sväté písmo. Existujú totiž otázky, ktoré nás uzatvárajú do seba samých a rozdeľujú nás vnútorne i od reality. Existujú myšlienky, z ktorých sa nemôže nič zrodiť. Ak nás izolujú a uvádzajú do zúfalstva, pokorujú aj inteligenciu. Tak ako v žalmoch, lepšie je, aby otázka bola protestom, sťažnosťou, volaním po spravodlivosti a pokoji, ktoré nám Boh sľúbil. Vtedy staviame most k nebu, aj keď sa zdá byť nemé. V Cirkvi hľadáme otvorené nebo, ktorým je Ježiš, Boží most k nám. Existuje útecha, ktorá nás zasiahne vtedy, keď zostáva „pevná a stabilná” tá viera, ktorá sa nám zdá „vágna a kolísavá” ako loď v búrke.
Tam, kde je zlo, tam musíme hľadať útechu a utešenie, ktoré ho premáhajú a nedávajú mu oddych. V Cirkvi to znamená: nikdy nie sami. Položiť hlavu na rameno, ktoré ťa utešuje, plače s tebou a dáva ti silu, je liek, o ktorý nikto nemôže pripraviť seba samého, lebo je znakom lásky. Tam, kde je bolesť hlboká, ešte silnejšia musí byť nádej, ktorá vzniká zo spoločenstva. A táto nádej nesklame.
Svedectvá, ktoré sme počuli, nám odovzdávajú túto istotu: že bolesť nesmie plodiť násilie; že násilie nie je posledným slovom, lebo ho premáha láska, ktorá vie odpúšťať. Aké väčšie oslobodenie môžeme dúfať, že dosiahneme, ak nie to, ktoré pramení z odpustenia, ktoré vďaka milosti môže otvoriť srdce i napriek tomu, že znášalo každý druh brutality? Utrpené násilie nemožno vymazať, ale odpustenie udelené tým, ktorí ho spôsobili, je predzvesťou Božieho kráľovstva na zemi, je ovocím jeho konania, ktoré ukončuje zlo a ustanovuje spravodlivosť. Vykúpenie je milosrdenstvo a môže zlepšiť našu budúcnosť, kým ešte čakáme na návrat Pána. On jediný utrie každú slzu a otvorí knihu dejín, aby nám umožnil čítať stránky, ktoré dnes nedokážeme ospravedlniť ani pochopiť (porov. Zj 5).
Aj vám, bratia a sestry, ktorí ste utrpeli nespravodlivosť a násilie zneužívania, Mária dnes opakuje: „Som tvoja matka“. A Pán vám v skrytosti srdca hovorí: „Ty si môj syn, ty si moja dcéra“. Nikto nemôže odňať tento osobný dar, ktorý je ponúknutý každému. A Cirkev, ktorej niektorí členovia vás, žiaľ, zranili, dnes kľačí spolu s vami pred Matkou. Nech sa všetci od nej naučíme s nežnosťou chrániť najmenších a najkrehkejších! Nech sa naučíme načúvať vašim ranám, kráčať spoločne. Nech od Bolestnej Márie dostaneme silu uznať, že život nie je definovaný len zlom, ktoré sme utrpeli, ale Božou láskou, ktorá nás nikdy neopúšťa a vedie celú Cirkev.
Slová svätého Pavla nám potom naznačujú, že keď prijímame útechu od Boha, stávame sa schopnými ponúkať útechu aj ostatným: „On nás potešuje v každom našom súžení, aby sme mohli aj my potešovať tých, čo sú v akomkoľvek súžení, tou útechou, ktorou Boh potešuje nás.“ (2 Kor 1, 4) . Tajomstvá nášho srdca nie sú pred Bohom skryté: nesmieme mu brániť, aby nás utešoval, a robiť si ilúzie, že môžeme počítať len so svojimi silami.
Sestry a bratia, na konci tejto vigílie dostanete malý darček: Agnus Dei. Je to znamenie, ktoré si môžeme odniesť do našich domovov, aby nám pripomínalo, že tajomstvo Ježiša, jeho smrti a zmŕtvychvstania je víťazstvom dobra nad zlom. On je Baránok, ktorý nám dáva Ducha Svätého, Utešiteľa, ktorý nás nikdy neopúšťa, utešuje nás v núdzi a posilňuje nás svojou milosťou (porov. Sk 15, 31).
Tí, ktorých milujeme a ktorí nám boli odobratí sestrou smrťou, nie sú stratení a nezanikajú v ničote. Ich život patrí Pánovi, ktorý ich ako Dobrý pastier objíma a drží tesne pri sebe, a jedného dňa nám ich vráti, aby sme sa mohli tešiť z večnej a spoločnej radosti.
Milovaní, tak ako existuje osobná bolesť, tak aj v dnešnej dobe existuje kolektívna bolesť celých národov, ktoré, gniavené ťažobou násilia, hladu a vojny, prosia o mier. Je to obrovský výkrik, ktorý nás zaväzuje modliť sa a konať, aby sa skončilo všetko násilie a aby tí, ktorí trpia, mohli nájsť pokoj; a zaväzuje predovšetkým Boha, ktorého srdce sa chveje súcitom, aby prišiel do svojho kráľovstva. Skutočná útecha, ktorú musíme byť schopní odovzdať, spočíva v ukazovaní, že mier je možný a že klíči v každom z nás, ak ho neudusíme. Zodpovední predstavitelia národov nech počúvajú najmä výkrik toľkých nevinných detí, aby im zabezpečili budúcnosť, ktorá ich ochráni a uteší.
Uprostred toľkej arogancie sme si istí, že Boh nezanechá bez pomoci srdcia a ruky, ktoré prinášajú pomoc a útechu, šíriteľov mieru schopných povzbudiť tých, ktorí sú v bolesti a smútku. A spolu, ako nás to učil Ježiš, budeme pravdivejšie volať: „Príď tvoje kráľovstvo!“
Preklad: Zuzana Klimanová
-
Na záver pápež apeloval na ukončenie vojen, hladu a násilia, ktoré drví celé národy. „Aj uprostred toľkej pýchy sme si istí, že Boh inšpiruje srdce a ruky ľudí, aby prinášali útechu tým, ktorí trpia,“ uzavrel.
Zdroje: Vatican News, slovenská a anglická sekcia/Cirkev.cz
