Vatikán 22. apríla (TK KBS) O niekoľko dní sa vo vatikánskej Sixtínskej kaplnke stretnú kardináli na konkláve, kde vyberú nového pápeža – nástupcu Františka, ktorý nečakane zomrel na Veľkonočný pondelok 21. apríla 2025. Keď píšeme tieto slová, nepoznáme dátum tohto stretnutia a už vôbec nevieme, kto sa stane novým rímskym biskupom. Považujeme však za dôležité pripomenúť samotný inštitút konkláve a aspoň v krátkosti aj jeho dejiny.
Katolícka cirkev po skonaní alebo dobrovoľnej abdikácii Svätého Otca nemôže byť dlho bez svojej „hlavy“ a čím skôr musí nájsť jeho nástupcu na tento najvyšší úrad. Samozrejme, musí k tomu dôjsť po primeranej príprave, a to nielen po organizačnej stránke, ale aj – a najmä – po duchovnej stránke. Preto musí uplynúť určitý čas od uprázdnenia Katedry sv. Petra, kým bude vybratá nová osoba, ktorá na ňu zasadne.
V prípade úmrtia sa v prvom rade treba oficiálne rozlúčiť so zosnulým, po čom – v súlade s cirkevnými predpismi – trvá po jeho pohrebe ešte 9 dní oficiálny smútok (tzv. novendiales), počas ktorého sa každodenne slúžia sväté omše za jeho dušu.
A až medzi 15. a 20. dňom od smrti pápeža sa môže začať proces voľby jeho nástupcu. V prípade Benedikta XVI., ktorý dobrovoľne odstúpil vo februári 2013, sa mohlo konkláve začať skôr.
Prvé tisícročie
V prvých storočiach, keď kresťanstvo existovalo prakticky len vo Svätej zemi, v Rímskej ríši a v Grécku a reálna moc rímskeho biskupa nepresahovala oblasť Ríma, vyberali pápeža všetci veriaci, prítomní na mieste, spomedzi miestnych kňazov. Zohľadňovala sa pri tom ich horlivosť, povesť, sila viery a organizačné schopnosti.
Prvý presne známy dátum voľby pápeža je 28. september 235, keď z úradu odstúpil sv. Poncián (21. júla 230 – 28. septembra 235), odsúdený na vyhnanstvo v sicílskych kameňolomoch, kde umrel ako mučeník. Zriekol sa svojho úradu, aby umožnil voľbu nástupcu. Stal sa ním sv. Anter (2. novembra 235 – 3. januára 236), ktorý viedol rímsku cirkev iba niekoľko týždňov a pravdepodobne zomrel ako mučeník. V tom období s rôznou intenzitou prebiehali prenasledovania kresťanov a väčšina vtedajších rímskych biskupov zomrela pre svoju vieru, preto dochádzalo ku kratším i dlhším prestávkami na Petrovom stolci. Napr. keď zomrel sv. Fabián (10. januára 236 – 20. januára 250), jeho nástupcu, sv. Kornela zvolili až po roku. Po sv. Sixtovi II. (30. augusta 257 – 6. augusta 258) nebol pápež zvolený takmer dva roky a po sv. Marcelínovi (296 – 304) takmer štyri (do mája 307).
Po milánskom edikte v roku 313 sa skončilo prenasledovanie kresťanov a nová viera si rýchlo získavala veriacich. Ešte niekoľko storočí však bola voľba pápeža vnútornou záležitosťou „rímskeho ľudu“, hoci v skutočnosti mali čoraz väčšie slovo najvplyvnejší členovia miestneho duchovenstva. Asi v polovici 4. storočia vytvárajú novú kategóriu vyšších duchovných, tzv. kardinálov. Lateránska synoda v roku 769 rozhodla – a potvrdil to pápež Štefan III. (768 – 772) –, že právo voliť majú len kardináli z dvoch skupín: biskupi a kňazi (čiže bez diakonov a bez laikov).
Od konca 4. storočia mali na voľbu pápeža veľký vplyv byzantskí cisári a v polovici 8. storočia (čiže viac-menej v dobe spomínanej Lateránskej synody) západní vládcovia, najprv Frankovia a neskôr vladári Svätej rímskej ríše nemeckého národa. Neraz to spôsobovalo spory ohľadom osoby budúceho pápeža a tiež voľbu protipápeža, čo celý proces predlžovalo a komplikovalo.
Prenasledovania niekedy znemožňovali rýchlu voľbu nového pápeža. Po roku 313 to bývalo naopak a nový pápež bol vybraný takmer okamžite po úmrtí predchádzajúceho. Bolo to tak v 5. a 6. storočí, keď ďalších pápežov, ktorí Cirkev viedli niekoľko rokov, vybrali už po 2 – 3 dňoch. Napríklad sv. Bonifáca I. (zomrel 4. septembra 422), nástupcu sv. Zosima (18. marca 417 – 26. decembra 418) zvolili už po dvoch dňoch (a možno dokonca v deň úmrtia predchodcu). Ďalšieho pápeža, sv. Celestína I. (zomrel 27. júla 432) vybrali 6 dní po úmrtí Bonifáca, jeho nástupcu sv. Sixta III. zas po štyroch dňoch (31. júla 432). Podobných príkladov je viac.
Kardináli
Inštitút kardinála siaha v západnej cirkvi (vo východnej neexistuje) do 4. storočia a spočiatku sa týkal len rímskych duchovných. Išlo o kňazov a diakonov z najužšieho kruhu pápeža, tzv. „cardinales“, čiže hlavných. Neskôr sa týmto slovom začali označovať aj biskupi niektorých dôležitých miest z Talianska aj z iných krajín, napr. biskupi Milána, Neapola, Kolína, Trevíra, Santiaga de Compostela a pod. Dávne rozdelenie kardinálov na biskupov, kňazov a diakonov trvá dodnes v podobe troch kategórií kardinálov.
Približne od roku 1150 existuje kardinálske kolégium, ktorého čestnou hlavou – dekanom – je vždy kardinál – biskup Ostie (od 25. januára 2020 je ním kardinál Giovanni Battista Re). Od polovice 11. storočia môžu nového pápeža voliť len kardináli. V priebehu storočí sa ich počet menil a obohacovalo sa aj národnostné zloženie jeho členov: od niekoľkých Talianov po viac ako 250 kardinálov z viac ako 70 krajín sveta.
Dňa 6. decembra 1058 volili pápeža (Mikuláša II.) prvýkrát len kardináli – biskupi a prvá voľba za účasti všetkých troch kategórií kardinálov sa uskutočnila 14. februára 1130, keď bol zvolený Inocent II. Vtedy sa rozhodlo, že rímsky biskup sa volí 2/3 väčšinou hlasov a aby sa proces voľby zbytočne nepredlžoval, od 9. dňa hlasovania mali volitelia dostávať čoraz menej (a čoraz menej kvalitného) jedla, ktoré sa postupne obmedzilo na chlieb, vodu a víno.
Konkláve
V úzkom zmysle slova tento termín označuje uzavreté miesto, na ktorom sa zhromažďujú kardináli, aby si zvolili nového pápeža, a tiež ich samotné zhromaždenie. Toto slovo zaviedol do právneho a cirkevného obehu pápež Gregor X. (1271 – 1276) prostredníctvom konštitúcie „Ubi periculum“ zo 7. júla 1274. Znamenalo zhromaždenie voliteľov uzavretých „kľúčom“ (cum clave) s cieľom zvoliť pápeža.
Počiatky tohto inštitútu siahajú do prvej polovice 13. storočia. Keď dňa 22. augusta 1241 zomrel Gregor IX., bolo kardinálov dvanásť, pričom dvoch uväznil nemecký cisár Fridrich II., ktorý robil nátlak aj na ostatných. Znamenalo to, že nebolo možné získať potrebnú dvojtretinovú väčšinu hlasov. Voľba sa predlžovala a po niekoľkých týždňoch úplnej blokády vyvinuli rímske úrady na kardinálov mimoriadny tlak. Zavreli ich v juhovýchodnom krídle palatínskeho paláca, kde sa mohli rozprávať iba medzi sebou. A keď ani to nepomohlo, pohrozili im použitím vojska a pod takým nátlakom 25. októbra 1241 (čiže po dvoch mesiacoch) zvolili Celestína IV., ktorý však umrel už 10. novembra. Jeho nástupca Inocent IV. bol zvolený až 25. júna 1243, čiže po viac ako 2,5 roku.
Prelom nastal, keď 29. novembra 1268 zomrel Klement IV. Keďže zomrel v meste Viterbo, vybrali sa kandidáti na jeho nástupcu so svojimi dvormi práve tam. Spočiatku ich bolo 20, a hoci sa tento počet časom zmenšil na 16, nedokázali sa dohodnúť, pretože boli výrazne rozdelení na dve frakcie: profrancúzsku a pronemeckú (taliansku). Až tak im to však neprekážalo, pretože bývali vo Viterbe na náklady miestnych obyvateľov. Počas „sede vacante“, čiže v období, keď bol pápežský stolec uprázdnený, zomreli ďalší traja kardináli a ďalší – starý a chorý Enrico Bartolomei de Susa, dekan kolégia – sa zriekol svojich voliteľských práv. Takmer zruinovaní obyvatelia mesta použili drastické prostriedky: zamurovali dvere do paláca, v ktorom sa kardináli stretávali, a začali im cez strechu podávať len veľmi skromné pokrmy.
Keď sa ešte zosilnil tlak zo strany francúzskeho kráľa Filipa III. a niekoľkých iných vladárov, kardináli dňa 1. septembra 1271, čiže po 1006 dňoch (takmer 3 rokoch) vybrali kompromisného kandidáta, arcidiakona z dnešného Liège v Belgicku, Teobalda Viscontiho – nie kardinála! Zvolil si meno Gregor X. a oficiálne sa ujal úradu 27. novembra, z Viterba vycestoval 12. februára a v Ríme bol korunovaný až 27. marca 1272.
Práve on si za jednu z najdôležitejších úloh po nastúpení do úradu vybral reorganizáciu procesu voľby rímskeho biskupa. Vydal spomínanú konštitúciu „Ubi periculum“ zo 7. júla 1274, v ktorej prvýkrát použil slovo konkláve. Tento dokument tiež opisoval pravidlá a režim voľby, napr. to, že ak volitelia počas prvých troch dní nezvolia pápeža, budú dostávať menej jedla, a ešte menej, ak sa im to nepodarí po ďalších piatich dňoch.
Predsa však aj neskôr dochádzalo k dlhým obdobiam bez zvoleného pápeža – hoci nie tak rekordným, ako bolo uvedené vyššie. Napríklad Jána XXII., nástupcu Klementa V. (5. júna 1305 – 20. apríla 1314), ktorý bol zvolený až po 11 mesiacoch od úmrtia predchodcu, Benedikta XI. (7. júla 1304), zvolili až po 2 rokoch a 3 mesiacoch dňa 7. augusta 1316. Dlhých konkláve, ktoré trvali zopár mesiacov, bolo ešte niekoľko.
Ako je to dnes?
Dnes sa uplatňuje apoštolská konštitúcia „Universi Dominici gregis“ (UDG) Jána Pavla II. Z 22. februára 1996 so zmenami, ktoré zaviedol Benedikt XVI. v motu proprio z 11. júna 2007 a neskôr v „Normas nonnullas“ z 22. februára 2013. Potvrdila všeobecne platné pravidlá voľby pápeža vypracované v priebehu storočí a spresnila napríklad, že nového Petrovho nástupcu je možné vyberať iba hlasovaním. Predtým existovali tri možnosti: jednohlasná voľba aklamáciou, kompromisné riešenie (výber kandidáta, ktorého akceptovali rôzne neformálne skupiny kardinálov) a tajné hlasovanie. Dnes platí iba posledná varianta.
Konkláve sa začína ráno svätou omšou „pro eligendo Papa“ (za voľbu pápeža) vo Vatikánskej bazilike, ktorú koncelebrujú kardináli – volitelia a celebruje dekan kardinálskeho kolégia. Na tejto svätej omši sa môžu zúčastniť všetci. Následne kardináli prechádzajú do Domu sv. Marty, ktorý bol postavený na začiatku deväťdesiatych rokov práve pre konkláve (keď je pápež v úrade, objekt slúži najmä ako hotel pre duchovných a miesto stretnutí a konferencií). Následne sa za nimi zatvoria dvere a až do zvolenia nového Svätého Otca zostanú izolovaní od akýchkoľvek vonkajších vplyvov.
Treba pripomenúť, že okrem kardinálov – voliteľov sa konkláve môže zúčastniť – samozrejme, bez hlasovacieho práva – aj sekretár kardinálskeho kolégia, ktorý je tiež sekretárom zhromaždenia voličov, hlavný pápežský ceremoniár a dvaja ceremoniári, jeden duchovný určený kardinálom dekanom alebo jeho zástupcom, niekoľko spovedníkov, ktorí ovládajú rôzne jazyky, a dvaja lekári pre prípad náhlej potreby.
Všetky tieto osoby prisahajú, že zachovajú mlčanlivosť o priebehu konkláve a všetkom, čo sa priamo alebo nepriamo týka hlasovania. Týka sa to aj moderných technológií. Zakazuje sa akékoľvek používanie technológií slúžiacich na nahrávanie, počúvanie alebo zaznamenávanie obrazu na území Vatikánu. Porušenie tejto prísahy znamená exkomunikáciu „latae sententiae“ (čiže vyplývajúcu priamo z tohto činu, bez nutnosti jej vyhlásenia).
Po zložení prísahy a prečítaní priezvisk oprávnených voliteľov kardinálom dekanom alebo jeho zástupcom musia sprevádzajúce osoby opustiť Sixtínsku kaplnku (okrem hlavného ceremoniára), volitelia ešte raz skladajú sľub a začína sa samotné „scrutinium“ (hlasovanie).
Hlasovanie až do úspešného konca
Na obdĺžnikový lístok napíše kardinál priezvisko toho, koho považuje za najvhodnejšieho kandidáta na nového rímskeho biskupa. Keď odovzdáva lístok, ešte raz prisahá: „Pri Ježišovi Kristovi, ktorý ma raz bude súdiť, vyhlasujem, že som svoj hlas dal tomu, o ktorom som presvedčený, že by mal byť zvolený“. Lístky sa následne zozbierajú a traja sekretári, zvolení hlasujúcimi, počítajú hlasy – nahlas pri všetkých zúčastnených.
Ak je prvé hlasovanie neúspešné, čiže žiadny kandidát nezíska aspoň 2/3 platných lístkov, musí sa opakovať. Každý deň sa uskutočnia štyri série hlasovania: dve predpoludním a dve popoludní. Keby sa počas siedmych hlasovaní nepodarilo vybrať nového pápeža, treba urobiť jednodňovú prestávku a začať od začiatku – opäť až sedem hlasovaní. Keby sa po troch sériách siedmich hlasovaní nepodarilo zvoliť pápeža, kardináli musia podľa pravidiel urobiť dlhšiu prestávku a modlitbu a úvahu a musia sa zamyslieť nad tým, či budú ďalej hlasovať v tomto režime alebo pripustia možnosť obyčajnej väčšiny hlasov (nie 2/3). V žiadnom prípade však nie je možné vybrať kandidáta aklamáciou. Konštitúcia Jána Pavla II. Pripúšťala aj možnosť, že by sa hlasovalo iba o dvoch kandidátoch, ktorí pri ostatnom hlasovaní získali najviac hlasov. V takom prípade by stačila obyčajná väčšina hlasov.
V tejto veci zaviedol Benedikt XVI. dôležitú zmenu prostredníctvom motu proprio z 11. júna 2007 a opäť sa vrátil k tradičnej forme (na základe početných prosieb prichádzajúcich do Vatikánu z celého sveta), podľa ktorej je potrebná väčšina 2/3 hlasov kardinálov prítomných v sále, kde sa hlasuje. Keby dovtedajšie série hlasovaní nepriniesli výsledok, je po dni prestávky a meditácií potrebné začať ďalšie hlasovanie, a to iba o dvoch kandidátoch s najväčším počtom hlasov. Títo kandidáti vtedy nemôžu hlasovať. Aj v tomto prípade musí byť kandidát zvolený väčšinou 2/3 hlasov. Toto motu proprio, podobne ako konštitúcia z roku 1996, vylúčilo inú formu voľby ako hlasovanie.
Zvolenie
Keď kandidát získa potrebnú väčšinu, oznamuje tento výsledok sekretárovi kardinálskeho kolégia a hlavnému ceremoniárovi ostatný kardinál – diakon na zozname. Vtedy dekan kolégia alebo prvý kardinál jednej z kategórií alebo podľa veku v menej všetkých položí otázku: „Prijímaš kánonickú voľbu za Najvyššieho veľkňaza?“ Po súhlase požiada o pápežské meno. Vtedy hlavný ceremoniár, ktorý zastáva povinnosti notára, s dvomi ceremoniármi ako svedkami, vyhotovuje dokument o súhlase nového pápeža a jeho novom mene.
Po súhlase s voľbou sa zvolený kandidát okamžite stáva rímskym biskupom, pápežom a hlavou biskupského kolégia, nadobúda tiež úplnú a najvyššiu moc v Cirkvi a môže ju vykonávať. Ak nie je biskupom – a podľa pravidiel je to možné –, musí hneď po zvolení prijať biskupské svätenie.
O výsledku voľby informuje svet dym z komína nad Sixtínskou kaplnkou: ak je čierny, znamená to, že pápež nebol zvolený, ak je biely (svetlejší), pápež bol zvolený. Dym vzniká zo spaľovania hlasovacích lístkov, ku ktorým sa pridáva viac alebo menej slamy a prípadne aj iných látok (aby mal dym správnu farbu).
Výsledok hlasovania oznamuje ľudu zhromaždenému na Námestí sv. Petra a celému svetu kardinál – protodiakon, keď z balkóna baziliky sv. Petra slávnostne hovorí slová: „Annuntio vobis gaudium magnum: habemus papam – Eminentissimum ac Reverendissimum Dominum, Sacrae Catholicae Romanae Cardinalem..., quis imposuit sibi nomen...“ (Oznamujem vám veľkú radosť: máme pápeža – najctihodnejšieho a prevelebného kardinála svätej rímskokatolíckej cirkvi – tu sa oznámi jeho meno a priezvisko – ktorý si vybral meno...).
Po týchto slovách sa nový pápež ukáže v pontifikálnom rúchu a udeľuje zhromaždeným prvé požehnanie.
Trochu histórie
Pripomeňme ešte dve dôležité rozhodnutia Pavla VI. týkajúce sa pravidiel voľby: najprv prostredníctvom motu proprio „Ingravescentem aetatem“ z 21. novembra 1970 rozhodol o tom, že kardináli starší ako 80 rokov strácajú hlasovacie právo a právo na všetky úrady a pozície v rímskej kúrii. Išlo mu o omladenie kardinálskeho kolégia a zvýšenie jeho účinnosti. Následne počas tajného konzistória dňa 5. novembra 1973 pápež ohlásil, že počet kardinálov s hlasovacím právom nemôže presiahnuť 120. Všetky tieto rozhodnutia potvrdil Ján Pavol II. apoštolskou konštitúciou „Universi Dominici gregis“ z 22. februára 1996.
Počas 20. storočia prebehlo 8 takýchto zhromaždení, pričom najviac voliteľov bolo v dvoch ostatných v roku 1978, ktoré zvolili najprv Jána Pavla I. (25. – 26. augusta) a následne Jána Pavla II. (14. – 16. októbra) – oboch sa zúčastnilo 111 kardinálov, pričom 15 nemalo hlasovacie právo. Najmenej kardinálov vyberalo Jána XXIII. v dňoch 25. – 28. októbra 1958. Bolo ich 51, traja sa voľby nezúčastnili.
Dnes máme 252 kardinálov, z ktorých je 135 voliteľov a 117 takých, ktorí už nemajú právo hlasovať. Päť z nich menoval sv. Ján Pavol II., 22 Benedikt XVI. a 108 František. Spomedzi nevoliteľov menoval poľský pápež 36, jeho nemecký nástupca 40 a pápež Bergoglio 41.
Najstaršími kardinálmi sú Talian Angelo Acerbi narodený 23. septembra 1925, Argentínčan chorvátskeho pôvodu Estanislao Esteban Karlic (nar. 7. februára 1926) a Emmanuel Wamala z Ugandy (nar. 15. decembra 1926). Najmladšími kardinálmi sú Ukrajinec pôsobiaci v Austrálii Mykola Byčok (nar. 13. februára 1980), Talian pôsobiaci v Mongolsku Giorgio Marengo (nar. 7. júna 1974) a Portugalčan Américo Manuel Alves Aguiar (nar. 12. decembra 1973). Najdlhšie pôsobiacim kardinálom je Michael Michai Kitbunchu z Thajska, menovaný 2. februára 1983.
Zdroj: E-kai
Preložil: M. Hamada
