Vatikán 17. apríla (VaticanNews) Jubilejný rok predstavuje osobitnú výzvu pre kňazov, aby začali odznova v znamení obrátenia, napísal pápež v homílii, pripravenej na svätú omšu na Zelený štvrtok.

Zdroj: VaticanNews

V jeho mene ju celebroval kardinál Domenico Calcagno. Svätý Otec František požiadal veriacich, aby sa modlili za radosť kňazov. „Nosíme v sebe mnoho obáv a sme obklopení strašnými nespravodlivosťami, no svitol nový svet. Boh tak miloval svet, že nám dal svojho Syna, Ježiša. On pomazáva naše rany a osušuje naše slzy.“

Zdroj: VaticanNews

HOMÍLIA SVÄTÉHO OTCA FRANTIŠKA
Omša svätenia olejov Štvrtok Svätého týždňa, 17. apríla 2025

Drahí biskupi a kňazi, drahí bratia a sestry!

„Alfa a Omega, ten, ktorý je, ktorý bol a ktorý príde, Všemohúci“ (Zjv 1, 8) je Ježiš. Presne ten Ježiš, ktorého nám Lukáš opisuje v synagóge v Nazarete, medzi tými, ktorí ho poznajú od detstva a teraz nad ním žasnú. Zjavenie – „Apokalypsa“ – sa ponúka v medziach času a priestoru: má telo ako oporný bod, ktorý udržiava nádej. Ježišovo telo a naše telo. O tejto nádeji rozpráva posledná kniha Biblie. Robí to originálnym spôsobom, ktorý všetky apokalyptické obavy rozpúšťa na slnku ukrižovanej lásky. V Ježišovi sa otvára kniha dejín a možno ju čítať.
Aj my kňazi máme dejiny: obnovujúc na Zelený štvrtok svoje sľuby z vysviacky, vyznávame, že ich môžeme čítať len v Ježišovi z Nazareta. „Ten, ktorý nás miluje a svojou krvou nás oslobodil od hriechov“ (Zjv 1, 5), otvára aj zvitok nášho života a učí nás nachádzať pasáže, ktoré odhaľujú jeho zmysel a poslanie. Keď mu dovolíme, aby nás poučil, naša služba sa stáva službou nádeje, pretože v každom z našich príbehov Boh otvára jubileum, teda čas a oázu milosti. Pýtajme sa sami seba: Učím sa čítať svoj život? Alebo sa toho bojím?
Všetok ľud nachádza občerstvenie, keď sa v našom živote začína jubileum: dúfajme, že nie raz za dvadsaťpäť rokov! – ale v tej každodennej blízkosti kňaza k svojmu ľudu, v ktorej sa napĺňajú proroctvá o spravodlivosti a pokoji. „Urobil nás kráľovstvom, kňazmi Bohu a svojmu Otcovi“ (Zjv 1, 6): toto je Boží ľud. Toto kráľovstvo kňazov nie je zhodné s klérom. To „my“, ktoré Ježiš utvára, je ľud, ktorého hranice nevidíme, v ktorom múry a clá padajú. Ten, ktorý hovorí: „Hľa, všetko robím nové“ (Zjv 21, 5), roztrhol chrámovú oponu a má v zálohe pre ľudstvo pripravené mesto-záhradu, nový Jeruzalem, ktorý má vždy otvorené brány (porov. Zjv 21, 25). Takto Ježiš číta a učí nás čítať služobné kňazstvo ako číru službu kňazskému ľudu, ktorý bude čoskoro bývať v meste, ktoré nebude potrebovať chrám.

Jubilejný rok tak pre nás kňazov predstavuje osobitné povolanie začať znova v znamení obrátenia. Pútnici nádeje, aby sme vyšli z klerikalizmu a stali sa ohlasovateľmi nádeje. Iste, ak je alfou a omegou nášho života Ježiš, aj my sa môžeme stretnúť s nepochopením, ktoré zažil on v Nazarete. Pastier, ktorý miluje svoj ľud, nehľadá súhlas a uznanie za každú cenu. A predsa, vernosť v láske premieňa: najprv to rozpoznávajú chudobní, ale pomaly to znepokojuje a priťahuje aj ostatných. „Hľa, (...) uvidí ho každé oko, aj tí, čo ho prebodli; a budú nad ním nariekať všetky kmene zeme. Tak je. Amen.“ (Zjv 1, 7).

Milovaní, sme tu zhromaždení, aby sme si toto „Tak je. Amen“ osvojili a opakovali ho. Je to vyznanie viery Božieho ľudu: „Áno, je to tak, drží to ako skala!“. Ježišovo umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie, ktoré sa chystáme opäť prežívať, sú pôdou, ktorý pevne drží Cirkev a v nej aj našu kňazskú službu. A aká je to pôda? V akej pôde môžeme nielen obstáť, ale aj prekvitať? Aby sme to pochopili, musíme sa vrátiť do Nazareta, ako to veľmi bystro pochopil svätý Charles de Foucauld.
„Prišiel do Nazareta, kde vyrástol. Podľa svojho zvyku vošiel v sobotu do synagógy a vstal, aby čítal“ (Lk 4, 16). Sú tu spomenuté prinajmenšom dva zvyky: chodiť do synagógy a čítať. Náš život stojí na dobrých zvykoch. Tie sa môžu stať suchopárnymi, no ukazujú, kde je naše srdce. Ježišovo srdce je zamilované do Božieho slova: už ako dvanásťročný to bolo vidno a teraz, keď je dospelý, je Písmo jeho domovom. Tu je zem, životodarná pôda, ktorú nájdeme, keď sa staneme jeho učeníkmi. „Podali mu knihu proroka Izaiáša. Rozvinul ju a našiel miesto“ (Lk 4, 17). Ježiš vie, čo hľadá. Obrad v synagóge to umožňoval: po prečítaní Tóry mohol každý rabín nájsť prorocké stránky na aktualizovanie posolstva. No tu je viac: tu je stránka jeho života. Lukáš to chápe: spomedzi mnohých proroctiev si Ježiš vyberá to, ktoré naplní.


Drahí kňazi, každý z nás má slovo, ktoré má naplniť. Každý z nás má vzťah k Božiemu slovu, ktoré prichádza z diaľky. Dávame ho do služby všetkým len vtedy, keď Biblia zostáva naším prvým domovom. V nej má každý z nás svoje obľúbené stránky. To je krásne a dôležité! Pomáhajme aj iným nájsť stránky ich života: možno snúbencom, keď si vyberajú čítania na sobáš, alebo tým, ktorí smútia a hľadajú úryvky, ktorými by zverili zosnulú osobu Božiemu milosrdenstvu a modlitbám spoločenstva. Na začiatku cesty každého z nás je spravidla stránka povolania. Ak ju zachovávame, Boh nás cez ňu znova povoláva, aby láska neochladla.

Stránka, ktorú si vybral Ježiš, je však dôležitá aj pre každého z nás, a to osobitným spôsobom. Nasledujeme ho a práve preto sa nás týka a zapája nás do jeho poslania.
„Otvoril knihu a našiel miesto, kde bolo napísané:
Duch Pána je nado mnou;
lebo ma pomazal,
aby som hlásal evanjelium chudobným;
poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení
a slepým, že budú vidieť;
utláčaných prepustiť na slobodu,
a ohlásiť Pánov milostivý rok.

Potom knihu zvinul, vrátil ju sluhovi a sadol si“ (Lk 4, 17 – 20).

Všetky naše oči sa teraz upierajú na neho. Práve ohlásil jubilejný rok. Neurobil to ako ten, kto hovorí o iných. Povedal: „Duch Pána je nado mnou“ ako ten, kto vie, o akom Duchu hovorí. A naozaj dodáva: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli. To je božské: že slovo sa stáva skutočnosťou. Teraz hovoria skutky, slová sa napĺňajú. To je nové, to je silné. „Hľa, všetko robím nové“. Niet milosti, niet Mesiáša, ak prísľuby zostanú prísľubmi, ak sa tu dole nestanú skutočnosťou. Všetko sa premieňa.

O tohto Ducha prosíme pre naše kňazstvo. Boli sme ním obdarení a je to práve Ježišov Duch, ktorý zostáva tichým protagonistom našej služby. Ľudia cítia jeho závan, keď sa v nás slová stávajú skutočnosťou. Na prvom mieste chudobní, potom deti, dospievajúci, ženy a aj tí, čo boli vo vzťahu k Cirkvi zranení, majú „čuch“ na Ducha Svätého: rozoznajú ho od iných svetských duchov, rozpoznajú ho v zhode, ktorá je v nás medzi hlásaním a životom. Môžeme sa stať naplneným proroctvom, a to je krásne! Svätá krizma, ktorú dnes konsekrujeme, spečaťuje toto premieňajúce tajomstvo v rôznych etapách kresťanského života. A pozor: nikdy sa nenechajte znechutiť, lebo je to Božie dielo. Áno, veriť! Veriť, že Boh so mnou nezlyhá! Boh nikdy nezlyhá. Spomeňme si na slová z vysviacky: „Boh, ktorý začal v tebe dobré dielo, nech ho aj sám dokončí“. A on to urobí.

Je to Božie dielo, nie naše: prinášať radostnú zvesť chudobným, vyslobodenie zajatým, zrak slepým a slobodu utláčaným. Ak Ježiš našiel tento úryvok v knihe, dnes ho naďalej číta v životopise každého z nás. V prvom rade preto, že až do posledného dňa je to vždy on, kto nás evanjelizuje, kto nás vyslobodzuje z našich väzení, kto nám otvára oči, kto dvíha bremená naložené na našich pleciach. A potom preto, že tým, že nás povoláva do svojho poslania a sviatostne nás včleňuje do svojho života, skrze nás oslobodzuje aj iných. Vo všeobecnosti bez toho, aby sme si to uvedomovali. Naše kňazstvo sa stáva jubilejnou službou, ako to jeho, bez trúbenia na roh či trúbu: v oddanosti, ktorá nie je hlučná, ale radikálna a nezištná. To je Božie kráľovstvo, to, o ktorom hovoria podobenstvá, účinné a nenápadné ako kvas, tiché ako semienko. Koľkokrát ho v nás spoznali maličkí? A sme schopní povedať ďakujem?

Iba Boh vie, aká hojná je žatva. My robotníci zakúšame námahu i radosť zo žatvy. Žijeme po Kristovi, v mesiášskom čase. Preč so zúfalstvom! Namiesto toho navrátenie, odpustenie dlhov, prerozdelenie zodpovednosti a zdrojov: Boží ľud to očakáva. Chce sa na tom podieľať a na základe krstu je veľkým kňazským ľudom. Oleje, ktoré pri tomto slávení posväcujeme, sú určené na jeho útechu a mesiášsku radosť.

Poľom je svet. Náš spoločný domov, ktorý je zranený, a ľudské bratstvo, ktoré je popierané, no nezmazateľné, nás volajú k voľbe poľa. Božia úroda je pre všetkých: je to živé pole, na ktorom človek vypestuje stokrát viac, ako zasial. Nech nás v našom poslaní poháňa radosť z kráľovstva, ktorá odmení každú námahu. Každý roľník totiž pozná obdobia, v ktorých nevidno vyrastať nič. A také nechýbajú ani v našom živote. Je to Boh, kto dáva rásť a kto maže svojich služobníkov olejom radosti.
Drahí veriaci, ľud nádeje, modlite sa dnes za radosť kňazov. Nech k vám príde oslobodenie prisľúbené v Písmach a živené sviatosťami. Je v nás mnoho strachu a obklopujú nás hrozné nespravodlivosti, no nový svet už vzišiel. Boh tak miloval svet, že nám dal svojho Syna, Ježiša. On maže naše rany a utiera naše slzy. „Hľa, prichádza s oblakmi“ (Zj 1, 7). Jeho je kráľovstvo a sláva na veky. Amen.

Preklad Martin Jarábek, Andrej Klapka