Vatikán 11. apríla (VaticanNews) V piatok 11. apríla dopoludnia sa v Aule Pavla VI. konala štvrtá a posledná pôstna kázeň , ktorú predniesol páter Roberto Pasolini, kazateľ pápežského domu.
Ústrednou témou záverečnej meditácie bola udalosť Nanebovstúpenia – Kristovo vedomé „odídenie“, ktoré neznamená opustenie, ale otvorenie priestoru pre Slovo, Ducha a život Cirkvi. Nechýbal ani pozdrav Svätému Otcovi Františkovi, ktorý aj počas svojej rekonvalescencie naďalej spolu prežíva život Cirkvi.
4. pôstna kázeň: Rozšíriť nádej
Zodpovednosť nanebovstúpenia
Meditácie prinášané počas týchto piatkov pôstneho obdobia v jubilejnom roku, mali za cieľ pomôcť nám zostať ukotvení a pevní v tom, čo je kotvou nášho života: v Kristovi. On je pre nás bránou, cez ktoré môžeme s dôverou prejsť a vstúpiť do vzťahu s Bohom, no zároveň je to aj život plný odtieňov a dynamiky, ku ktorému sme pozvaní obrátiť — trpezlivo — naše srdce.
Kontemplujúc Ježišov krst, jeho verejné účinkovanie a napokon jeho zmŕtvychvstanie, pokúsili sme sa rozpoznať základné črty ľudskosti premenenej evanjeliom. Predovšetkým schopnosť prijímať všetko ako dar; potom slobodu ísť ponad úspechy aj neúspechy, a napokon pokoru vedieť znovu povstať po každej porážke, s radosťou z toho, čo sa podarilo prežiť v slobode a pokoji.
Je tu však ešte jedna posledná — často skrytá — kvalita, ktorú sa môže náš život naučiť objímať: schopnosť rozlúčiť sa, keď už bolo vykonané všetko potrebné i možné. Presne to urobil Pán Ježiš vo chvíli svojho nanebovstúpenia. V tom geste rozlúčky nám zanechal vzácne dedičstvo: ukázal nám, že zo scény je možné odísť tak, že histórii ponecháme jej slobodu a zároveň rozšírime hranice nádeje, ktorá je čoraz univerzálnejšia a inkluzívnejšia.
Posledné obrátenie
Skôr než uskutočnil svoju poslednú cestu z tohto sveta k Otcovi, Ježiš sa stretáva so svojimi učeníkmi a dáva im niekoľko usmernení, aby nepodľahli „syndrómu opustenia“. Ukazuje sa im živý, „mnohými dôkazmi im po štyridsať dní dokazoval, že žije, a zjavoval sa im a hovoril o Božom kráľovstve“ (Sk 1, 3). Medzi týmito „dôkazmi“, ktoré Ježiš potreboval, aby sa mohol rozlúčiť s učeníkmi, evanjelium podľa Jána zachováva jeden výnimočný: slávne stretnutie Ježiša s Máriou Magdalénou v záhrade zmŕtvychvstania, námet veľmi obľúbený medzi kazateľmi i maliarmi všetkých čias:
„Mária stála vonku pri hrobe a plakala. Ako tak plakala, nahla sa do hrobu a videla dvoch anjelov v bielom sedieť, jedného pri hlave a druhého pri nohách, kde bolo položené Ježišovo telo. A oni sa jej opýtali: ‚Žena, prečo plačeš?‘ Odpovedala im: ‚Vzali môjho Pána a neviem, kde ho položili.‘ Keď to povedala, obrátila sa a videla Ježiša stáť, ale nevedela, že je to Ježiš. Ježiš sa jej opýtal: ‚Žena, prečo plačeš? Koho hľadáš?‘ Ona si myslela, že je to záhradník, a povedala mu: ‚Pane, ak si ho ty odniesol, povedz mi, kde si ho položil, a ja si ho vezmem‘“ (Jn 20,11 – 15).
Vo slovách slobody a v gestách lásky Krista Mária zažila hlboké a úplné vnútorné uzdravenie, ako poznamenáva evanjelista Lukáš, keď píše, že z nej „vyšlo sedem zlých duchov“ (Lk 8, 2). Preto ho nasledovala spolu s inými ženami a učeníkmi, slúžila mu z vlastného majetku. Teraz, pred prázdnym hrobom, zbavená tela svojho milovaného Pána, môže len plakať nad prázdnotou, ktorú cíti vo svojom vnútri.
Keď načúvame Máriiným slovám, najprv s anjelmi v hrobe a potom s Ježišom, ktorý stojí za ňou, chápeme, že jej hľadanie ešte stále vedie strach zo smrti. Mária chce nájsť mŕtve telo, aby mohla žiť v spomienke na to, čo prežila s Ježišom. Nie je pre ňu až také podstatné, či je Ježiš živý alebo mŕtvy; to, čo ju najviac zaujíma, je mať jeho telo, aby mohla zabalzamovať spomienku na lásku.
Keď plačeme a prežívame zúfalstvo, niekedy nám stačí aj „mŕtvola“ lásky — len aby sme mohli zostať zatvorení v našej neuhasiteľnej bolesti. Podobne sa správame aj my počas smútku, ktorý sprevádza náš životný príbeh. Zhromažďujeme spomienky, vytvárame oltáriky, utvárame rituály — aby sme aspoň v srdci nestratili prítomnosť milovanej osoby, ktorá už s nami nie je.
V určitých medziach je to pochopiteľné a potrebné: vyjadruje to, akú hodnotu má pre nás život druhého človeka, aj keď ho už nevidíme. No tendencia „baliť do obväzov“ neprítomného sa môže stať aj chorobou, ktorá vážne zraňuje naše srdce a bráni tomu, aby sme sa — hoci bolestivo, no nevyhnutne — znovu otvorili po každom odlúčení. Aj preto, že život je často už priamo pred našimi očami, ale my ho nedokážeme vidieť, kým nás niečo neprebudí zvnútra.
„Ježiš ju oslovil: ‚Mária!‘ Ona sa obrátila a po hebrejsky mu povedala: ‚Rabbuni!‘ — čo znamená: Učiteľ!“ (Jn 20,16).
Ježišovi stačí jedno slovo, aby Máriu vytiahol z vnútorného hrobu, v ktorom sa ešte stále nachádza. S veľkým postrehom evanjelista Ján poznamenáva, že Mária sa musí ešte raz obrátiť, aby dokázala rozpoznať Pána, ktorý už stojí pred ňou.
Tajomstvo tohto posledného obrátenia — úplne vnútorného — ktoré Mária musí vykonať, je späté s výmenou mien medzi ňou a Pánom: „Mária“, „Rabbuni“. Mária nespoznáva Ježiša podľa výzoru ani hlasu, ale preto, že sa opäť cíti oslovená Bohom k nádeji na život. To je to konečné obrátenie, ku ktorému nás chce priviesť Zmŕtvychvstanie: povstanie srdca, ktoré sa nechce uzavrieť v smútku, ale dovolí si byť nanovo definované srdcom niekoho iného. To bol a zostáva jediný spôsob, ako sa osobne stretnúť s vteleným Božím Slovom — pred i po jeho veľkonočnom tajomstve: nechať sa osloviť po mene a dívať sa mu do tváre.
Evanjelium nehovorí, akými gestami Mária sprevádzala svoje radostné zvolanie, keď rozpoznanala zmŕtvychvstalého Pána. Čitatelia všetkých čias však vedeli vyplniť túto naratívnu medzeru tým, že sa sústredili na slová, ktorými jej Ježiš odpovedá a lúči sa s ňou:
„Ježiš jej povedal: ‚Nezadržiavaj ma, lebo som ešte nevystúpil k Otcovi. Ale choď k mojim bratom a povedz im: Vystupujem k svojmu Otcovi a vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a vášmu Bohu.‘ Mária Magdaléna išla a zvestovala učeníkom: ‚Videla som Pána!‘ a že jej toto povedal“ (Jn 20,17 – 18).
Slávne Noli me tangere — „Nedotýkaj sa ma“ — je nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie v dejinách umenia a predstavuje posledné pokušenie, od ktorého nás Zmŕtvychvstanie potrebuje oslobodiť. Vyšla uprostred noci, aby si vzala Ježišovo telo, a teraz by ho Mária chcela zadržať, uchvátiť si Vzkriesený Život pre seba. Prečo? Aký je jej skrytý zámer? Odpoveď nám môže naznačiť jeden text z Piesne piesní, ktorý liturgia vyberá práve na sviatok svätej Márie Magdalény:
„Na svojom lôžku v noci som hľadala milého svojho srdca. Hľadala som ho a nenašla. Vstala som teda a chodila som po meste, po uliciach a námestiach, hľadala som milého svojho srdca. Hľadala som ho a nenašla. Našli ma strážcovia, čo obchádzajú mesto: ‚Nevideli ste milého môjho srdca?‘ Iba čo som ich minula, našla som milého svojho srdca. Chytila som ho a nepustím, kým ho nevovediem do domu svojej matky, do izby tej, čo ma porodila“ (Pies 3, 1 – 4).
Márin túžobný úmysel sa podobá na túžbu nevesty z Piesne piesní: nájsť milého, pevne ho objať a priviesť ho do domu svojej matky. No čo znamená tento obraz, keď sa nad ním zamyslíme hlbšie? Znamená to, že by Márii stačilo znova prežiť pekné zážitky, ktoré s Ježišom zdieľala. Ešte si nedokáže predstaviť novotu života, ktorú Zmŕtvychvstanie prišlo otvoriť. Zdalo by sa jej dostatočné „opraviť“ svoj predchádzajúci život, namiesto toho, aby sa nechala uviesť do života radikálne nového.
A práve to je posledné veľké pokušenie, ktoré môžeme zažiť pred Kristovou Veľkou nocou: nechať sa unášať túžbou uzavrieť Božiu moc do známych foriem, brániac Duchu Svätému, aby nás premieňal na nové stvorenie.
Ježiš však hovorí jasne a rozhodne: po Zmŕtvychvstaní nie je možné vrátiť sa späť — k logike detstva, do domu matky. Kráčame vpred, do domu Otca, podľa logiky blahoslavenstiev.
„Ale choď k mojim bratom a povedz im: ‚Vystupujem k svojmu Otcovi a vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a vášmu Bohu.‘ Mária Magdaléna išla a zvestovala učeníkom: ‚Videla som Pána!‘ a že jej toto povedal“ (Jn 20,17 – 18).
Keď Ježiš odmieta Máriine gestá úcty, neodmieta jej lásku: prijíma ju, no upravuje jej smer. Po tom, čo sa Vtelenie zavŕšilo vo Zmŕtvychvstaní, treba prekonať pokušenie uzavrieť Boha do konkrétneho času alebo miesta. Namiesto toho sme pozvaní prijať skutočnosť, že v Kristovej krvi bola definitívne zrušená hranica medzi svätým a profánnym.
Mária nemá zadržať Zmŕtvychvstalého, ale ísť k bratom. Len tak sa vyhne riziku, že by Veľkú noc zredukovala na náboženskú modlu a životodarnú lásku premietla do správania alebo rituálov. Pred vtelením Slova sme Boha mohli chápať len symbolicky. Po Zmŕtvychvstaní ho máme hľadať všade ako živú skutočnosť — predovšetkým v tajomstve ľudskosti: v tej časti stvorenia, ktorú prijal bez výhrad.
Vzkriesený Kristus nie je len jedným telom medzi inými, ale hlavou tajomného a zároveň reálneho tela, ktorým je nové ľudstvo: „Ten istý, čo zostúpil, aj vystúpil nad všetky nebesá, aby naplnil všetko“ (Ef 4, 10).
Keď sa stal jedným z nás, Boží Syn nám nič nevzal, ale vrátil nám miesto, ktoré sme už nevedeli zaujať. Preto netreba hľadať jeho tvár v predstave, ktorú sme si o ňom vytvorili, ale v širokom priestore ľudstva: nášho i toho druhého. Skutočná skúška viery vo vzkriesenie spočíva v pohľade na tvár brata — predovšetkým toho, ktorý nás svojou blízkosťou k našim hraniciam robí schopnými alebo neschopnými vidieť Božiu prítomnosť v realite. Kristus vystupuje do neba, aby v dejinách nechal zažiariť tajomné a nádherné znamenie svojho tela: nás, vo vzťahoch, ktoré vieme tvoriť a zachovávať.
Svet hore nohami
Intuícia, ktorú dostala Mária Magdaléna, sa rozširuje na všetkých učeníkov vo chvíli Ježišovho nanebovstúpenia. Aby uskutočnil tento definitívny odchod zo sveta, Kristus si želal počkať štyridsať dní — symbolické obdobie skúšky. Ak bolo posledným a najväčším pokušením to, že by si niekto chcel Vzkrieseného privlastniť a uväzniť ho v pôsobivom a očarujúcom obraze, Kristus sa rozhodol zostať so svojimi učeníkmi v láskyplnom rozhovore a zanechať im svoje posledné, no nevyhnutné magistérium:
„Ako sa dívali, videli, ako sa vzniesol a oblak im ho vzal spred očí. A keď úprene hľadeli na nebo, ako odchádzal, zastali pri nich dvaja mužovia v bielom rúchu a povedali: ‚Mužovia Galiley, čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý bol od vás vzatý do neba, príde tak, ako ste ho videli odchádzať do neba‘“ (Sk 1 ,9 – 11).
Upriamený pohľad do neba je krásnym pohybom, ktorého je naša ľudskosť schopná a ktorý prezrádza našu duchovnú prirodzenosť. Na kresťanských ikonách bývajú ľudia často zobrazovaní v modrom rúchu, lebo sú stvorení na Boží obraz a ako jediné stvorenia dvíhajú svoj pohľad k nebu v túžbe po tvári.
No zdvihnutý zrak môže byť aj klamlivým a nebezpečným gestom, ak sa ním chceme vyzdvihnúť k ideálu — dokonca náboženskému — ktorý by nás mal zachrániť pred tlamou smrti. Poslovia Kristovho nanebovstúpenia sa snažia apoštolov vytrhnúť z tohto náboženského očarenia znepokojivou otázkou, ktorá má preveriť, či pochopili veľkonočné tajomstvo. Kristus nevystupuje do neba preto, aby nás donútil žiť ideálnym, od sveta odtrhnutým spôsobom života, ale preto, aby nám umožnil nájsť jeho prítomnosť a zakúsiť evanjeliový život kdekoľvek a za akýchkoľvek okolností.
Nejde už o to, aby sme Boha hľadali v nebeských výšinách, ale aby sme rozpoznávali slávu jeho lásky v malých veciach každodennosti a predovšetkým v paradoxe kríža, kde sa naše ľudstvo napĺňa vo svojom povolaní milovať.
Nanebovstúpenie navždy obracia poriadok vecí naruby: zem a nebo si vymieňajú úlohy, Duch Svätý preniká viditeľné skutočnosti, ľudské telo vchádza do neviditeľných tajomstiev, „aby bol Boh všetko vo všetkom“ (1 Kor 15,28).
Druhá časť posolstva anjelov apoštolom by v nás mala vyvolať zimomriavky: treba sklopiť zrak k zemi, pretože Ježiš sa vráti takým spôsobom, akým ho ľudstvo videlo vystúpiť do neba. Ale čo to vlastne znamená? Akým spôsobom?
Sme pozvaní uvedomiť si, že tento tajomný spôsob Kristovho návratu nemôže byť oddelený od celého jeho veľkonočného tajomstva: utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania. Veď práve Veľká noc je cestou, po ktorej sú údy jeho tela — Cirkev — povolané stať sa viditeľnými vo svete.
Inými slovami, slávny návrat Krista na konci čias je v dejinách predbiehaný živým svedectvom Božích detí: žien a mužov, ktorí majú stvárňovať jeho tvár, uskutočňovať jeho lásku a sprítomňovať vo svete tajomstvo jeho príchodu.
Tu sa nám odhaľuje hlboký význam tajomného vyjadrenia: návrat Krista z neba sa uskutočňuje súčasne s tým, ako jeho telo — teda my — kráča vpred k nebu. Sú to kresťania, ktorí každý deň nesú svoj kríž a vydávajú svedectvo o pravde najväčšej lásky.
Tento „svet hore nohami“, ktorý spôsobuje nanebovstúpenie, znamená definitívny obrat — nielen z kozmologického, ale aj z existenciálneho hľadiska. Kristus opúšťa javisko dejín, aby uvoľnil priestor nám — krehkým a slabým ženám a mužom — aby sme sa stali živou Božou prítomnosťou v čase a priestore.
Učiteľ sa vzďaľuje, aby viedol svojich učeníkov za hranice ich vlastného „ja“, mimo dusivý ohradený priestor ilúzií a sklamaní, až tam, kde je možné rásť — trpezlivo — v harmónii so sebou a v solidarite s bratmi. Tam môžeme napokon poslúchnuť povolanie stať sa naplno ľudskými, ako to pripomína List Efezanom: „Až sa všetci dostaneme k jednote viery a poznania Božieho Syna, k zrelosti muža, k miere plnej Kristovej postavy“ (Ef 4, 13).
Dobrodružstvo evanjelia pokračuje na zemi. Medzi prachom a nebom. V prítmí dejín, ktoré sú už zachránené, lebo ich objala nekonečná Božia láska, no ktoré sú ešte stále celé zverené našej slobode.
Synergia
Nanebovstúpenie Pána ruší každý možný pocit ľútosti nad zdanlivým „vákuom moci“, ktoré sa zdá, že Boh ponechal v ľudských dejinách. V jeho návrate k Otcovi kresťanské spoločenstvo rozpoznalo nevyhnutnú podmienku pre hlbšiu a intímnejšiu komunikáciu s ním prostredníctvom Ducha Svätého, ktorá sa má uskutočňovať v svedectve a službe bratom. Trvalo však dlhý čas, kým sme pochopili túto ohromnú zodpovednosť, pretože aj po tých najväčších prejavoch lásky naše srdce zostáva tvrdé a hluché.
„Napokon sa zjavil Jedenástim, keď sedeli pri stole, a vyčítal im ich neveru a tvrdosť srdca, že neverili tým, čo ho videli vzkrieseného. A povedal im: ‚Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu‘“ (Mk 16, 14 – 15).
Pán Ježiš si dal záležať na tom, aby zmiernil úzkosť učeníkov z nesmierneho poslania ohlasovať evanjelium, a použil pritom veľmi premyslený imperatív. Apoštoli sú pozvaní ísť do celého sveta, no nehlásať len ľuďom, ale všetkému stvoreniu. Toto rozšírené publikum, ktoré presahuje kategóriu bytostí stvorených na Boží obraz, možno nie je len jazykovou variáciou.
V dejinách Cirkvi nie je zriedkavé, že svätí ohlasovali Božie kráľovstvo aj zvieratám, alebo si k nim vytvorili výnimočný, prozreteľný vzťah. Stačí spomenúť kázeň svätého Františka vtákom, svätého Antona rybám, alebo svätcov tradične zobrazovaných so zvieratami: svätý Anton a prasa, svätý Romedius a medveď, svätý František a vlk, svätý Eustach a jeleň, svätý Benedikt a havran, svätý Rochus a pes.
Prečo sa tieto udalosti stali? Aký zmysel má Kristov príkaz? Prečo je dôležité ohlasovať evanjelium aj tvorstvu a nielen ľuďom? Lebo po Kristovom nanebovstúpení sa začalo nové a definitívne stvorenie. A v tomto obnovenom poriadku vecí si môžeme dovoliť ten luxus správať sa ako Stvoriteľ na počiatku stvorenia, keď pri pohľade na veci, ktoré utvoril, zvolával: „Aké je to krásne!“ (porov. Gn 1).
Ak sa odvážime pristupovať k druhým predovšetkým ako k stvoreniam, budeme nútení uznať ich krásu a dobrotu — tak ako obdivujeme kvet alebo si oddýchneme v tieni stromu. Ak na druhých pozeráme výlučne ako na ľudí, no zabúdame na ich pôvodnú dôstojnosť stvorenia, veľmi ľahko upadneme do súdenia a nárokov. Úloha prinášať evanjelium do každého kúta novej tvorby je — vďaka Bohu — o mnoho pokojnejšia. Nemusíme požadovať, aby sa realita okamžite a nevyhnutne prispôsobila našim očakávaniam. Prvým krokom je ponúknuť druhým to základné prijatie a dobroprajnosť, po ktorých túžime všetci tak, ako túžime po vzduchu.
Ba môžeme zájsť ešte ďalej a povedať, že ak v blížnom najprv rozpoznáme stvorenie — také ako my: neforemné, krehké, nehotové a nejednoznačné — ohlásenie Božieho kráľovstva sa už v istom zmysle naplnilo. To prvé, po čom každý z nás túži — od Boha aj od toho, kto v jeho mene hovorí — nie je výzva konať dobro alebo sa zmeniť, ale byť prijatý taký, aký som, so svetlom aj s tieňmi. Štýl ohlasovania, ktorý Ježiš žiada od svojich priateľov, definitívne odhaľuje, čo je Bohu najviac na srdci: rozpoznať a uctiť si život druhého, ešte skôr, než budeme dúfať v jeho premenu. Práve takto Ježiš zanechal vo svete dobrú vôňu Boha, ktorý nekladie dôraz na to, aby druhému niečo priniesol, ale v prvom rade vyznáva: „Tvoj život je už sám osebe obrovské dobro, len preto, že existuješ.“
V tomto dejinnom čase má Cirkev možno novú príležitosť: priblížiť sa k iným tak, že v ich príbehoch najprv spozná to, čo netreba hneď zaradiť do morálneho posúdenia. Dôkladná znalosť ľudskej prirodzenosti, ktorú Cirkev nadobudla v priebehu storočí, nás zaväzuje pozerať sa na príbeh každého človeka s úctou a pokorou. Ak nám svetlo evanjelia umožnilo nachádzať hlboký zmysel aj v záhyboch reality, musíme si zároveň priznať, že mnohé aspekty zostávajú zložité, nejasné a ťažko pochopiteľné.
Ak sa chceme s radosťou — ale aj s jemnocitom — priblížiť až po končiny zeme, potrebujeme odvahu začať novú a fascinujúcu etapu evanjelizácie:
„Prijmete silu Ducha Svätého, ktorý zostúpi na vás, a budete mi svedkami v Jeruzaleme, v celom Judsku, v Samárii až po samý kraj zeme“ (Sk 1,8).
Poslanie, ktoré Ježiš zveril svedkom svojej Veľkej noci, nemá len geografický, ale aj antropologický rozmer. Prinášať evanjelium až na končiny zeme neznamená iba dosiahnuť vzdialené miesta, ale aj vstúpiť s úctou a pozornosťou do hĺbky každej ľudskej situácie — prijať jej zložitosť. Aj — a možno najmä — tam, kde naše pojmy nestačia na pochopenie a zaradenie. Obývať s evanjeliovou múdrosťou a pastoračnou láskou tie hranice ľudskosti, kde sa odkrýva tajomstvo jedinečnosti každého človeka a kde sa otvára priestor pre tiché pôsobenie Boha.
To si vyžaduje hlboký záväzok: počúvať, prijímať a rozlišovať. A tento postoj nemá nič spoločné s etickým relativizmom ani s plytkým teologickým zrieknutím sa pravdy. Ide o vernosť srdcu evanjelia: postaviť do stredu tvár, príbeh a dôstojnosť každej osoby, ktorá túži — hoci možno nevedome — stretnúť Božiu tvár. A potom objaviť, ako možno spolu kráčať do nebeského kráľovstva, odstraňujúc všetko, čo by mohlo tento pohyb novej ľudskosti brzdiť.
Poslušnosť tomuto jemnému a pokornému spôsobu ohlasovania evanjelia vedie Kristovo telo k tomu, aby mohlo zakúsiť skúsenosť synergie — spoločenstva túžby a života medzi nebom a zemou:
„Pán Ježiš potom, čo im to povedal, bol vzatý do neba a zasadol po pravici Boha. Oni však vyšli a kázali všade. Pán pôsobil s nimi a potvrdzoval slovo zázrakmi, ktoré ho sprevádzali“ (Mk 16, 19 – 20).
Keď sa vzdialili od toho, ktorý sa vzdialil len preto, aby mohol byť ešte viac prítomný, apoštoli objavili, že nasledovanie Učiteľa sa premenilo na možnosť žiť a konať spolu s ním — skrze silu Ducha Svätého. A tak sa navždy rozplynula nočná mora našej opustenosti, ktorá sa začala klamstvom v záhrade Eden. Vo vtelenom, ukrižovanom, pochovanom, zosnulom, vzkriesenom a nanebovstúpenom Božom Slove sa ľudský život premenil na akýsi tanec — tajomný tanec vo dvojici, prístupný každému mužovi a žene pod nebom.
Presne takto sa to stalo: Bohu sa zapáčilo vyslobodiť nás z hriechu a smrti a uviesť nás do nového života skrze dar svojho Ducha. Namiesto toho, aby len zaplátal roztrhané plátno našej ľudskosti, Boh chcel ukázať, že v nej od začiatku prebýval zámer božského života — ktorý máme rozpoznať, prijať a napokon v slobode a radosti privlastniť.
Záver
Dar nanebovstúpenia zanechal Cirkvi a svetu jedinečné dedičstvo. V čase, keď ťažko opúšťame scénu, presvedčení, že naša prítomnosť sa musí predlžovať donekonečna, nám Pán Ježiš ukazuje, aké vzácne je vedieť sa rozlúčiť a vzdialiť sa — aby sme zostali v hlbšom a pravdivejšom spoločenstve.
Našim najväčším pokušením je snaha uzavrieť život do hraníc toho, čo sme poznali a zažili. No vzkriesený život — ktorý je večný — nedá sa uväzniť: je to nepredvídateľné chvenie, dych, ktorý nemožno ovládnuť, ale ktorému sa môžeme odovzdať, aby sme mohli vykonať náš svätý pútnický prechod z tohto sveta k Otcovi.
Aby táto cesta nezostala len ilúziou, je nevyhnutné vážne prijať zodpovednosť svedčiť o evanjeliu — aj keď sa od nás žiada, aby sme zomreli sebe samým, aby sme sa slobodne darovali druhým. Kristov návrat na konci čias je tajomne predchádzaný každým gestom, v ktorom naša ľudskosť prijíma lásku, prijíma kríž ako pečať nášho krstu. Aj — a najmä — keď sa to deje v tichu alebo v ľahostajnosti, s vedomím, že náš život je už skrytý s Kristom v Bohu (porov. Kol 3, 3).
Zdanlivá neprítomnosť Boha na javisku dejín je v skutočnosti veľkým pozvaním adresovaným nám. Ak Pán vystúpil do neba, na zemi zostávajú údy jeho tela: sme to my, povolaní vteľovať a dosvedčovať pravdu evanjelia, bez toho, aby sme upadli do túžby po výnimočnosti alebo výlučnosti. Nebo a zem už nie sú oddelené — sú prepojené v tajomnej synergii gest a slov, ktoré dokážu svetu zjaviť plnosť časov.
Možno práve toto by mohla byť najväčšia nádej, ktorú máme pestovať v tomto jubilejnom roku: aby svet — keď Cirkev opakuje gestá svojej viery a tradície — mohol v nás rozpoznať niečo krásne a nové, čo dokáže prebudiť záchvev univerzálnej nádeje. Aby sme sa my kresťania mohli znovu stať tým, čím sme odjakživa povolaní byť: mužmi a ženami, ktorí — prechádzajúc úzkou bránou Kristovej lásky — sa stávajú svedkami a sprostredkovateľmi novej ľudskosti.
Nech tvoja Cirkev, ó, Otče, plesá svätou radosťou nad tajomstvom, ktoré slávi v tejto liturgii chvály, lebo v tvojom Synovi, ktorý vystúpil do neba, je aj naša ľudskosť povýšená k tebe. A my, ako údy jeho tela, žijeme v nádeji, že raz budeme s Kristom, nášou Hlavou, v sláve. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.
páter Roberto Pasolini, OFM Cap. Kazateľ Pápežského domu
Preklad Martin Jarábek
