Vatikán 6. apríla (VaticanNews) Prinášame plné znenie homílie pápeža Františka k Jubileu chorých a zdravotníkov, ktorú v nedeľu 6. apríla predniesol pro-prefekt Dikastéria pre evanjelizáciu Mons. Rino Fisichella.

Homília Svätého Otca
Jubileum chorých a pracovníkov zdravotníctva 6. apríl 2025

„Hľa, robím čosi nové, práve teraz to klíči, nebadáte?“ (Iz 43,19). Tieto slová adresuje Boh ústami proroka Izaiáša izraelskému ľudu, ktorý sa nachádza v babylonskom exile. Izraeliti prežívajú ťažké obdobie a zdá sa, že všetko je stratené. Jeruzalem bol dobytý a zničený vojskom kráľa Nabuchodonozora II. a deportovanému ľudu nezostalo nič. Obzor je zatvorený, budúcnosť temná, nádej je rozbitá. Všetko ich vedie k rezignácii, k trpkému zmiereniu sa so svojím osudom a k pocitu, že ich Boh už nepožehnáva.

A predsa práve v takejto situácii pozýva Pán svoj ľud, aby si všimol niečo nové, čo sa rodí. Nejde o niečo, čo sa ešte len udeje v budúcnosti, ale o to, čo sa už teraz deje, čo práve začína klíčiť. Čo to je? Čo môže vzniknúť, ba dokonca čo už môže klíčiť v takejto beznádejnej a zničenej krajine?

Rodí sa nový ľud. Ľud, ktorý po páde falošných istôt z minulosti objavil to, čo je podstatné: zostať jednotní a kráčať spolu vo svetle Pánovom (porov. Iz 2, 5). Ľud, ktorý môže obnoviť Jeruzalem, pretože ďaleko od Svätého mesta, s už zničeným chrámom a bez možnosti sláviť slávnostné liturgie, sa naučil stretávať s Pánom iným spôsobom: v obrátení srdca (porov. Jer 4, 4), v konaní práva a spravodlivosti, v starostlivosti o chudobných a núdznych (porov. Jer 22, 3), v skutkoch milosrdenstva.
Rovnaké posolstvo, aj keď trochu inak, zaznieva tiež v evanjeliovom príbehu (porov. Jn 8,1 – 11). Aj tu je osoba, žena, ktorej život je zničený. Nie geografickým exilom, ale morálnym odsúdením. Je hriešnica, a preto je vylúčená zo spoločnosti a odsúdená na smrť. Aj pre ňu sa zdá, že niet nádeje. Ale Boh ju neopúšťa. Práve keď jej prenasledovatelia už držia v rukách kamene, vstupuje do jej života Ježiš, bráni ju a zachraňuje pred ich násilím, čím jej ponúka možnosť začať nový život: „Choď,“ hovorí jej, „si slobodná“, „si zachránená“ (porov. v. 11).

Tieto dramatické a dojímavé príbehy nás v pôstnom čase pozývajú obnoviť našu dôveru v Boha, ktorý je stále blízko pri nás, aby nás zachránil. Niet exilu, násilia, hriechu, ani inej reality života, ktorá by mu zabránila stáť pred našimi dverami a klopať, pripravený vstúpiť, len čo mu to dovolíme (porov. Zjv 3, 20). Ba práve vtedy, keď sa skúšky stávajú najťažšími, nás jeho milosť a láska objímajú ešte pevnejšie, aby nás pozdvihli.

Sestry a bratia, tieto texty čítame pri príležitosti Jubilea chorých a zdravotníkov. Choroba je určite jednou z najťažších skúšok v živote, v ktorej zakúšame svoju krehkosť. Môže nás priviesť k tomu, že sa cítime ako ľud v exile alebo ako žena z evanjelia – bez nádeje do budúcnosti. Ale nie je to tak. Ani v týchto momentoch nás Boh neopúšťa a ak sa mu odovzdáme, práve vtedy, keď naše sily slabnú, môžeme pocítiť útechu jeho prítomnosti. On sám sa stal človekom, aby mal účasť na našej slabosti (porov. Flp 2,6 – 8) a dobre vie, čo je utrpenie (porov. Iz 53, 3). Preto mu môžeme zveriť svoju bolesť s istotou, že u neho nájdeme súcit, blízkosť a nežnosť.

Nie je to však všetko. Boh nás zapája do svojej lásky, aby sme sa aj my mohli stať „anjelmi“, poslami jeho prítomnosti pre iných. Často sa tak posteľ chorého stáva „svätým miestom“ spásy a vykúpenia – ako pre chorého, tak aj pre tých, ktorí sa o neho starajú.

Milí lekári, zdravotníci a všetci pracovníci v zdravotníctve, keď sa staráte o svojich pacientov, zvlášť o tých najkrehkejších, Pán vám ponúka možnosť ustavične obnovovať svoj život, živiť ho vďačnosťou, milosrdenstvom a nádejou. Pozýva vás, aby ste ho osvecovali pokorným vedomím, že nič nie je samozrejmé a všetko je Boží dar. Nechajte prítomnosť chorých vstúpiť do vašich životov ako dar, ktorý uzdravuje vaše srdce od všetkého, čo nie je láska, a zahrieva ho ohňom súcitu.

S vami, drahí chorí, v tomto období svojho života veľa zdieľam: skúsenosť choroby, pocit slabosti, závislosť od iných, potrebu podpory. Nie je to vždy ľahké, ale je to škola, kde sa denne učíme milovať a dať sa milovať – bez nárokov, bez odmietania, bez ľútosti, bez zúfalstva. Buďme vďační Bohu aj blížnym za dobro, ktoré prijímame, a zostaňme s dôverou otvorení tomu, čo ešte príde. Nemocničná izba a posteľ chorého sa môžu stať miestom, kde opäť počujeme Pánov hlas: „Hľa, robím čosi nové, práve teraz to klíči, nebadáte?“ (Iz 43,19). A tak sa obnoví a posilní naša viera.

Benedikt XVI., ktorý nám v čase svojej choroby poskytol krásne svedectvo pokoja – napísal, že „miera ľudskosti sa zásadne určuje vo vzťahu k utrpeniu“ a že „spoločnosť, ktorá nedokáže prijať utrpenie (...), je krutá a neľudská spoločnosť“ (encyklika Spe salvi, 38). Je to pravda: spoločné čelenie utrpeniu nás robí ľudskejšími a účasť na bolesti je dôležitou etapou na každej ceste k svätosti.

Drahí priatelia, neodsúvajme tých, ktorí sú krehkí, preč z nášho života, ako to dnes, žiaľ, niekedy robí istý typ mentality, nevylučujme bolesť z nášho prostredia. Urobme z nej radšej príležitosť na spoločný rast, na pestovanie nádeje vďaka láske, ktorú nám Boh ako prvý vlial do srdca (porov. Rim 5, 5) a ktorá zostáva navždy (porov. 1 Kor 13, 8  – 10.13).

Preklad Martin Jarábek