Rím 5. apríla (TK KBS) Prinášame príhovory z Národnej púte v Ríme.
Sobota 5. apríla 2025, Príhovor prešovského eparchiálneho arcibiskupa metropolitu Mons. Jonáša Maxima počas Akatistu v Bazilike sv. Praxedy v Ríme
V piatu sobotu Veľkého pôstu, čo je práve dnes, východná cirkev má špeciálnu bohoslužbu ku cti Bohorodičky Panny Márie. Táto modlitba je charakteristická pre byzantskú tradíciu východnej cirkvi a voláme ju Akatist. Preto aj piata sobota Veľkého pôstu sa volá Akatistová sobota. Túto modlitbu môžeme nazvať vrcholom veľkého kultu a hlbokej úcty voči Božej Matke.
Táto modlitba je vyjadrením oslavy vďačného ľudu Matke Božej za záchranu pred nepriateľom. Ľudia z úcty k tomu čo Matka Božia pre nich urobila, boli ochotní stáť a nesadať počas celej tejto oslavnej piesne.
V prvej časti akatistu, teda v prvých šiestich kondakoch a ikosoch prevládajú historické témy zo života Bohorodičky a Ježiša Krista jej Syna a v druhej časti zase nachádzame dogmaticko-morálnu tematiku.
Modlitba Akatistu k Presvätej Bohorodičke aj svojou melódiou, ale hlavne svojím obsahom je veľmi silným a mohutným prameňom ale aj spôsobom úcty k Bohorodičke, k Matke nášho Boha a Spasiteľa Ježiša krista. Text Akatistu, poetickou formou modlitby a okrídlený nádhernou melódiou spevu, nám približuje teológiu východnej cirkvi byzantskej tradície. Tu sú poetickou formou ospievané všetky hlavné dogmy, ktoré sa týkajú Presvätej Bohorodičky Panny Márie.
V prvom rade je to dogma o Božom materstve Panny Márie. Veľmi krásnymi metaforami je vyjadrená táto pravda: Mária porodila a je matkou Boha (Ikos 1, Ikos 12):
Raduj sa, nádherný trón kráľovský!
Raduj sa, lebo si v živote nosila Stvoriteľa vesmíru!
Raduj sa, Bohu i Slovu vhodný príbytok!
Raduj sa, lebo si porodila svetlo zázračné!
Nachádzame tu aj alúzie na dogmu o Vtelení Božieho Syna (Ikos 2, Ikos 5, Ikos 12):
Raduj sa, rebrík, po ktorom sám Boh z neba zostúpil!
Raduj sa, lono, v ktorom sám Boh prebýval!
Raduj sa, lebo si Krista, milujúceho ľudí, zrodila!
Raduj sa, príbytok Božej múdrosti!
Tento hymnus oslavuje aj večné panenstvo Márie, panenstvo Matky Božej pred, počas a po narodení Krista, čo je neraz symbolický vyjadrené na ikonách tromi hviezdami skrášľujúcimi Bohorodičku (Ikos 3, Ikos 8):
Raduj sa, nevädnúca ratolesť stromu života!
Raduj sa, kvet, ktorý nikdy nevädne!
Raduj sa, lebo v tebe sa spojilo panenstvo s materstvom!
Raduj sa, archa pozlátená Svätým Duchom!
Raduj sa, lebo ty si oheň pokušení zhasila!
V riadkoch modlitby Akatistu nachádzame aj vyznanie viery Cirkvi o „pokrove“ teda o ochrane Márie. Ona je tá, ktorá drží svoju ochrannú ruku nad ľuďmi, Ona je tá čo sa neprestajnom prihovára v nebi za nás (Ikos 2, Ikos 6, Ikos 7):
Raduj sa, most, po ktorom ľudstvo zo zeme do neba prechádza!
Raduj sa, lebo sprostredkúvaš Božie milosrdenstvo hriešnikom!
Raduj sa, ochranný plášť širší ako obloha!
Raduj sa, uprosenie spravodlivého sudcu!
Raduj sa, mojej duše záchrana!
Raduj sa, lebo cez teba majú ľudia v Bohu dôveru!
Rozjímanie o nádherných milostiach Bohorodičky, o úlohe Matky Božej, čo sa týka našej spásy, o jej blízkej prítomnosti na našej pozemskej púti, o jej príhovore za nás pred tvárou nášho Stvoriteľa, prirodzene vzbudzuje v našom srdci veľkú vieru v jej pomoc, ochranu a nádej na spásu prostredníctvom jej príhovoru. Tieto krásne pocity viery nádherne vyjadruje aj záverečný kondak takýmito slovami:
Nekonečne velebená Bohorodička a Matka najsvätejšieho Slova, prijmi ako dar túto našu oslavu, chráň nás od všetkých pokušení a vysloboď od večných múk, aby sme ti vždy spievali: Aleluja.
Aj v tomto jubilejnom roku sme pútnikmi nádeje. Nech aj tento nádherný a hlboký hymnus, oslava Bohorodičke bude z našej strany vyjadrením viery, že na tejto ceste, púti životom nekráčame osamotení ale v prítomnosti matky Božej.
-
Sobota 5. apríla 2025, Homília bratislavského arcibiskupa metropolitu Mons. Stanislava Zvolenského
Milí bratia a sestry,
keby sa vás niekto opýtal: „Prečo putujete v jubilejnom roku na posvätné miesta? Prečo ste dnes prišli do Baziliky svätého Pavla za hradbami? Prečo ste prešli svätou bránou a modlili sa, aby ste získali jubilejné odpustky?“ Aký by bol váš dôvod?
Jedna zo správnych odpovedí je: „Prišli sme spolu, aby sme sa navzájom duchovne povzbudili.“ A niekedy sa podporujeme aj telesne, aby sme vládali pokračovať v ceste.
No predovšetkým každý z nás vo svojom vnútri túži po krajšom, čistejšom živote. Nie je to len ľudská túžba. Túto túžbu môže naplniť iba Boh, pretože náš Boh je milosrdný. Dopraje nám očistenie, dopraje nám nový začiatok. Aj liturgické texty dnešnej nedele sú postavené na tejto Božej nepochopiteľnej priazni voči človeku – na jeho túžbe očistiť nás.
Keď sme počúvali úryvok z Evanjelia podľa svätého Jána, boli sme vťahnutí do dramatickej situácie: privádzajú k Ježišovi ženu pristihnutú pri cudzoložstve. Chcú ho vyskúšať. Chcú zistiť, či zostane milosrdný, ako sa vždy prezentoval, alebo či bude trvať na Mojžišovom zákone, ktorý podľa Deuteronómia prikazuje takýchto ľudí ukameňovať.
Ježiš reaguje — najprv mlčaním. Mlčí, skláňa sa a píše po zemi. Evanjelista nehovorí, čo písal, ale mnohí sa domnievajú, že mohol písať hriechy tých, čo tam stáli. Alebo robil len čiary, aby naznačil rozdiel medzi Božím milosrdenstvom a tvrdosťou ľudského srdca.
Ježiš mlčí pred ľuďmi, ktorí si nevedia predstaviť Boha iného, než trestajúceho. Možno zabudli, že aj oni boli niekedy na dne – zranení, zlomení, ponížení vlastnou slabosťou. A tak dobiedzajú do Ježiša ďalej.
Až nakoniec prehovorí:
„Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“
Mali v rukách kamene. Evanjelista nehovorí, či ich pustili, či ich zobrali späť so sebou. Iba píše, že jeden po druhom odchádzali. A to je pozoruhodné. Niekedy sme v živote takí sústredení na minulosť, na to, čo človek urobil zlé, že zabúdame na to, čo môže byť. Prílišné sústredenie na minulosť nás zväzuje. Ale Boh – v tichosti – otvára budúcnosť, aj keď bola minulosť hriešna, slabá, zraňujúca.
Ako čerpať silu, aby sme aj my pozerali do budúcnosti?
Pomáhajú nám dnešné čítania. V prvom čítaní hovorí prorok Izaiáš v čase babylonského zajatia:
„Nemyslite na to, čo bolo, nezameriavajte sa na dávne veci. Hľa, tvorím čosi nové, už to klíči, nebadáte to?“
To je Božia dôvera. Nie len minulosť, ale aj nové, klíčiace, je možné – v Bohu.
Aj svätý Pavol vo svojom liste Filipanom píše: „Zabúdam na to, čo je za mnou, a usilujem sa o to, čo je predo mnou. Bežím k cieľu, za víťaznou cenou Božieho povolania zhora v Kristovi Ježišovi.“
Milí bratia a sestry, bežať za víťaznou cenou – to platí pre každého. U Boha je vždy budúcnosť.
A napokon, keď tí, čo mali kamene, odišli, Ježiš sa obráti na ženu a pýta sa: „Žena, nikto ťa neodsúdil?“
A keď odpovie: „Nikto,“ Ježiš hovorí: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš.“
Ježiš neskúma mieru jej kajúcnosti, ale počíta s ňou. Dáva jej úlohu. A ako môže človek splniť takúto úlohu? Jedine vtedy, keď ho pritiahne Božie milosrdenstvo, keď si zamiluje Božiu dobrotu.
Milí bratia a sestry, k čomu nás pozýva toto evanjelium?
V prvom rade k vďačnosti. „Pane, ďakujeme ti, že nemusíme žiť len v minulosti. Že nám otváraš budúcnosť.“
Po druhé – k odpusteniu.
Každý z nás možno nesie vo vnútri svoj kameň — výčitku, vinu, zranenie. A máme niekedy pocit, že by sme ho najradšej hodili do niekoho, koho viníme za našu situáciu. Ale pozvanie evanjelia je: vzdať sa toho kameňa kvôli Božiemu milosrdenstvu.
A napokon – pozvaní sme hľadieť na milosrdnú Božiu tvár. Iba ona nás môže viesť k premene, k tomu, aby sme sa očisťovali vo svojom živote. Veta „Choď a už nehreš“ je povedaná aj mne, aj vám.
Aj národná púť je naplnená touto vetou. Chceme žiť krajšie, čistejšie, v sile očisťujúcej milosti nášho milosrdenného Otca, ktorý nám dal svojho Syna Ježiša Krista a ktorý nás neustále posilňuje svojím Duchom. Amen.
-
