Vatikán 4. apríla (TK KBS) Prejsť v jubilejnom roku so slovenskými pútnikmi bránou Baziliky sv. Petra bolo pre predsedu Konferencie biskupov Slovenska Mons. Bernarda Bobera nielen vrcholom duchovného putovania, ale aj pripomienkou trvalého Božieho volania a osobnej vernosti tomuto hlasu.
V rozhovore pre vatikánsky denník L’Osservatore Romano hovorí o milosti jubilea, o svojej túžbe byť blízko veriacim v ťažkých časoch a tiež o sile spoločenstva, ktoré prináša nádej. Hoci sa osobne nestretol so Svätým Otcom, s vďačnosťou prijíma jeho posolstvo a s vierou hovorí: Kristus nás nikdy neprestáva volať – a jeho brána zostáva vždy otvorená.
Čo pre vás ako biskupa znamenalo prejsť bránou Baziliky sv. Petra s veriacimi z vašej krajiny? A aké svedectvá zazneli od vašich veriaci?
Som veľmi rád, že ste túto otázku položili. Prejsť svätopeterskou bránou spolu s našimi veriacimi bolo pre mňa hlbokým duchovným zážitkom. Cirkev je totiž otvorenou bránou a Kristus je tou bránou, ktorou sme v jubilejnom roku prechádzali. Pripomenulo mi to moje povolanie spred viac ako 50 rokov, keď ma Kristus prvýkrát zavolal – a to volanie stále trvá. Prejsť touto bránou znamenalo otvoriť nielen dvere baziliky, ale predovšetkým svoje srdce. Mnohí pútnici to vnímali podobne – ako milostivý čas dotyku s Božím milosrdenstvom a výzvu k novému začiatku. Sprevádzala nás aj spomienka na sv. Jána Pavla II., ktorý vyzýval: „Nebojte sa, otvorte dvere Kristovi!“
Čo si odnášate z duchovnej skúsenosti jubilea?
Odnášam si hlboké vedomie, že napriek mojej slabosti a hriešnosti Boh so mnou stále počíta. Jubileum je milosťou, keď môžeme nanovo zakúsiť Božie volanie k svätosti. Bol to čas, keď som si uvedomil, že Ježiš ma stále volá – a že Kristova brána je vždy otvorená, nikdy sa nezavrie. Možno ďalšie jubileum už nezažijem, ale teším sa, že som toto mohol prežiť spolu s veriacimi a znova si pripomenúť, že každý má právo a pozvanie vstúpiť – vždy znova a s nádejou.
Pápež nás vždy vyzýva, aby sme boli svedkami nádeje a pokoja. Ako túto výzvu uvádzate do praxe vo svojom každodennom živote, aj vzhľadom na ťažké časy, ktoré svet prežíva uprostred vojen a chudoby?
Pápež nás veľmi jasne vedie k tomu, aby sme boli nositeľmi nádeje – práve v dobe, keď ľudia cítia neistotu, strach a zneistenie zo sveta plného konfliktov. Mojou úlohou ako pastiera je nielen o nádeji hovoriť, ale predovšetkým načúvať ľuďom, ktorí sa trápia, ktorí sa sťažujú, že Boh na nich zabudol. Chcem byť s nimi, vypočuť ich a zároveň im pripomínať, že Božia láska sa nestratila – možno ju len nevieme vždy cítiť. Je dôležité byť súčasťou spoločenstva, ktoré nesie, zdieľa a uzdravuje. A nádej, ktorú máme v Kristovi, si nesmieme nechať len pre seba.
Nemohli ste sa stretnúť so Svätým Otcom, ktorý je stále v rekonvalescencii. Iste ste sa za neho modlili...
Áno, modlili sme sa za neho pri svätej omši, a dokonca sme sa mu poďakovali i piesňou – zaznela pápežská hymna. Možnože hlas Božieho ľudu z Baziliky sv. Petra bolo počuť až do Domu sv. Marty. Jeho posolstvo ma veľmi oslovilo – zvlášť výzva, aby sme neočakávali vždy hneď jasné odpovede na všetky životné otázky. Život sám nás učí dôvere, trpezlivosti a otvorenosti voči Božiemu vedeniu. Svätý Otec nás stále nabáda hľadať Boha v tichu a v hĺbke srdca. Za jeho službu mu z celého srdca ďakujeme.
