Vatikán 2. apríla (VaticanNews) Dnes si Cirkev i veriaci na celom svete pripomínajú 20. výročie odchodu svätého Jána Pavla II., pápeža, ktorý svojím pontifikátom hlboko ovplyvnil dejiny Cirkvi i sveta.

Pri tejto príležitosti sa v Bazilike svätého Petra slávila svätá omša, ktorú celebroval štátny sekretár Svätej stolice, kardinál Pietro Parolin. Vo svojej homílii zdôraznil jeho „vášnivú lásku ku Kristovi“ a jeho „neúnavnú službu na šírení pokoja“ s výzvami a varovaniami, z ktorých mnohé „bohužiaľ zostali nepovšimnuté, ako sa to stáva aj veľkým prorokom“.

Medzi prítomnými bol aj slovenský veľvyslanec pri Svätej stolici Juraj Priputen.

HOMÍLIA

Svätá omša pri príležitosti 20. výročia smrti svätého Jána Pavla II., Bazilika svätého Petra, 2. apríla 2025

Drahí bratia a sestry, toto eucharistické slávenie sa koná počas cesty pôstnym obdobím, ale je to slávenie vo vďačnosti a radosti, pretože nás spája v požehnanej spomienke na smrť svätca - Jána Pavla II. na jeho Dies natalis (Deň narodenia, pozn. prekl.), prechod do plnosti života.

Väčšina z nás si na tie dni spred dvadsiatich rokov veľmi dobre pamätá. Spomíname si na krížovú cestu na Veľký piatok v Koloseu, kde modliaci sa zástup veriacich sprevádzal obraz pápeža objímajúceho kríž vo svojej kaplnke. Spomíname si na jeho objavenie sa v okne nad námestím, aby udelil veľkonočné požehnanie, žiaľ už bez slov. Napokon si spomíname – spolu s celou Cirkvou a veľkou časťou ľudstva - na očakávanie stretnutia nášho drahého pápeža s Pánom, ktoré sa uskutočnilo na vigíliu nedele Božieho milosrdenstva, keď už bol večer.

A potom nasledoval narastajúci, nezadržateľný, nepredstaviteľný prílev, plný lásky a vďačnosti. V ňom zástupy, ktoré prišli do Ríma na poslednú pozemskú rozlúčku so svojím veľkým Pastierom, predstavovali ešte väčšie zástupy, ktoré sa k nemu pripojili v modlitbe, v jeho dlhotrvajúcej chorobe, v solidarite s trpiacim svetom, keď sa s dôverou zveril do náručia milosrdného Otca.
Tak sa naplnili Ježišove slová, ktoré sme pred chvíľou počuli  v dnešnom evanjeliu: „Veru, veru, hovorím vám: Kto počúva moje slovo a verí tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nepôjde na súd, ale prešiel zo smrti do života.“ (Jn 5, 24).

Vo svojej poslednej básnickej skladbe – dojímavej meditácii na prahu Sixtínskej kaplnky (Rímsky triptych, 2003) – Ján Pavol II. kontemploval a čítal celú skutočnosť od stvorenia až po súd vo svetle Božieho pohľadu, ako videnie Boha, ktorého nazval „prvým vidiacim“. A niekoľkokrát pripomenul a zopakoval slová z Listu Hebrejom, ktoré mu boli veľmi blízke: „Omnia nuda et aperta sunt ante oculos Eius – Všetko je obnažené a odkryté pred očami toho, ktorému sa budeme zodpovedať“ (Hebr 4, 13).

Niet pochýb o tom, že celý jeho život a poslanie sa odohrávali v úplnej a nepretržitej transparentnosti pred Božími očami. Kto si je vedomý, že žije pod Božím pohľadom, nemá čo skrývať a nebojí sa ľudských pohľadov. V tom určite spočíva jeden zo základov mimoriadnej odvahy a stálosti svedectva viery Jána Pavla II. pred ľuďmi, a to v každej situácii, počas celého jeho života a počas výnimočnej dĺžky jeho pontifikátu. Nikdy sa nesnažil zapáčiť ľuďom, ale Bohu. Žil pred jeho očami.

Náš svätý pápež si uvedomoval, že ho Boh povolal k existencii a službe pápežskému úradu, ale zároveň mu mimoriadnym spôsobom pomáhal a chránil ho. Počas duchovných cvičení v roku Veľkého jubilea, pri spomienke na deň atentátu na Svätopeterskom námestí, si „do testamentu“ zapísal tieto slová: „Božia prozreteľnosť ma zázračným spôsobom zachránila pred smrťou. On, ktorý je jediným Pánom života a smrti, sám mi tento život predĺžil, istým spôsobom mi ho opäť daroval. Od tejto chvíle mu patrí ešte viac. Dúfam, že mi pomôže rozpoznať, ako ďaleko musím pokračovať v tejto službe, ku ktorej ma povolal. Prosím Ho, aby ma povolal späť, keď bude chcieť. 'V živote i v smrti patríme Pánovi... patríme Pánovi'“ (Testament Svätého Otca Jána Pavla II., 12. – 18. marca 2000).

Pri tej istej príležitosti Svätý Otec pripomenul aj to, ako mu v deň jeho zvolenia kardinál prímas Poľska Stefan Wyszyński povedal, že „úlohou nového pápeža“ bude „uviesť Cirkev do tretieho tisícročia“ (tamtiež.). To ho pripravilo na pochopenie významného cirkevného a historického poslania, ktoré mu bolo zverené a na ktoré sa zaviazal odpovedať „celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou“ počas dvadsiatich šiestich rokov svojho rozsiahleho pontifikátu, keď sa vydal do najvzdialenejších kútov planéty, ako neúnavný pútnik „až na kraj sveta“, aby tam priniesol posolstvo Ježišovho evanjelia.

Dobre si pamätáme, ako Veľké jubileum, na ktoré sa dlho upieral jeho zrak, bolo vrcholom jeho existencie, takmer naplnením jeho poslania. Vo svojej vášnivej láske k Ježišovi Kristovi považoval tajomstvo Vtelenia za stred univerzálnych dejín a chcel priviesť všetky rozmery sveta, Cirkvi a ľudskej činnosti, aby znovu objavili svoj zmysel vo vzťahu k osobe Krista, „jediného Vykupiteľa človeka“, aby v ňom zjednotil „ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi“ (Ef 1, 9 – 10).

Nemôžeme zabudnúť na tento veľký prechod Svätej brány medzi dvoma tisícročiami, ako aj na výzvu Svätého pápeža na konci Veľkého jubilea, aby loď Cirkvi s dôverou opäť vyplávala na more tretieho tisícročia.  Zopakoval nám Ježišove slová adresované Šimonovi Petrovi: „Duc in altum - Zatiahni na hlbinu a spustite siete na lov!“ a Petrovu odpoveď: „na tvoje slovo spustím siete“ (Lk 5, 4), (porov. apoštolský list Novo millennio ineunte, 6. 1. 2001). Jeho slová nás naďalej inšpirujú a zaznievajú v slovách jeho nástupcu pápeža Františka aj dnes, dokonca počas tohto nového Jubilea. Vidí nás ako „vychádzajúcu Cirkev“, navigátorov v rozbúrených vodách, ale stále pútnikov nádeje pri prameňoch milosrdenstva a milosti, vedených Petrovým nástupcom, ktorému pomáha Duch Svätý.   

Ján Pavol II. s vďačnosťou a hrdosťou spomínal, že sa ako biskup zúčastnil na Druhom vatikánskom koncile „od prvého do posledného dňa“ (Testament, cit.) a bol presvedčený, že „nové generácie budú ešte dlho môcť čerpať z jeho bohatstva“. Koncil bol pre neho kompasom vo všeobecnej pastoračnej službe, pre Cirkev a pre celé ľudstvo.

Jedno zo slov koncilu, ktoré sa mu najčastejšie vracalo na pery, znelo, že „Kristus, nový Adam, práve tým, že zjavuje tajomstvo Otca a jeho lásky, plne zjavuje človeku aj človeka a dáva mu poznať jeho najvyššie povolanie“ (GS, č. 22). Práve preto, že bol o tom absolútne presvedčený, mohol Ján Pavol II. hneď vo svojej prvej nezabudnuteľnej homílii pri inaugurácii svojho pontifikátu s pôsobivou silou zvolať: „Nebojte sa! Otvorte, otvorte dokorán dvere Kristovi! ... Len Kristus vie, čo je v človeku, len Kristus má slová večného života!“ (22. októbra 1978).

Vďaka pevnosti tohto presvedčenia sa svätý pápež mohol s autoritou a pevnosťou obrátiť nielen na katolíckych veriacich, ale aj na národy a vládcov, aby si uvedomili svoju zodpovednosť za obranu spravodlivosti, dôstojnosti ľudských osôb a pokoja.

S vďačnosťou a obdivom si pripomíname jeho neúnavnú službu pokoju, jeho vášnivé varovania, jeho diplomatické iniciatívy, ktorými sa do poslednej chvíle snažil zabrániť vojnám. A to až do krajných chvíľ jeho života, keď už bola zjavná krehkosť jeho fyzických síl a aj keď mnohé z jeho výziev a varovaní, žiaľ, zostali nevypočuté, ako sa to stáva veľkým prorokom. 

Podoba tohto sveta sa rýchlo mení. Ján Pavol II. počas svojho života a veľmi dlhého pontifikátu videl, ako sa mnohé veci zmenili, a mnohé sa zmenili aj v posledných dvadsiatich rokoch. Svedectvo svätých však zostáva pevné a živé ako Božia vernosť, na ktorej je založené. Preto sa na nich môžeme obrátiť ako na orodovníkov, aby sme s hojnosťou prijali božskú milosť, ktorú dnes potrebujeme. Milosť na cestu Cirkvi, milosť na spásu všetkých ľudí, milosť na neustále obnovovanie pokoja vo vnútri národov a medzi nimi, aby malo opäť zmysel hovoriť o „rodine národov“ – ako to urobil svätý pápež, keď s láskou objal celý svet.

V závere svojej homílie na pohrebe Jána Pavla II. kardinál Ratzinger – vtedy dekan kardinálskeho kolégia a o niekoľko dní neskôr jeho nástupca – zveril jeho drahú dušu Matke Božej, ktorá ho každý deň viedla a ktorá ho vtedy sprevádzala k večnej sláve svojho Syna. Istotu ľudí o svätosti zosnulého pápeža tlmočil priamym oslovením toho, ktorý „hľadiac z okna Otcovho domu“ nás videl a požehnal: „Áno, požehnaj nás, Svätý Otče!“

Dnes, podobne ako nespočetné množstvo pútnikov, ktorí neustále prichádzajú do tejto baziliky a prosia ho o príhovor pri oltári, kde odpočíva jeho telo, aj my opakujeme:

„Požehnaj nás, Svätý Otec Ján Pavol II. Požehnaj túto putujúcu Pánovu Cirkev, aby bola pútnikom nádeje. Požehnaj toto rozorvané a zmätené ľudstvo, aby našlo cestu svojej dôstojnosti a svojho najvyššieho povolania, aby spoznalo bohatstvo milosrdenstva, Božej lásky!“ 

Preklad Ľudovít Malík, Martin Jarábek