Bratislava 1. apríla (TK KBS) V pondelok 31. marca sa spolubratia zo Spoločnosti Ježišovej, rodina, priatelia, rodáci, kňazi, rehoľníci a široká verejnosť prišli rozlúčiť.
Zádušnej svätej omši v Kostole Najsvätejšieho Spasiteľa v Bratislave, ktorá bola spojená s pohrebnými obradmi, predsedal bratislavský arcibiskup Stanislav Zvolenský. V homílii sa prítomným prihovoril vladyka Milan Lach SJ. Koncelebrovali žilinský biskup Mons. Tomáš Galis, bratislavský pomocný biskup Mons. Jozef Haľko a provinciál Spoločnosti Ježišovej na Slovensku Jozef Šofranko SJ.
Vladyka Lach SJ vzdal hold životu zosnulého pátra Jána Ďuricu SJ. Pripomenul, že „jedným z dôležitých momentov pre kňaza je jeho kňazská vysviacka“, ktorá ho formuje a sprevádza po celý život. Poukázal na byzantskú tradíciu, podľa ktorej pri vysviacke kandidát prijíma jednotlivé časti liturgického odevu a biskup nad ním intonuje „Axios“ – „Hodný je!“.
Ľud tento výrok potvrdzuje trojnásobným spevom. Rovnako aj život pátra Jána bol svedectvom jeho vernosti Bohu a Cirkvi. S odkazom na evanjeliové slová Pána Ježiša hovoril o povolaní k nasledovaniu Krista: „Ten, ktorý dvíha ten kríž, už v tom momente sa rozhoduje aj preto, že je pripravený aj zomrieť.“ Dodal, že kresťanský pohreb je zároveň radostným posolstvom viery v Kristovo zmŕtvychvstanie.
V homílii vyzdvihol pátrovu neúnavnú službu, jeho vernosť rehoľnému povolaniu a lásku k Panne Márii: „Bol veľkým ctiteľom Panny Márie. Takýto nasledovník Ježiša už nemôže konať ináč. Nemôže sa zriecť toho, že by povedal: ,Už stačí, už mám dosť.‘ Lebo kríž sa nesie do konca.“ Otec Ján bol podľa vladyku Lacha skutočným jezuitom, ktorý nehľadal výhovorky a nešetril sa.
Spomenul, že ešte večer pred smrťou slúžil svätú omšu a spovedal: „Hovorím, veru jezuita. Pravý nasledovník svätého Ignáca.“ Okrem teológie a pastorácie sa páter Ján venoval aj homiletike, ktorú učil aj samotného vladyku Lacha. Pripomenul slová, ktoré mu vštepoval: „Efekt slovnej homílie je len 17 %. Zvyšných 83 % je život kazateľa, jeho svedectvo, jeho prístup k človeku.“
Zosnulého pátra charakterizoval ako človeka láskavého srdca, ktorý nikdy nehovoril zle o druhých. „On to vždy tak povedal: ,Vieš, Milanko, musíme sa pozrieť na to tak... nepoznáme všetko, musíme dobre pozerať.‘“ Verne nasledoval slová sv. Ignáca z Loyoly: „Vždy si treba vysvetľovať slová o každom v tom najlepšom slova zmysle.“
Na záver homílie vladyka Lach povzbudil smútiacich, aby sa s pátrom Jánom nelúčili slovami „Zbohom“, ale s nádejou povedali: „Janko, dovidenia!“ Celý chrám sa potom rozozvučal trojnásobným spevom: „Axios! Axios! Axios!“
Na konci svätej omše sa všetkým prítomným prihovorili – rektor Trnavskej univerzity P. Miloš Lichner SJ a za Konfederáciu politických väzňov Slovenska pán Peter Sandtner. Po svätej omši nasledovali pohrebné obrady na cintoríne v Ivanke pri Dunaji. Obrady viedol prešovský emeritný arcibiskup Ján Babjak s biskupom Galisom a vladykom Lachom.
Telesné ostatky Pátra Jána Ďuricu SJ boli napokon uložené na miestnom cintoríne. So spevom ich odprevadili členovia spoločenstva Neokatechumenátnej cesty.
P. Ján Ďurica SJ (30. 7. 1943 – 28. 3. 2025)
Narodil sa 30. júla 1943 v Hriňovej ako najstarší zo štyroch detí Ondreja Ďuricu a Pavlíny, rod. Malčekovej. Otec bol roľník a umelecký rezbár podpolianskych krížov. Základnú školu navštevoval v rodisku, strednú školu vo Zvolene, kde v roku 1960 zmaturoval. Prihlásil sa do Kňazského seminára v Bratislave, kde ho prijali na druhý pokus, v roku 1961. Po štúdiách na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte UK bol 5. júna 1966 v Bratislave vysvätený za kňaza Mons. Ambrózom Lazíkom.
Novokňaz Ján Ďurica začal ako kaplán vo Vrútkach a po dvoch rokoch základnej vojenskej služby vo Zvolene nastúpil v roku 1968 ako dočasný správca farnosti vo Vrícku. Ďalej pôsobil tri roky v Krupine, kde mu predstavitelia komunistického režimu odňali v roku 1971 štátny súhlas na vykonávanie duchovnej činnosti. Za organizovanie duchovných cvičení pre mladých a rozširovanie náboženskej literatúry mu súd vyrubil osem mesiacov podmienečne. Dva roky sa živil ako kurič v Prievidzi a Martine. V tom čase sa dostal do kontaktu s tajným biskupom Petrom Dubovským a postupne aj s ďalšími jezuitmi, ktorí sa venovali tajnému apoštolátu. Zdieľal s nimi evanjelizačné nadšenie a zrodilo sa v ňom rehoľné povolanie.
Návrat do pastorácie mu umožnila amnestia v roku 1973. Štyri roky spravoval farnosť v Necpaloch-Príbovciach, tri roky farnosť v Turanoch nad Váhom. Od roku 1980 až do pádu totality bol správcom farnosti vo Vrútkach. Do rehole Spoločnosti Ježišovej vstúpil tajne 22. apríla 1978 v Novej Lehote, novicmajstrom mu bol otec biskup Dubovský. Po skúške ad gradum v roku 1987 na tajnom Teologickom inštitúte sv. Alojza v Trnave zložil slávnostné sľuby 2. februára 1988 vo Vrútkach. Neskôr si doplnil teologické vzdelanie, keď v roku 1992 získal licenciát na Pápežskej teologickej fakulte vo Varšave (ThLic.) a v roku 2007 doktorát z katolíckej teológie na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity (ThDr., PhD.). Obhájil doktorskú prácu zameranú na mariológiu, s názvom Mária – Hviezda novej evanjelizácie.
V januári 1990 vymenovali pátra Jána Ďuricu za prorektora Kňazského seminára sv. Cyrila a Metoda v Bratislave, no ešte v tom istom roku ho biskup Rudolf Baláž poveril spravovaním farnosti v Banskej Bystrici-Radvani. V Radvani pôsobil až do roku 1998. Bol zároveň predstaveným tamojšej jezuitskej komunity, venoval sa hnutiu Neokatechumenátnej cesty a prednášal biblické vedy v Kňazskom seminári sv. Františka Xaverského v Slovenskej Ľupči, od roku 1993 v Badíne.
Už v tom období vypomáhal prednáškami z pastorálnej teológie a liturgiky aj na Teologickom inštitúte sv. Alojza (Aloisianum) v Bratislave, dnešnej Teologickej fakulte Trnavskej univerzity, ktorá sa neskôr stala jeho hlavným pôsobiskom. Ako vysokoškolský pedagóg tu pracoval vyše 20 rokov (1997 – 2018) na Katedre biblických a historických vied a od r. 2002 ako vedúci Katedry pastorálnej teológie, liturgiky a kánonického práva. Bol činný vo fakultnom aj celouniverzitnom akademickom senáte, prednášal aj na Pedagogickej fakulte TU v Trnave budúcim katechétom a venoval sa stovkám poslucháčov Univerzity tretieho veku.
Po stabilnom príchode do Bratislavy v roku 1998 sa páter Ján Ďurica stal na tri roky špirituálom mladých jezuitských školastikov. Ďalšie desaťročie, až do roku 2011 bol predstaveným Domu Spoločnosti Ježišovej Loyola v Ivanke pri Dunaji, kde sa s bratskou láskou venoval starším a chorým spolubratom v jezuitskom senioráte. Pokračoval v akademickej činnosti, pracoval na príprave slovenského vydania Jeruzalemskej biblie a bol aj vedúcim Centra spirituality Loyola.
Od roku 2012 sa páter Ján Ďurica vrátil do Bratislavy. Viedol redakciu mesačníka Posol Božského Srdca Ježišovho v rámci Apoštolátu modlitby. Ďalej prednášal najmä na Univerzite tretieho veku, pastoračne vypomáhal v jezuitskom kostole, venoval sa individuálnemu duchovnému sprevádzaniu, publikačnej činnosti a spolupracoval s Rádiom Mária. Až do konca svojho života bol horlivým členom Neokatechumenátnej cesty. O jeho mladistvom zápale svedčí skutočnosť, že sa pravidelne zúčastňoval na Svetových dňoch mládeže. Bol človekom s veľkým srdcom pre chudobných.
Celoživotnou láskou pátra Jána Ďuricu bolo Sväté písmo. Venoval sa mu aj s vedeckým nasadením: prednáškami, štúdiami a najmä viacročnou editorskou a redakčnou prácou na príprave vydania slovenského prekladu celého Svätého písma, ktorý pripravil prelát Anton Botek, s poznámkovým aparátom Jeruzalemskej biblie.
Celkovo páter Ján Ďurica publikoval 7 vedeckých a odborných monografií, 4 vysokoškolské učebnice, 6 učebných textov, 25 vedeckých a odborných štúdií. V spolupráci s inými autormi publikoval od roku 1969 celý rad prekladov i pôvodných samizdatových príručiek náboženskej a teologickej povahy. Prispieval tiež štúdiami a recenziami teologických diel do periodík Viera a život, Duchovný pastier, Učiteľské noviny, Slovenský jazyk a literatúra v škole, Katolícke noviny a iných.
Trnavská univerzita v roku 2010 ocenila jeho učiteľské pôsobenie Cenou Martina Palkoviča. Mesto Vrútky mu udelilo cenu primátora mesta a jeho rodné mesto Hriňová mu v roku 2013 udelilo čestné občianstvo. Páter Ján Ďurica SJ zomrel nečakane 28. marca 2025 vo veku 81 rokov na zlyhanie srdca. V čakárni pred zubnou ambulanciou v Bratislave náhle odpadol a bola mu poskytnutá prvá pomoc, žiaľ bezúspešne. Skonal v prítomnosti rehoľných spolubratov, ktorí mu udelili sviatostné pomazanie.
TK KBS informoval Peter Buša SJ
