Bratislava 31. marca (TK KBS) Jubilejný rok je jedinečnou príležitosťou na to, aby sme sa hlbšie zamysleli nad Božím milosrdenstvom vo svojom živote. Tento čas nás pozýva osláviť Boha, ktorý je sám vtelené milosrdenstvo, a nanovo sa otvoriť jeho láske a odpusteniu. Ako to správne prežiť? Hovoríme so sr. M. Claretou Fečovou KMBM, členkou Kongregácie Matky Božieho Milosrdenstva.

Ako môžeme počas jubilejného roka hlbšie prežívať milosrdenstvo Boha vo vzťahu k sebe a k iným?

V týchto dňoch som si opäť uvedomila, že jubilejný rok je čosi mimoriadne, čo neprežívame každoročne. Čiže to má byť oslava Boha, jeho milosrdenstva, oslava Ježiša, ktorý je vtelené Milosrdenstvo. Že spoločne môžeme oslavovať tú najväčšiu Božiu vlastnosť, ako to zapísala sv. Faustína v Denníčku. Že Boh Otec aj mne samej chce znova preukázať milosrdenstvo a očistiť moju dušu a sám ju pripraviť pre večný život s ním.

Ak chceme niečo hlboko prežiť, mali by sme sa otvoriť Božej pravde, a táto pravda je často nepríjemná a nie je v zhode s našou subjektívnou pravdou. Objektívna Božia pravda je obsiahnutá v prikázaní vzájomnej lásky. Jubilejný rok je ako výročie, ktoré nám má niečo pripomenúť, nanovo nás upozorniť na niečo zásadné, na čo v každodennom zaneprázdnenom živote zabúdame. Jubileum je príležitosťou vrátiť sa ku koreňom, vrátiť sa k tomu, čo je jadrom evanjelia, čo je jadrom pekných a hodnotných ľudských vzťahov.

Prednedávnom mi jeden známy napísal: „Boha som stretol na pre mňa najneobvyklejšom mieste a v najneobvyklejšom čase. A to zmenilo môj život.“ Totiž ak sa stretneme s Bohom, staneme sa mu podobní. Podobní v láske. Jubilejný rok vnímam ako novú príležitosť rozšíriť milosrdnú lásku všade tam, kde žijeme, aby naše oči žiarili Ježišovou láskou a skutkami milosrdenstva.

Ako môžeme otvoriť svoje srdce Božiemu milosrdenstvu, ktoré nás pozýva k zmiereniu?

Tým, že budeme k sebe úprimní! Nehľadajme ospravedlnenia pre svoje správanie voči blížnym, ale konfrontujme ho s Ježišovým učením. Možno je to výborná príležitosť „odložiť“ svoje modly či bôžikov na You Tube a pýtať sa samých seba, či by sa Ježiš správal k svojim blížnym tak, ako sa správam ja. A aby sme mohli otvoriť srdce Božiemu milosrdenstvu, tak je potrebné mu dôverovať. Od veľkosti našej dôvery voči Bohu závisí aj veľkosť milostí. Ježiš hovoril sv. Faustíne: „Duša, ktorá dôveruje v moje milosrdenstvo, je najšťastnejšia, lebo ja sám sa o ňu starám“ (Den. 1273). Ježiš túži po našej dôvere. Takže poznávajme čoraz väčšmi nášho milosrdného Boha, lebo poznanie rodí dôveru. A dôvera sa má pretaviť do plnenia Otcovej vôle. Preto rozjímanie nad Božím slovom je také dôležité: pomáha nám poznávať Boha doslova „z prvej ruky“. A ako členka Kongregácie Matky Božieho Milosrdenstva k tomu ešte odporúčam Denníček sv. Faustíny. Dá sa ho počúvať aj vo forme audionahrávky na tomto linku: https://www.youtube.com/watch?v=X4hahdsoEOI  Svätý Ján Pavol II. ho nazýval „Evanjelium milosrdenstva.“

Ako môžeme rozvíjať nádej v Božie milosrdenstvo, keď sa cítime sklamaní alebo zranení?

Odpoveď nám prináša sv. Faustína V Denníčku: „Ježišu, keď rozjímam o veľkej cene tvojej krvi, teším sa z jej veľkosti, lebo jedna kvapka by vystačila za všetkých hriešnikov. Preto nech každá duša dôveruje Pánovmu umučeniu, nech dúfa v milosrdenstvo. Boh svoje milosrdenstvo nikomu neodmietne. Nebo a zem sa pominú, ale Božie milosrdenstvo sa nevyčerpá“ (Den. 72). A teda aj keby sme veľmi upadli, mali za sebou špinavú minulosť, alebo zakúsili veľké ublíženie od iných, pevne verme, že Ježiš a jeho láska nás nikdy neodmietne. A v praxi to môžeme zhrnúť asi takto: Dostaneme toľko, koľko sami dáme. Nečakajme na odpustenie, buďme prví, ktorí odpustíme. To je jediný spôsob, ako sa môžeme vymaniť z myslenia, že ostatní nám sú niečo dlžní.

Ako môžeme počas jubilejného roka prehĺbiť svoju skúsenosť s odpustením a zamerať sa na zmierenie s blížnymi?

Myslím si, že najlepšou odpoveďou bude svedectvo muža, ktorý sa zúčastnil na duchovných cvičeniach, ktoré organizujeme pre ctiteľov Božieho milosrdenstva. Napísal mi: „Nikdy som na spovedi neplakal. Bolo to prvýkrát. Kňaz, ktorý ma spovedal v tej chvíli nebol kňazom. To bol Ježiš. Tak silnú spoveď som ešte nikdy nezažil. Stal sa zázrak! Stal sa tam, kde sa s Ježišom stretla svätá Faustína. V spovednici.“ Spovednica je miesto zázrakov. Najväčším je už to, že náš milosrdný Otec pre nás vymyslel sviatosť zmierenia. Že mu tak nesmierne na nás záleží. Že chcel, aby naše duše boli opäť krásne, aby opekneli nebeskou krásou. Tak ako dielo spásy je Božím dielom, a my by sme nikdy nedokázali odčiniť náš hriech a zachrániť sa, tak aj Božie odpustenie je jeho dielo, v ktorom nás znova zachraňuje. Svoju skúsenosť odpustenia môžeme prehĺbiť napríklad aj tým, že si urobíme generálnu spoveď a v tomto jubilejnom roku sa vyspovedáme z celého svojho života.
Osobný zážitok s odpustením nás potom vedie ruka v ruke k tomu, aby sme po zakúsení krásy našej čistej duše chceli ponúknuť tento dar iným. Aby sme sa zmierili s tými, ktorí nám ublížili.  

Je možné dospieť k zmiereniu, ak mu nepredchádzalo odpustenie?

V duchovnej realite, o ktorej hovoríme, nie je nič nemožné. Milosť Ducha Svätého je nepochopiteľná. Pripomínajú sa mi však aj slová sv. Lukáša: Akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám.

Ako môžeme byť svedkami milosrdenstva v každodenných situáciách a nástrojmi zmierenia vo svete?

Boh sa nám ponúka. Chce, aby sme sa o neho opreli. Ale nevnucuje sa. Láska túži po opätovaní, tak je to aj v ľudských vzťahoch. Túži po dobrovoľnosti. A teda máme niekoho, o koho sa môžeme oprieť. Milosrdný Otec. On je špecialista na zázraky, na zlomené srdcia, na chorobu, na samotu, na neriešiteľné a beznádejné prípady.

Urobil pre nás všetko. Ježiš vzal na seba všetky naše minulé, terajšie i budúce hriechy. Toto všetko nám bolo odpustené. Na takého Boha sa môžeme spoľahnúť. Zakúšajúc jeho odpustenie, znovuzrodenie vďaka sviatosti zmierenia a Eucharistii, stávame sa svedkami milosrdenstva. Svedok, to je človek, ktorý zároveň dôveruje tomu, kto ho vedie. Nášmu milosrdnému Bohu môžeme dať všetku našu dôveru. A nebudeme ani sklamaní ani zahanbení. Preto je dôvera taká dôležitá. Prejavme ju Bohu, vyberme si ho vedome, dajme mu dôležité miesto v našom živote, to najdôležitejšie miesto. A ľudia okolo nás si to všimnú – ako svedkov milosrdenstva. Možno práve vďaka nám zatúžia dôverovať Bohu a stávať sa mu podobní v odpúšťaní a zmierení.

Akú úlohu zohráva modlitba a sviatosti v procese zmierenia a prijímania Božieho milosrdenstva?

Zásadnú! Keď sú prežívané hlboko, úprimne, a teda ak k nim nepristupujeme magicky a ako k niečomu automatickému, vďaka čomu sa to stane tak, ako chceme. Božie milosrdenstvo k nám prichádza práve cez sviatosti. Cez Eucharistiu a spoveď. Modlitba nás na ne pripravuje a pomáha nám otvoriť sa na to, čo pre nás Ježiš pripravil. Preto hovoril: „Povedz dušiam, kde majú hľadať útechu – v tribunáli milosrdenstva, tam sa dejú najväčšie zázraky, ktoré sa ustavične opakujú. (...) Stačí pristúpiť s vierou k nohám môjho zástupcu a povedať mu o svojej úbohosti a zázrak Božieho milosrdenstva sa prejaví v celej plnosti“ (Den. 1448). A svätá Faustína k tomu dodáva: „Niet duše, ktorá by sa nemusela modliť, lebo každá milosť prichádza cez modlitbu“ (Den. 146).

Aké osobitné milosti nám prináša svätý rok, ktoré nás priblížia k Bohu a blížnym?

Vyjadrím to takto: Ak neotvoríme svoje srdce milosti, ak sa nevzdáme svojho nazerania na ľudí, situácie a veci, nepomôže nám ani svätý rok. Kamenné srdce je symbolom ľudí uzavretých pred zmenou. Ak lipneme na svojich zaužívaných myšlienkových vzorcoch, nemôžeme čakať, že sa veci zmenia. Svet sa zmení, keď sa zmeníme podľa toho, čo nám hovorí Ježiš vo svojom evanjeliu. A on si veľmi prajem, aby sme mu boli podobní v láske a láska ide ruka v ruke s čistou dušou. Osobitnými milosťami je očistené srdce, zmierenie s Bohom i blížnymi a rast v láske. A to nás nezadržateľne priblíži k Bohu. Apoštolka Božieho milosrdenstva nás tu môže inšpirovať svojou vzácnou modlitbou: Pomôž mi, Pane, aby moje oči, uši, jazyk, ruky, nohy a srdce boli milosrdné.

Ako môžeme pozvať iných, aby zažili Božie milosrdenstvo a zmierenie v ich vlastnom živote počas tohto výnimočného obdobia?

Tým, že im dáme príklad svojou vlastnou premenou... tým, že im prejavíme láskavosť, obdarujeme úsmevom bez toho, aby sme sa im vnucovali.

Aké osobné modlitby alebo pobožnosti môžeme vykonávať počas jubilejného roka na posilnenie našej viery v Božie milosrdenstvo?

Odporúčam osobnú návštevu Najsvätejšej oltárnej sviatosti. Pár minút denne v tichu pred Pánom ukrytým v hostii, ako s obľubou hovorievala naša svätá Faustína. V Denníčku napísala: „Ježišu – živá hostia, ty si mojou matkou, ty si mi všetkým. S prostotou a láskou, s vierou a dôverou budem prichádzať k tebe, Ježišu. Podelím sa s tebou o všetko ako dieťa s milujúcou matkou – s radosťou i bolesťou, jedným slovom – so všetkým“ (Den. 230). Podeľme sa teda s Ježišom o všetko: poprosme ho, aby nám dal poznať svoje milosrdenstvo, aby umocnil našu vieru, keď cítime, že slabne, aby nás naučil žiť milosrdenstvo ako životný štýl. Na osobnej modlitbe môžeme stretnúť živého Boha, ktorý nás uisťuje, že nie sme na život sami a opakuje: „Máš mňa a moje milujúce srdce!“