Vatikán 31. marca (TK KBS) Arcibiskup Rino Fisichella, proprofekt Dikastéria pre evanjelizáciu, v homílii pri svätej omši k Jubileu misionárov milosrdenstva prerozprával podobenstvo o márnotratnom synovi. Podľa neho Ježiš toto podobenstvo „zjavil, aby nám umožnil objaviť, aká nesmierna je Božia láska.“ Táto láska sa líši od našej a musíme ju v sebe prijať, aby sme sa mohli zúčastniť na tajomstvách Božieho zmierenia.

Zlyhanie a návrat k Otcovi

Arcibiskup vysvetlil, že v Lukášovom evanjeliu Ježiš nevyjadril Božiu lásku prostredníctvom ľudsky zrozumiteľných vlastností, ale cez lásku, ktorá „vždy túži po návrate syna“. Prvý syn z podobenstva symbolizuje tých, ktorí sa odvracajú od Boha a jeho domu, a musia čeliť následkom svojej vzdialenosti od neho. Na druhej strane druhý syn, ktorý sa hnevá na návrat svojho brata, reprezentuje nás všetkých, ktorí sa často nedokážeme tešiť z milosrdenstva, keď nevidíme okamžitú odmenu za našu vernosť.

Vedomie milosti a zodpovednosť kňazov

Pri oslovení kňazov arcibiskup Fisichella zdôraznil, že keď si na službu zvykáme, môže sa nám stať, že prestaneme vnímať krásu spoločenstva s Bohom. Kňazi sú povolaní nielen k službe, ale aj k tomu, aby si každý deň uvedomovali milosť, že môžu byť s Bohom, a že ich kňazská existencia je zrkadlom Božej lásky. V tomto zmysle je služba kňazov vyjadrením lásky, ktorá má byť viditeľná v ich vzťahu k ostatným.

Príklad Otcovej trpezlivosti

Fisichella tiež vyzval misionárov milosrdenstva, aby sa stali nástrojom Otcovej lásky a trpezlivosti. Podobne ako otec v podobenstve, ktorý nezvyšuje hlas, ale vyjadruje lásku a pozýva syna na oslavu, aj kňazi sú vyzývaní, aby sa stali nástrojmi zmierenia a odpustenia. Kňaz, ktorý pozná hodnotu Božieho milosrdenstva, ide v ústrety tým, ktorí sú ešte ďaleko, aby im pomohol v ich návrate domov.

Misionári milosrdenstva ako nástroj zmierenia

Misionári milosrdenstva sú podľa Fisichellu „zvláštnym nástrojom zmierenia“, ktorý má pomáhať všetkým ľuďom objaviť „nesmiernu Božiu lásku“. Sú povolaní pripomínať svetu, že Eucharistia je prameňom odpustenia a pravého zmierenia. „Slávnostná hostina, ktorú si vyžiadal Otec“, je priestorom, kde sa uskutočňuje Kristova obeť, ktorá je najvyšším vyjadrením Božieho milosrdenstva.

Zdroje: VaticanNews, česká redakcia, redakčne upravené

HOMÍLIA MONS. RINA FISICHELLU

Sant’Andrea della Valle, 30. marec 2025

Bratia a sestry, a najmä vy, drahí Misionári milosrdenstva,

Evanjeliový príbeh z Lukáša, podobenstvo o synovi, ktorý sa vracia domov, patrí k najkrajším textom Nového zákona a literatúry vôbec. Ježiš nemohol o Bohu hovoriť ľudskejšie a významnejšie než v tomto podobenstve. Obaja synovia sú iba príležitosťou dať zaznieť hlasu Otcovej lásky a milosrdenstva. Ako v každom podobenstve, aj tu sme pozvaní identifikovať sa s jednou z postáv: sme prvý alebo druhý syn?

Som presvedčený, že nachádzame črty spoločné obom bratom, pretože sa nás priamo týkajú:

Všetci skôr či neskôr žiadame o dedičstvo. Je to znak našej existencie. Ako nám diktuje dnešná kultúra, chceme byť slobodní, autonómni, vziať svoj život do vlastných rúk a sami rozhodovať o tom, čo budeme robiť. Dôsledok je nám jasný: zlyhanie. Vzdialení od Boha a jeho domu, ktorým je Cirkev, blúdime bez cieľa, bez smeru, konzumujeme život v prázdnote. Koľkokrát kráčame cestou, ktorá nás vedie k zbytočnostiam, k povrchným myšlienkam, a rukolapne cítime, ako sme vzdialení od prameňa lásky.

Druhý brat, ktorý sa veľmi podobá nám všetkým, prežíva návrat svojho brata s hnevom a zatrpknutosťou. To, čo ho približuje k našej skúsenosti, nájdeme v jeho slovách: „Hľa, toľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a ty si mi nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi“ (Lk 15,29). Nárokujeme si odmenu za našu službu a vernosť, až do tej miery, že bezplatnosť služby zamieňame za nástroj vzbury proti Bohu. Hriech, ktorý sa ukrýva v tomto správaní, jasne odhaľujú Otcove slová: „Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo mám, je tvoje“ (Lk 15,31). V skutočnosti nerozumieme hodnote blízkosti s Bohom. Najmä my kňazi si často na svoju službu zvykáme, všetko nám pripadá samozrejmé, rutinné, ako výsledok našich skutkov. Tým strácame chuť spoločenstva s ním. Blízkosť svätým tajomstvám by nás mala viesť stále hlbšie do Otcových myšlienok, do hĺbok jeho lásky, aby sme pochopili jeho konanie. Namiesto toho však Bohu vyčítame! Ak by sme si boli vždy vedomí milosti, že sme každý deň s ním, a najmä toho, že „všetko, čo mám, je tvoje“, naša kňazská existencia by bola životom transparentne ukazujúcim Otcovu lásku. Sme povolaní zotrvať s Bohom a všetko s ním zdieľať.

Potrebujeme si však osvojiť postoje otcovstva z tohto podobenstva. Prvý je postoj otca, ktorý s očakávaním pozerá na horizont. Musíme vedieť hľadieť do diaľky, aby sme okamžite zbadali tých, ktorí sú ďaleko a približujú sa. Táto prezieravosť nás zaväzuje opustiť krátkozrakosť, ktorá často prebýva v našich myšlienkach a konaní, a otvárať srdce a myseľ, aby sme hlbšie porozumeli tým, ktorí sa k nám blížia.

Otec beží v ústrety synovi. Takéto konanie je nevyhnutné aj pre kňaza, ktorý metaforicky povedané, nesedí len v spovednici, ale vychádza v ústrety synovi ešte predtým, než sa vráti, pretože rozpoznal jeho návrat domov. Syn chyboval, no pochopil, že ďaleko od domova, od otca a rodiny, jeho život nemal zmysel. Otcovo objatie nepotrebuje veľa slov, aby bolo jasné, že láska zabúda na hriech a odpustenie núti zamerať sa priamo na budúcnosť, aby bola žitá dôstojne.

Trpezlivosť s druhým synom je evidentná v iniciatíve Otca, ktorý vychádza v ústrety váhavému a nahnevanému synovi. Nevyčíta mu, naopak, prosí ho („parakalei“, prosí) a žiada ho o niečo omnoho náročnejšie: „Tento tvoj brat bol mŕtvy a ožil, bol stratený a našiel sa“ (Lk 15,32). Tento syn, ktorý je stále s Otcom, musí pochopiť, že láska mení život, že odpustenie prináša nový život, že zdieľanie je ovocím štedrosti, ktorá nám bola darovaná.

Obaja synovia musia pochopiť, že sú bratmi a spoločne sa majú vrátiť do Otcovho domu. Iba spoločne možno odhaliť veľkosť Otcovej lásky. Nikto nesmie zostať mimo Otcovho domu, pretože by odmietol jeho lásku a stratil by zmysel života. Otec žiada úplné zmierenie, aby každý z bratov objavil, že je synom.

Drahí Misionári milosrdenstva, vy ste zvláštnym nástrojom zmierenia. Toto podobenstvo nám Ježiš zanechal, aby každý z nás objavil nesmiernosť Božej lásky a rozdielnosť tejto lásky od tej našej. Veľmi potrebujeme túto lásku prijať do svojho vnútra, aby sme prenikli do hĺbok jeho tajomstva a ponúkali milosť návratu a zmierenia.

Svätá Eucharistia, ktorú slávime, je prameňom odpustenia. Je hostinou, ktorú Otec vyžaduje. Nezabúdajme, že tu sa uskutočňuje pravé a plné zmierenie, pretože Kristova obeta tu nachádza svoj najvyšší výraz. Láska prúdiaca od tohto stola, ktorá odpúšťa hriechy, nech je živou a účinnou pamiatkou služby zmierenia, ktorá musí byť eucharistická, aby plne vyjadrila tajomstvo našej viery.

Preklad VaticanNews, slovenská redakcia Martin Jarábek

Aktualizované